Kniha Osudu

LVI.

O pol dvanástej sedím na zemi na balkóne na poschodí. Opretá o stenu obímajúc si kolená pritisnuté k telu. Hľadiac na nekonečné pšeničné pole vzadu za plotom sa myšlienkami znova vraciam ku Cass a k Jade. Ku strýkovým slovám. A k Henriette, s ktorou som sa ani nerozlúčila. K Newtovi, Scottovi, Finnickovi. K Vasilise. Chuckovi a ostatným v Údolí Tieňov. Rozmýšľam nad tým, kým som bola pred prázdninami a kým som teraz. Ako sa z ufňukanej naivnej a nerozumnej citlivky stal úplne iný človek. A síce som sa nikdy nevnímala ako ufňukanú citlivku, keď sa na seba pozerám takto spätne, musím sa na sebe smiať. Z úst mi utečie krátky smiech. Je príjemný a až teraz si uvedomím, že netuším, kedy som sa naposledy úprimne zasmiala a že mi to vlastne chýbalo.

,,Čo sa tu chechoceš?" spýta sa chlapčenský hlas za mnou. Damon privrie dvere a prisadne si ku mne. Poprvýkrát ho vidím v čistom oblečení - čierne tričko, hnedé nohavice a hnedá vesta s mnoho vreckami. Na krku má uviazanú špinavo-zelenú šatku, hánky má obviazané a cez nos má prelepený leukoplast, čo vyzerá dosť komicky. Čierne vlasy má ešte vlhké a stoja mu na všetky strany. Jediná vec, ktorá kazí jeho celkovú čistotu je špinavý kovbojský klobúk, ktorý má pri sebe odkedy ho poznám.
,,Len sa tu vysmievam svojej minulosti," odpoviem.
,,Takže odchádzaš?" spýtam sa.
,,Nakoniec sa všetci musíme vrátiť domov. Musíme prijať svoju minulosť, nech je akákoľvek trpká a temná.
Asi tak nejak by to povedala Jade, keby tu bola," Damon smutne pokrčí plecami.
,,Nezostaneš so strýkom ako Jen a Freddie?" spýtam sa, aj keď viem, že rozhodnutie nezmení.
,,Nedokázal by som s ním po tom všetkom žiť pod jednou strechou. Viem, že svoje činy ľutuje, no jeho ľútosť aj tak nevymaže to, čo spôsobil," Damon si povzdychne, ,,Asi mu to nebudem schopný tak skoro odpustiť."
Nemo prikývnem.
,,Nechápem, ako to robíš," prizná.

Spomeniem si na zrkadlový labyrint v Údolí Tieňov. Pripadá mi to tak dávno, no stále si pamätám jeho štruktúru a fungovanie. Jeho riešenia. Stále si pamätám detskú hru, ktorú som ako malá hrávala so strýkom počas dlhých zimných večerov.

,,Vieš, aj po tých všetkých nezhodách sme stále rodina. A je príjemne uvoľňujúce zistenie, že môj strýko nie je šialenec, ale len človek so zlomeným srdcom."
,,Hovorila si s ním?"
Prikývnem.
,,Čo sa vlastne stalo?" spýta sa.
,,Strýko žil odjakživa sám. Vlastne ani neviem, ako a kedy sa spoznali. Linda bola už vtedy dlho chorá a on ju chodil navštevovať do nemocnice každý deň. Nakoniec pri jednom jej záchvate sestrička povedala, že by ju nemali viac trápiť. Že by bolo lepšie, keby ju nechali zomrieť."
,,Odpojili ju." uhádne Damon.
,,Odpojili ju," zopakujem, ,,a on jej ani nestihol povedať, že ju ľúbi."
Damon pokrčí plecami.
,,Na veci by to aj tak nič nezmenilo."
,,Zrejme nie. No keď umrela, strýko si zaumienil, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby ju priviedol späť."
,,Tak našiel Knihu Osudu," doplní ma Damon.
,,A tak sa to všetko začalo. Získal vŕbové pero, ktorým dokázal písať príkazy do kníh. Tak oživil knižné postavy a vytvoril si armádu. Vedľajším efektom vzniklo Údolie Tieňov, ktoré neskôr začal využívať ako väzenie pre tie postavy, ktoré ho odmietli poslúchať."

,,Newt, Scott a Finnick predchvíľou odišli." povie zrazu Damon.
,,Videla som ich odchádzať," kývnem na nekonečné pole pred sebou, kde v diaľke ešte vidno tri vzďaľujúce sa postavy.
,,Šli do Údolia Tieňov, pozrieť ostatných, keď Spisovateľ sľúbil, že odstráni všetky nástrahy bariéry. Pozdravujú ťa a odkazujú, že všetkých z Údolia oboznámia s tvojou výhrou nad Spisovateľom."
Pokrútim hlavou.
,,Nevolaj ho Spisovateľ," poviem. Spisovateľ je preč. Zostal len strýko.
Damon pokrčí plecami.
,,Navyše nebola som to ja, kto všetko zachránil. Nebyť Jade, strýko by asi tak rýchlo nedostal rozum späť. Nebyť teba a ľudí z Údolia, nikdy by som sa sem nedostala. A nebyť Cass, tak..." nie som schopná dokončiť vetu. Cass so mnou bola hneď od začiatku. Zachránila ma pred Jenom a Kyrou, naučila ma brániť sa a bojovať za správnu vec. Naučila ma byť odvážna a nevzdávať sa, keď trebalo ísť ďalej. A teraz je preč a ani si ma nepamätá.
Damon ma priateľsky objíme okolo pliec.
,,Nič nevydrží naveky. Aj tie najpevnejšie priateľstvá sa skončia keď sa ľudia vydajú iným smerom. Je možné, že ich cesty sa už nikdy nestretnú, no vždy na seba spomínajú v dobrom. Pripomínajú si všetky šťastné a príjemné chvíle, ktoré spolu zažili. A síce ich to do istej miery napĺňa smútkom, na druhej strane sú tie spomienky príjemné. Nikdy na Cass nezabudni. A buď rada, že je nažive - koniec koncov, aj tak by ste sa dnes museli rozlúčiť. Cass je iná. Nepatrí do nášho sveta."
Stále hľadím na nekonečné pole pred sebou a s ťažkým srdcom pochopím, že Damon má pravdu.
Veľa šťastia, kamkoľvek pôjdeš, Cass, zaželám jej v myšlienkach a tým sa s ňou rozlúčim.

,,Takže sme ostali len ty a ja." poznamenám.
Damon si povzdychne.
,,Asi to už tak bude, kým sa nevráti Jade. No teraz rozmýšľam ešte nad jednou vecou. Tvoj strýko povedal, že prebudil Knihu Osudu. Čo to znamená?"
Vybavím si ten nie veľmi príjemný rozhovor so strýkom, ktorý prebehol len pred polhodinou.
,,Kniha Osudu bude hľadať vlastníka, po tom, čo strýko odmietol vládnuť nad svetom. Ľuďom, čo tajne túžia po moci, sa začne zjavovať v snoch. Začnú ju hľadať, začnú po nej túžiť. Budú ju chcieť získať a urobia pre to všetko."
,,Lenže keď ju vezmú, vezmú so sebou aj Jade, ktorá je uväznená v nej." uvedomí si Damon a ja si uvedomím, že na to som nepomyslela.
,,A tí, čo túžia po moci k nej nebudú takí zhovievaví, keď sa jej z nej podarí dostať. Nehovoriac o tom, čo sa stane so svetom a s nami všetkými," doplním.
,,Včera sme počúvali príbeh ľudskej hlúposti a dnes ho žijeme." povie Damon do prázdna,  ,,Nastali nebezpečné časy."
S tým môžem len ticho súhlasiť.

Chvíľu tam len tak sedíme a pozeráme pred seba, každý zahĺbený do vlastných myšlienok, ktoré sa pravdepodobne točia okolo tej istej veci. Čo teraz?

Nakoniec sa ku nám donesie vrčanie motora a vŕzganie prednej brány.
Rodičia.
,,Asi by som už mal ísť," povie Damon a zdvihne sa zo zeme. Zdvihnem sa tiež a postavím sa oproti nemu.
Chvíľu si len hľadíme do očí.
,,Veľa šťastia," povie mi. Jeho svetlohnedé oči schovávajú toľko napätia a neistoty, no na krátku chvíľu mi venujú úsmev.
,,Prepáč ale s tým leukoplastom cez nos ťa nedokážem vnímať vážne," odvetím s úsmevom a Damon sa zasmeje.
,,Ale aj ja ti želám veľa šťastia." poviem.

Potom sa rozbehneme dole schodmi a každý zamierime svojim smerom.
Damon cez pivnicu a cez zadný dvor smerom k poľu a k opustenému zničenému domu v lese.
V ústrety žiaľu a samote.
Ja predným vchodom von do záhrady, privítať rodičov a navymýšľať si historky ako som prišla k škrabancu na ramene a modrine na tvári.
V ústrety problémom bežného mestského dievčaťa.