Kniha Osudu

XI.

Je noc a ja, Cass a Jade sa všetky tri tlačíme v malom stane, o ktorom som sa dozvedela, že slúži Jade ako príbytok. Všade sa tu povaľujú knihy a podľa toho usudzujem, že Jade veľmi rada číta. Iný dôvod prečo tu tie knihy sú, fakt nevidím.
Vonku prší, takže je pochopiteľné, že nikto z nás nedal prednosť "spaniu pod hviezdami". V každom prípade ich aj tak nie je vidno, lebo obloha je úplne zatiahnutá. Cass a Jade spokojne spia. Ja v tejto búrke spať nemienim a ani by sa mi to nepodarilo. Sedím v kúte stanu, v ruke držím kľúč a prezerám si ho vo svetle baterky. Zablyskne sa, zdvihnem hlavu od kľúča a počítam sekundy.
Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť... Vzápätí začujem hrom. Šesť sekúnd. To znamená, že blesk padol približne dva kilometre od nás.
To je v pohode. Vrátim sa pohľadom ku kľúču a zrazu ma zamrazí. To nie je ten kľúč, ktorý som potiahla strýkovi. Ten nemal šedé diamanty. Boli predsa modré. A nemal ani také veľké uško. Ako som si to mohla predtým nevšimnúť?!

Vzápätí mi to všetko dopne. Stopári. Jen mi vzal kľúč, ale Kyra mu ho neprevzala. Mala iný. Bol to podvod. Celý čas som naháňala falošný kľúč. Preto sa ho Kyra vzdala bez boja. Malo mi to dojsť!
To znamená, že pravý kľúč má teraz strýko. Nie ešte nie. Kľúč je stále u stopárov. Nesmiem dopustiť, aby ho strýko získal!

Vybehnem zo stanu. Do tmy. Do dažďa. Do búrky. Pred očami sa mi zablyskne. Bežím k najbližšiemu stromu, pri ktorom máme postavené palice a zároveň počítam.
Jeden, dva, tri, št... Zahrmí. Blesk padol necelý kilometer od nás. Cestou ku stromu do niečoho nabúram a to sa s kovovým rinčaním zvalí na zem. Asi to bol prenosný gril.
Dokelu, Sophia! Prečo si nechala baterku v stane?!
Múdry rozum mi vraví, aby som šla naspäť do stanu a kašľala na kľúč.
,,Sophia!" počujem odtiaľ Cassin hlas,
,,Sophia, neblbni! Chceš sa zabiť?!"
Ignorujem ho skôr, ako si to stihnem rozmyslieť, schytím palicu a bežím smerom, ktorým predchvíľou odišli Jen a Kyra. Teda aspoň dúfam, že to bolo tým smerom. V hustom lejaku a blýskaní sa každú chvíľu človek rýchlo stratí orientáciu. Hlavne keď je v lese. Ďalší záblesk. Bežím a počítam: Je... Hrom. Som v centre búrky.

No super, Sophia! Prečo... Au! Dokelu aj s koreňmi! Prečo nemôžeš počúvať svoj zdravý rozum?! Ak ho vôbec máš... Aj ten najväčší hlupák by mal dostatok rozumu na to, aby nešiel von v noci a v búrke do lesa, naháňať trafených stopárov, ktorých tak - či tak nemá šancu dobehnúť, lebo netuší, ktorým smerom išli.

Preskočím kameň, zohnem sa a podleziem vyvrátený strom. Predomnou blesk trafí do veľkého smreku, ten sa v polovičke prelomí a zatarasí mi cestu. Neváham, vyskočím na peň, prebehnem po dvoch skalách vedľa a skočím. Strom zdolám bez najmenších problémov. Len čo dopadnem na zem, urobím kotrmelec a plynulo pokračujem v behu. Možno tie Cassinej tréningy predsalen nie sú na zahodenie...

Blesk. Hrom.
Bežím stále rovno a zdolávam všetky lesné prekážky.
Blesk. Hrom.
Zohnem sa a ďalší blesk mi preletí tesne nad hlavou.
Hrom. Blesk. Hrom.
Strom predomnou opäť padá k zemi a aby nebolo dosť, pre istotu horí. Toto mi ešte chýbalo, aby vznikol lesný požiar! Dúfam, že Cass je v bezpečí. Zabočím vpravo, že sa stromu vyhnem, lenže aj tam mi cestu zatarasí horiaci strom. Nechápem, ako je to možné, lebo leje ako keby sa na nás z oblakov vylieval celý oceán. Nemá voda len tak náhodou oheň uhasiť?! Trafená príroda! Cesta vzadu je tiež neprekonateľná a mne ostáva posledná možnosť - ísť doľava a urobiť to skôr, ako ma oheň obkľúči.
Blesk. Hrom.
Ako naschvál, ďalší horiaci strom padá a zachvíľu už nebudem mať kade ujsť. Pozbieram posledné zvyšky odvahy a najrýchlejšie ako viem sa rozbehnem horiacemu stromu v ústrety.
Asi naozaj nemám zdravý rozum. Nie. Určite nemám zdravý rozum.
Strom padá a ja bežím priamo k nemu. Teraz, alebo nikdy!

Keď sa k padajúcemu stromu priblížim asi na vzdialenosť dvoch krokov, hodím sa na zem a prešmyknem sa popod neho. Na moment zacítim horúčavu a pach spáleného dreva a hneď potom, čo sa objavím na druhej strane, strom za mnou hlasno buchne na zem. Neobzerám sa, na to nie je čas. Bežím ďalej, ale niečo sa zmenilo - už nenaháňam ja, už utekám. Utekám pred lesným požiarom. Vzápätí tesne vedľa mňa trafí blesk a odhodí ma preč z cesty. Kotúľam sa dole kopcom a snažím sa zastaviť. Nejde to. Som celá doudieraná. Zaregistrujtem další záblesk svetla. Ale žiaden hrom. Nič. Akokeby som prešla cez nejakú bariéru, zrazu ma prestane všetko bolieť. Aj zvuky dažďa, búrky a horiaceho lesa sú preč. Jediné, čo počujem je hlasné a neutíchajúce zvonenie v ušiach.