Kniha Osudu

XV.

Okamžite ma oslepí svetlo petrolejových lámp. Zažmurkám a môj zrak sa prispôsobí svetlu. Základňa zvnútra nie je o nič zaujímavejšia ako z vonku. Celý priestor zaberá veľký okrúhly stôl a to je všetko. Okolo stola stoja ďalší chlapci a dievčatá, starší aj mladší, dokopy ich je spolu s Newtom a Edmundom trinásť.

Keď sa Newt, Edmund a ja postavíme ku stolu, všetci stíchnu. Niekto prehovorí a ja upriamim pohľad na starého muža s bielou ružou zastrčenou na boku vo vrecku, v bielom saku. Celý v bielom - aké nečakané...
,,Kto je to?" spýtam sa pošepky Newta.
,,Hovorí si Prezident Snow," zašepká Newt,
,,v Údolí Tieňov je známy ako Strážca Údolia. Vraj tu bol prvý, aj keď podľa výrazov niektorých šracov usudzujem, že to pravda nebude..."

,,Tak to ty si to dievča, čo svojim príchodom obrátilo celé Údolie Tieňov hore nohami," prednesie Snow a ja upriamim pozornosť naspäť naňho. Základňou sa rozšíri tichý šepot. Viem, na čo naráža - na rozdiel od všetkých ostatných nevyzerám ako duch. Zatvárim sa ľahostajne a pokrčím plecami.
,,Niekto musel byť prvý," odvetím.
,,Kto vlastne si?" spýta sa ma asi osemnásťročný duch dievčaťa s podozrievavým pohľadom.
,,Som človek," odpoviem jednoducho.
,,Klame! Ľudia nepreniknú cez bariéru!" namietne svalnatý chalan stojaci vedľa Prezidenta Snowa,
,,Strávil som pri nej dosť času na to, aby som to vedel s istotou povedať. Si špiónka!" obviní ma.
,,A ja môžem potvrdiť, že Cato o tom niečo vie. Sám som ho tým poveril," dodá Snow pokojne, akoby sa nič nedialo.
Všetci otočia svoje spýtavé pohľady na mňa a čakajú, ako sa obhájim.
,,Neprišla som sem dobrovoľne," prehovorím opatrne.
,,Môj strýko získal jednu veľmi nebezpečnú vec, vďaka ktorej bude môcť vládnuť ľuďom a celému svetu. Chcela som ho zastaviť, no bežať lesom, v noci a v búrke nebol ten najlepší plán..." odmlčím sa,
,,Spadla som sem z útesu."

Zopár ľudí-duchov prikývne. Jeden z nich (duch asi šestnásťročného chlapca) prehovorí:
,,Pádom z útesu by si sa zabila, lenže sa ti nejak podarilo prejsť cez bariéru a dostala si sa do Údolia. V Údolí Tieňov sa nezomiera, pretože všetci sú tu už teoreticky mŕtvi, tým pádom si nemohla zomrieť, ale stala si sa jeho súčasťou. Otázka znie, ak si človek, ako je možné, že ťa bariéra pustila?Údolie Tieňov je miesto pre postavy, ktoré zomreli v knihách, alebo pre tých, ktorí v knihách prežili, ale vo svete ľudí už nie. Ľudia tu nemajú čo robiť. To má len dve vysvetlenia: buď sa nás všetkých snažíš obalamutiť a si špiónka, alebo si fiktívna postava a nevieš o tom, čiže ti niekto vymazal pamäť, prepísal osud alebo práve o tebe začal písať príbeh a tým pádom ti zachránil život a odsúdil ťa tvrdnúť v Údolí Tieňov s nami."
,,Čože?" prejavím nahlas svoju zmätenosť.
Oni ma považujú za mŕtvu? Ja sa cítim byť až príliš živá. Aj keď pravda je, že na to, že som len v noci spadla z útesu, nič ma nebolí a dokážem normálne fungovať...
,,To je Will. Rád kecá o veciach, ktorým nikto z nás nerozumie," predstaví ho Edmund.
,,Sú to len fakty," obráni sa Will.
,,Dobre, informovaný, tvoje fakty nikoho nezaujímajú," odbije ho osemnásťročná a znudene prevráti očami.

,,Počúvajte," ozvem sa, ,, myslite si o mne čo chcete, mne je to jedno, len sa potrebujem vrátiť naspäť, odkiaľ som prišla. Môj svet je v nebezpečenstve a ja si tu nemôžem len tak pokojne vysedávať a tváriť sa, že je všetko v poriadku."
,,Prečo by sme ti mali pomáhať?" spýta sa osemnásťročná, ,,Prečo by sme mali bojovať za ľudí? A za ich osud?"
,,Presne! Oni nás videli umierať a nespravili pre nás absolútne nič! Nezachránili nás, tak prečo by sme zrazu MY mali zachraňovať ICH?!" dodá Cato.

Keby to bolo také jednoduché... Knihy nečítam, ale viem, že ich princíp nespočíva v tom, že čitateľ má pod palcom celý príbeh. Nie je v tom žiadna mágia, ani nič podobné. Spisovateľ skrátka vytvorí postavy a napíše príbeh a čitatelia ho len prečítajú, nič viac. Navyše viem, že nie vždy sú spokojní s tým, ako kniha skončila. Ak za smrť postáv niekto môže, je to spisovateľ a nie čitatelia.

,,Nežiadam od vás, aby ste mi pomohli." poviem jednoducho.
,,Ale žiadaš! Myslíš si, že dostať sa cez bariéru je prechádzka parkom? Mýliš sa, dievčatko, lebo keby to tak bolo, my všetci by sme už boli dávno preč," povie Cato.
,,Veď..."
,,Sophie, majú pravdu. Z Údolia Tieňov sa nedá len tak odísť," preruší ma Newt.
Otočím sa naňho a venujem mu naštvaný pohľad. Prečo má aspoň on nepodrží? Pamätám si, čo mi hovoril Chuck o Newtových neúspešných pokusoch prekonať čiernych agentov a dostať sa z Údolia. Viem, že má Newt pravdu, no ja neustúpim. Nevzdám sa, pokiaľ to sama nevyskúšam. A rečí o tom, že to nezvládnem mám akurát dosť. Potrebujem o tom v kľude popremýšľať. Niekde, kde ma nebudú ostatní podceňovať.
,,Neposlúchnem ťa, Newt, a ty to vieš."
Po týchto slovách sa otočím a namierim si to rovno k dverám.
,,Kam si myslíš, že ideš?" počujem za chrbtom hlas prezidenta Snowa.
,,Niekam, kde nebudem strácať čas zbytočnými slovami," zakričím cez plece, vyjdem von a zabuchnem dvere.