Kniha Osudu

XXVII.

»∞«

Sophia POV.
Na sekundu som mala pocit, že som preletela okolo veľkých drevených vyrezávaných dvier. Hneď potom som zistila, že padám dole a o sekundu na to som už ležala na tráve v lese. V normálnom lese bez čiernych agentov, púm a iných nástrah.

Vypľujem z úst trávu a s chuťou sa nadýchnem tej lesnej vône. Dokázala som to!

,,Sophia, no konečne!" počujem Cassin hlas. Zdvihnem hlavu a obzriem si skupinku ľudí, stojacu okolo mňa. Chvíľu mi trvá, kým pochopím, že to sú postavy z Údolia Tieňov. Už viac nevyzerajú ako duchovia - sú z nich ľudia. Farební. Už viac nesvietia na bielo a v šere ich ledva dokážem rozoznať. Všetci sú doudieraní, doškrabaní a špinaví, no usmievajú sa. Dokázali to. Newt, Edmund, Vasilisa, Finnick, Henrietta, Scott aj Cara. Usmejem sa, no potom zvážniem. Stacia. Chýba Stacia. Pozriem sa hore, odkiaľ som spadla ja, no nevidím žiadnu veľkú bránu, cez ktorú som preletela predchvíľou.
,,Už nepríde. Je desať." povie Cara, spoza môjho chrbta. V jej hlase zaznieva len vyrovnanosť, akokeby dopredu vedela, že to Stacia nezvládne.

Takže Stacia. Ďalšia, ktorá pre mňa urobila všetko, no ja pre ňu nič. Bola odvážna a bystrá, nechce sa mi veriť, že by neodhalila tajomstvo zrkadlového labyrintu. Mala tú byť medzi prvými. Niečo tu nehrá, no rozhodnem sa to nechať na neskôr.

Náladu mi zlepší, keď si v skupinke všimnem malú rozjarenú Jade, ktorá vyzerá medzi postavami z Údolia ako v siedmom nebi. Jade zbožňuje knihy. Neviem si ani predstaviť, aká musí byť šťastná, keď je teraz obklopená postavami z príbehov, ktoré tak rada číta. Akokeby bola súčasťou ich spoločného príbehu. Až mi príde ľúto, že ich z Údolia Tieňov neprišlo viac... Stacia. Aj Tris. A aj Will. MALI to dokázať...

,,Už som si myslela, že sa neobjavíš," poznamená Cara, čím preruší sled mojich myšlienok.
,,Tak málo mi dôveruješ?" podpichnem ju a pokúsim sa o úškrn.
,,A ty sa tomu čuduješ?" vráti mi. Potom sa zvrtne a kráča preč, jej  blonďavé vlasy s tyrkysovými končekmi v šere mierne svietia.
,,Tak poďme, nebudeme tu predsa len tak postávať!" zakričí na nás.
,,Kto ju kedy určil za kapitána, neznášam ho," poznamená Edmund.
,,Tuším, že jediný, koho môžme za to neznášať je ona sama." odpoviem.
Rozbehneme sa za ňou.

O chvíľu však aj tak zastavíme na lesnej ceste pri drevenom altánku. Jade si priviaže o ruksak svoju sivú bundu xxl a znova si ho vyhodí na plecia. Určite je plný kníh. Potom nadšene odbehne za ostatnými postavami, ktorí si na čistinke chystajú priestor na spanie. Toto bez debaty - určite ich ide zaplaviť morom otázok. Ja a Cass sa posadíme do altánku a začneme rozoberať tému s názvom "Čo ďalej?" Myslím, že je načase zdôveriť sa Cass so svojim plánom.

,,Chcem získať Knihu Osudu," poviem jej. Čakám, že na mňa Cass nakričí, že som trafená, presne ako môj strýko a že to máme v rodine, no ona sa mi len zadíva do očí a povie:
,,Chápem ťa. Chceš zachrániť postavy z Údolia Tieňov."
Netuším, ako na to prišla, ale poteším sa, že môj plán neodsúdila hneď ako vyšiel z mojich úst.
,,Bola som tam a videla som, ako žijú. Nezaslúžia si takýto osud, Cass, ja im musím pomôcť. Niektorí z nich boli dokonca vytiahnutí zo svojich príbehov. Nie smrťou ale perom môjho strýka. Keď som sa objavila v Údolí, dostali nádej. Nádej, že sa odtiaľ dostanú. A budú môcť žiť naďalej aspoň ako ľudia v našom svete..."
,,Vieš, že odomňa môžeš čakať spoluprácu," preruší ma Cass.
,,Zastaviť Spisovateľa je predsalen moja úloha. Ale čo ostatní? Útekom z Údolia dostali ľudský život, no Spisovateľ ich ešte stále môže ovládať prostredníctvom ich kníh."
,,Ako Jena a Kyru," doplním a spomeniem si na dvoch stopárov, ktorí ma prenasledovali až do lesa a nakoniec mi ten kľúč aj tak šlohli.
,,Presne tak," prikývne Cass, 
,,Nemôžeš od nich chcieť, aby šli s tebou proti Spisovateľovi. Získala by si tým síce silných spojencov, ale okamžite by sa mohli zmeniť na silných protivníkov."
Rozhliadnem sa po lesnej ceste, tráve a postavách z Údolia. V tme ich už ledva rozoznám.
Prebojovali sa so mnou z Údolia Tieňov a bez nich by som to nikdy nezvládla. Teraz môžu normálne žiť asi po prvýkrát pokojným životom ako ľudia v našom svete. Nechcem ich o to pripraviť.

Namiesto toho - je tu ešte niečo, čo ma znepokojuje a rozhodnem sa to vytiahnuť.
,,A čo ty, Cass? Aj ty pochádzaš z knihy. Strýko môže ovládnuť aj teba." spýtam sa.
,,Lenže ja nie som tak celkom knižná postava, pamätáš? Je pre mňa jednoduchšie mu vzdorovať." odvetí.
,,Áno, ale čo ak sa ti to nepodarí?" Pri pomyslení na to ma zamrazí.
,,Na to tu mám teba. Ak zlyhám ja, je to všetko na tebe." odpovie Cass s vážnosťou v očiach.