Kniha Osudu

XLIV.

Polovica Spisovateľovej armády sa vrhne na stopárov. Druhá polovica na mňa, ale keďže nemôžu riskovať môj život, začnú sa mlátiť medzi sebou. Keby som ušla, možno by si to nikto ani nevšimol. Ale keď by som ušla, problémy so Spisovateľom by to nevyriešilo.

Ktosi ma chytí za ruku a ťahá preč. Je to Macherka. Zvrtnem sa a úder druhou rukou mierim priamo na jej hlavu. Odblokuje ma ako nič.
,,Zbytočne sa brániš! Nezdržuj!" okríkne ma, no aj tak mi to nedá a keď ma zas potiahne, potiahnem ju naspäť, načo sa bleskovo otočí a priloží mi k hlave ruku. Celým telom mi prebehne vlna pokoja a prestanem sa brániť. Hlavou mi prejdú Jadeine slová: My sme Strážcovia príbehov. James je Princezná.
ZMIZNI MI Z HLAVY! zvriesknem vo svojich myšlienkach. Nedokážem sa fyzicky pohnúť. Koľko ľudí zo Spisovateľovej armády má schopnosť čítať myšlienky?!
Macherka však neprestane. Neodíde. Stále cítim jej prítomnosť.

A zrazu je preč. Macherka stojaca oproti mne a držiaca ma za hlavu sa zrazu skláti na zem. A moja veľmi dôležitá schopnosť hýbať sa, sa vráti.
Pozriem sa dole a vidím, že Macherku niekto postrelil do lýtka. Ten niekto si razí cestu cez zápasiaci dav priamo ku nám. Ten niekto je Cara s pištoľou v ruke.

Macherka sa postaví. Jej postrelená noha krváca, no ona akoby si to ani nevšimla. Cara do nej strelí zas. Macherka sa bleskovo uhne guľke a ja pocítim ostrú bolesť v ľavom boku.
,,Cass!" vykríkne niekto.
Neviem ten hlas zaradiť. Zatnem zuby a pritisnem si ruku na bok. Bolesť je neznesiteľná, až sa mi z toho zatmie pred očami.
Ledva rozoznám Macherku, ako sa s vážnym výrazom otočí čelom ku Care a v momente ako sa Cara dostatočne priblíži, vrhne sa na ňu. Ona s postrelenou nohou behá a skáče, akokeby jej nič nebolo a ja idem umrieť od bolesti. Cítim sa pri nej ako slaboch a je to hrozne ponižujúce.

Rozhodnem sa, že bude asi najlepšie, keď sa dostanem k lavičke. Spravím jeden krok a podlomia sa mi kolená. Vzápätí sa rozosmejem nad svojou situáciou a nad situáciou Spisovateľovej armády, ktorá hneď ako sa prestane mlátiť navzájom s prekvapením zistí, že celý čas zápasili o mŕtvolu a že je už vlastne všetko jedno.

,,Cass! Cass!" niekto zas volá moje nepravé meno a jeho hlas je čoraz bližšie.
,,Cass, vydrž!" ozve sa znova a tentokrát vo svojom zornom poli uvidím nízku rozmazanú postavu. Zaostrím na ňu pohľad. Je to Jade. Cez tvár sa jej vyníma dlhý červený škrabanec. Je od niečoho špinavá, má rozbitú peru a nad ľavým okom veľkú modrinu. Jeden z dvoch zapletených vrkočov je rozpletený a asi o polovicu kratší.
,,Niekto by ťa mal naučiť biť sa," poviem jej tichým hlasom.
,,A teba dávať pozor na guľky," vráti mi. Pousmejem sa. Strašne to bolí.
,,Aspoň už Spisovateľ nevyhrá," poviem.
,,Ty nezomrieš, Cass." povie Jade. Znie to ako rozkaz, lenže ja svojmu telu nenakážem, nech ju poslúchne. Niežeby som nechcela žiť, len to nedokážem. Nie som ako Macherka. Začína mi byť zima. Potrebujem vysvetlenie.
,,Kto je Macherka?" spýtam sa. Jade sa zmätene obzerá dookola a vyzerá, že je hlboko zamyslená.
,,James sa pozerá..." zamrmle.
,,Ako to, že behá a skáče, keď má postrelenú nohu?" spýtam sa, keď mi neodpovedá. Stojí ma to veľa sily.
,,Cass, teraz nie je.."
,,Povedz mi to."
,,Dvanásty systém. Je vylepšená."
Po tých slovách, sa rýchlo zdvihne a kamsi odbehne. Zostanem sama.

Ľahnem si a prevrátim sa na chrbát. Čumím do prázdna, na rozmazanú zamračenú oblohu. Okolo mňa všetci zápasia a ja sa čudujem, ako je možné, že na mňa doteraz nikto neskočil. Nedokážem sa pohnúť. Cítim sa blbo.

Aj tak by náš plán nemohol fungovať. Macherka o ňom vie. To znamená, že o ňom vie aj Spisovateľ. Jednoducho by to nevyšlo. Takto je to lepšie.

Dospejem do štádia, keď nekonečná mŕtvolne sivá obloha nado mnou vyzerá živšie ako ja. Vtedy ma prepadne chvíľkový pocit, akokeby sa všetky zvuky okolo mňa zlievali do jedného. A potom všetko stíchne.
A ja si uvedomím, že byť mŕtvy je jeden z najzaujímavejších pocitov vôbec. Máte pocit, akokeby ste cítili všetko a pritom necítite nič.

Vzápätí niečo hlasno zapraská a okolím sa rozozvučí hlas z rozhlasu. Ten hlas mi je dobre známy a naštve ma, že mi ani po smrti nedá pokoj.
,,Budem rád, ak sa pochopíme," povie Spisovateľ, snažiac sa udržať pokojný hlas. Otvorím oči, ktoré ani neviem, kedy som zavrela, a uvidím nad sebou dve skláňajúce sa rozmazané postavy. Spisovateľovi v rozhlase rupnú nervy a rozkričí sa.
,,Chovajte sa ako moja armáda, nie ako banda hlupákov! Skoro ste zabili Carinu! Prestaňte sa nezmyselné biť a doneste mi ju, inak vás všetkých do jedného pošlem na horšie miesto ako je Údolie Tieňov," krátko si vzdychne, potom už pokojnejším hlasom dodá:
,,Koniec hlásenia."

Vzápätí sa okolo mňa začnú hromadiť ľudia. Veľa ľudí. Niekto si ku mne kľakne a Jenovým hlasom sa spýta:
,,Carina, si v poriadku?"
Áno, je mi úplne fajn, len ma nebavil život a tak som si povedala, že si uprostred vašej bitky ľahnem na zem a trochu si pospím. Vôbec nie som postrelená, vôbec nezomieram od bolesti. Cítim sa naprosto fajn.
,,Ech-ehhmm..." dostanem zo seba.
,,Odnesiem ju," ozve sa odkiaľsi zdiaľky Finnickov hlas a o chvíľu neskôr ma jeho silné ruky zdvihnú zo zeme.

Akí sú ku mne zrazu všetci ohľaduplní. Vsadím sa, že keby som bola niekto ako Jade, nechali by ma tu kľudne vykrvácať. Vtom si spomeniem: JADE! To jej vďačím za svoj život. Isto nejak odhadla, čiu knihu z týchto všetkých ľudí Spisovateľ práve číta a zaviedla ho ku mne. Spisovateľ ma uvidel umierať a zastavil túto nezmyselnú rvačku. Potrebujem vedieť, že je v poriadku.
,,Jade?" spýtam sa slabým hlasom. Cítim, že upadám do bezvedomia.
To si mi nemohol vytvoriť odolnejší organizmus? oborím sa v myšlienkach na Spisovateľa.
Nikto mi neodpovie. Ani Spisovateľ, ani Jade.
A ani Carina Williamsová.