Kniha Osudu

XXII.

Ochvíľu si uvedomím svoju chybu. Bielu plachtu som nechala na zemi v blate, takže mi už nič nesvieti na cestu. Ocitnem sa v úplnej tme. Ak by na mňa teraz odniekiaľ vyskočil čierny agent, ani by som si ho nestihla všimnúť. Snažím sa prinútiť oči, aby sa prispôsobili tej tme, no oni odmietajú. Môžem žmurkať koľko chcem, nič s tým nespravím. Akokeby radšej nechceli vidieť, čo za kreatúry sa okolo mňa nachádzajú.

Keď som už načisto presvedčená, že to bol hlúpy nápad a následkom toho budem teraz nekonečne blúdiť v tejto tme, až dokiaľ ma neodchytí nejaký čierny agent, v diaľke predomnou sa mihne lúč svetla.
S návalom novej nádeje sa mi vráti energia a znova sa rozbehnem - priamo za svetlom. Pred sebou začnem rozoznávať pás svetlejšej krajiny, čo musí byť jednoznačne druhá vrstva bariéry, o ktorej hovoril Will.
Na zátylku opäť pocítim ten chladný závan, čo signalizuje, že čierni agenti nie sú ďaleko.

Rýchlo bežím k bariére a pripravujem sa na prechod na druhú stranu.
Omyl.
S veľkou rýchlosťou nabúram do bariéry akokeby to bola stena. S tým rozdielom, že ma to odhodí asi päť metrov naspäť, ako elektrické pole.

Uvedomím si krutú realitu. Som v pasci. Nemôžem prejsť do ďalšej sekcie. Bariéra ma nepustí. Spomeniem si na Willove slová - si fiktívna postava a nevieš o tom, čiže ti niekto vymazal pamäť, prepísal osud alebo práve o tebe začal písať príbeh a tým pádom ti zachránil život a odsúdil ťa tvrdnúť v Údolí Tieňov.
Niekto o mne píše príbeh. Neviem prečo si to myslím, ale zrazu som si tým takmer istá. Som fiktívna postava. Toto nemôže skončiť dobre.

Zozbieram sa zo zeme - no vlastne z blata - a na moje veľké prekvapenie zistím, že ma nič nebolí. Neviem, ako je to možné, ale som vďačná môjmu telu, že nič necíti.
Očami hľadám svoju palicu, no nikde ju nevidím. Bez nej sa neubránim. Čierni agenti sa stále približujú. Nemám kam utiecť, nemám sa ako zachrániť. Ostáva mi jedine sledovať, ako sa Čierni Agenti približujú. A čím sú bližšie, tým väčší strach ma napĺňa.

Zrazu sa okolo mňa zas mihne ten lúč svetla. Mňa to už nijak nerozhodí - pripíšem to predsmrtným halucináciám - no všimnem si, že čierni agenti zastavia a obrátia sa za svetlom. Je to až neuveriteľné sledovať, ako si ma okamžite prestanú všímať. No potom sa svetlo zas priženie za mňa a agenti na mňa zas upriamia pozornosť. Cítim sa ako divadelná hviezda, na ktorú práve namierili reflektor. Ale ja nechcem byť slávna! Aj tak sa preslávim len svojou blbou smrťou...
Agenti sa rýchlo blížia a ja ako hlúpa bežím zas k bariére. Neviem, čo vlastne očakávam. Aj tak cez ňu neprejdem. No odmietam len tak stáť a čakať, kým ma dostanú. Tesne pred bariérou číslo dva však zastavím. Nemám kam ujsť. Nemám sa čím obrániť. Posledný krát sa pozriem na svet za ňou.
A skoro dostanem chuť znova sa ňou nechať odhodiť, keď si všimnem, že tam - na druhej strane na zemi si spokojne leží moja palica. Taká nespravodlivosť! To akože ona môže prejsť a ja nie?? Kto vymýšľa tieto hlúpe pravidlá?!
To sú moje posledné myšlienky. Hneď potom sa otočím naspäť a sledujem čiernych agentov, ktorí sú odo mňa vzdialení už len asi osem krokov.
Sedem. Šesť.
Natiahnu ruky smerom ku mne.
Päť.
Ako asi vyzerá smrť dotykom čiernych agentov?
Štyri.
Dúfam, že mi rebeli odpustia moje zlyhanie. Oni sa aspoň vrátia do Údolia Tieňov. Ja sa nevrátim. Viem to.
Tri kroky.
Dva.
Zatvorím oči a zhlboka sa nadýchnem. Môžem sa aspoň skúsiť brániť, dokedy to pôjde. Stratégia uhýbania.
Jeden.
Tak poďme na to...

V okamihu ma niečo schmatne za tričko a potiahne dozadu cez bariéru. Agentské ruky chmatnú naprázdno.