Kniha Osudu

II.

Kde som? To je prvá myšlienka, ktorá mi preblesne hlavou, keď sa preberám. Spomínam si na svoj útek, na stopárov a na tú tajomnú osobu v kapucni.

Otvorím oči a obzerám sa naokolo. Ležím na niečom, čo pripomína improvizované lôžko z lístia v malom lesnom prístrešku.

Hlavu mám obviazanú obväzom, takže ma stopári zrejme neuniesli. Tým by bolo stokrát jedno, či to prežijem, alebo nie. Chcú iba kľúč, pomyslím si. V tom sa zarazím. Kde je kľúč? Keď som sa potkla a spadla, celý čas som ho držala v ruke. No teraz ho nemám. Nadvihnem sa a kľúč mi vypadne z rukáva na bunde.
Úúf.
Zodvihnem ho a schovám do vrecka na bunde. Postavím sa, čím len povzbudím bolesť hlavy, ale ak sa chcem niečo dozvedieť, nemám na výber.

Pomaly kráčam okolo prístrešku a všetko do detailov perezerám. Nakoniec zastavím pohľadom na tej postave, ktorá ma pred chvíľou zachránila pred stopármi. Stále má oblečený plášť, no kapucňu má zloženú a tak mám možnosť vidieť jej jemné strapaté blonďavé vlasy. Stojí za hrubým kmeňom, asi dvadsaťsedem krokov odo mňa, chrbtom ku mne. Vykročím k nej.
,,Ahoj," začnem, keď k nej kráčam. Strhne sa a hodí po mne rýchly pohľad. Je približne rovnakého veku ako ja, ale jej pohľad svedčí o tom, že má oveľa viac skúdeností. Pokračujem: ,,ďakujem za záchranu..." nedopoviem, lebo ma chytí okolo pása, pritiahne k sebe a ústa mi zakryje jej ruka. Teraz stojíme tesne pri sebe a chrbtami sa dotýkame hrubého kmeňa. Dievča si priloží prst na ústa a naznačí, že mám byť ticho. Zloží mi ruku z úst a vykukne spoza stromu. Nasledujem jej príklad a tiež vykuknem z druhej strany kmeňa.

Za stromom je strmý zráz a nižšie na lesnej cestičke stoja stopári a o niečom potichu diskutujú. Aká som rada, že ma to dievča zachránilo. Zarazím sa. Veď sme sa ani nepredstavili. Otočím sa k mojej záchrankyni. ,,Som Sophia." poviem pošepky. Dievča sa otočí a prekvapene sa na mňa pozrie.
,,Cass." odvetí potichu. Otvorím ústa, že jej ešte niečo poviem, ona ma však zastaví:
,,Myslím, že teraz nie je ten správny čas na reči." Cass sa obráti a opäť vykúka spoza hrubého kmeňa. Na jej tvári sa zjavil zmätený výraz. Pozriem sa tiež a hneď zistím prečo. Stopári sú preč.

,,Koho tu tak obozretne špehujete?" ozve sa zrazu hlas spoza našich chrbtov. Prudko sa otočím. Stopári.
,,Smieme sa pridať?" povie s úškrnom stopár.
,,Čo chcete?!" vykríknem na nich, neviem prečo. Samozrejme, že viem čo chcú.
,,Myslím, že to všetci vieme," pokojne odvetí stopárka,
,,daj nám kľúč." Inštiktívne zdvihnem ruku a smerujem s ňou do vrecka. Cass ma za ňu chytí a zastaví ma. Prešmykne sa okolo mňa a vyzývavo hľadí na stopárov.
,,Najprv si ho musíte zaslúžiť." Tak na toto vôbec nie som pripravená. A stopári asi tiež nie.
,,Nerád s tebou bojujem, Cass," poznamená stopár zmierlivo.
,,Môžem ja za to, že si zbabelec?" odsekne Cass.
,,Tak dosť!"

V panike pozerám na Cass a stopárov. Naštvaný stopár švihne päsťou a mieri na Cass. Cass cúvne, odrazí útok a vyhne sa stopárkinej nohe. Cez oboch sa obratne prešmykne a stopárka v snahe trafiť ju minie a trafí stopára. Stopár padá k zemi a zavrčí na stopárku. Tá už je ale preč, uteká za Cass. Stopár sa zdvíha zo zeme, stále sa pozerá smerom, kade predchvíľou bežala Cass. Hlavou mi preblesne myšlienka: Načo sa trápia s Cass, keď kľúč mám ja? Siahnem si do vrecka a opak je pravdou. Vrecko je prázdne. Kde je kľúč?!