Kniha Osudu

XIV.

Na druhý deň má prebudí neznámy hlas: ,,Sophia, Sophia vstávaj!"
Nie, nie je neznámy. Poznám ho. To je Chuck. Som v Údolí Tieňov.
Nie! Prečo?!
Mám chuť na všetko sa vykašľať a spať ďalej. Obrátim sa na druhý bok a tvárim sa, že spím. Chuck nachvíľku stíchne.
Super, vyšlo to!
Niečo buchne.
Asi spadla stolička...
Vzápätí sa vráti Chuckov hlas, lenže teraz znie úplne inak - vydesene:
,,Sophia! Sophia, pomóc! Sú tu Čierni Agenti! Sophia..."
Celá rozospatá rýchlo vyskočím z postele, ako-tak pripravená Chuckovi pomôcť.
Poobzerám sa po chatke. Uvidím Chucka - na posteli oproti - ako sa váľa od smiechu.
,,Hahaha! Dostal som ťa!!" smeje sa. Ak mám niečo okrem jeho hereckého výkonu uznať, tak to, že jeho smiech je veľmi nákazlivý. Zo smiechom poznamenám:
,,Dokelu, Chuck, toto sa nerobí. Vydesil si ma k smrti."
Chuck na mňa hodí bielu plachtu a oznámi:
,,Na svitaní pri Šikmom Stĺpe, zabudla si?"
,,Isteže nie," odvetím,
,,A ako mám vedieť, kedy je svitanie, keď tu máte stále rovnakú tmu?"
,,Na to si zvykneš," odvetí Chuck a podíde ku stolu, na ktorom je tácka prikrytá kovovým poklopom.

Vezmem plachtu, zamotám sa do nej akože "biele oblečenie" a popri tom premýšľam, ako Chuck vie o našom dohodnutom stretnutí s Newtom. Hodím to za hlavu a podídem k stolu.
,,Čo by si chcela dnes na raňajky?" opýta sa Chuck.
,,To je jedno, raňajky na želanie som nemala už dlhú dobu. Daj, čo tam máš."
,,Nie, vážne. Čo by si si dala, keby si si mohla vybrať úplne hocičo."
Usmejem sa.
,,Tak to by určite boli cereálie s mliekom. A k tomu čokoládové cookies."
Chuck sa zatvári dôležito a kývne hlavou k poklopu.
,,Len do toho, odkry to."
Natiahnem sa a odkryjem tácku. Neverím vlastným očiam. Na tácke je presne to, čo som si predstavovala.
,,Je to jedlé?" spýtam sa s úžasom.
,,Jasné, len si daj."
,,Ako si to spravil?" spýtam sa, keď si beriem svoje doslova vysnívané raňajky k sebe. Chuck znova zakryje poklop.
,,To nie ja, to Vasilisa," povie.

Spomeniem si, ako mi Chuck včera vravel o ďalších dvoch obyvateľoch našej chatky. Chlapec menom Tommy a dievča Vasilisa.

Chuck sa na chvíľu odmlčí, ruku drží stále na poklope a zavrie oči. Potom ich otvorí a odkryje poklop. Na tácke sa vyníma jeden veľký hamburger a pohár pomarančového džúsu.
,,Moje obľúbené jedlo z vášho sveta," poznamená a s chuťou sa zahryzne do hamburgera.
,,To si ešte nejedol zmrzlinu," poviem s plnými ústami.

Po raňajkách sa Chuck ponúkne, že ma odprevadí k Šikmému Stĺpu. Vyjdeme von a cestou mi ukazuje okolie. Šikmý Stĺp sa teda naozaj nedá prehliadnuť. Stojí uprostred lesa, neďaleko čistinky a môžem s istotou povedať, že je to najvyšší stĺp, aký som kedy videla. Vyzerá, akokeby podopieral tú zvláštnu tmavú bariéru, ktorá sa tiahne po celej oblohe. Nie, nepodopiera ju. On ju vysiela.

Tam, kde sa stĺp spája so zemou stojí niečo, čo som práve pomenovala Základňa. Kamenné steny, nízka drevená strecha a pevné dvere, asi tiež z nejakého druhu kameňa. Pri Základni stojí Newt s tým druhým chlapcom, ktorého sme včera stretli a o niečom diskutujú.

Prídeme k nim a obaja sa na mňa priateľsky usmejú. Som si tým istá, že keby som nebola v takej mizernej situácii ako práve som, bola by som na tú chvíľku ten najšťastnejší človek na svete.
,,Chuck, je mi ľúto, ale ďalej nemôžeš," povie Newt. Chuck sa len hrdinsky usmeje a prikývne. Venuje mi posledný pohľad a odíde.
,,Som Edmund Pevensie," predstaví sa Newtov spoločník.
,,Sophia Canleyová," predstavím sa ja a všetci traja vojdeme do Základne.