Kniha Osudu

XXXVII.

»∞«

Cass POV.
,,Kto vlastne si?" spýta sa ma Cara zas. Hneď ako pred dvoma minútami došla do mojej cely, plán na útek sa začal rúcať. 
,,Počúvaj, už ma to s tebou fakt nebaví. Ak máš sklerózu, píš si poznámky. Ak si zo mňa strieľaš, mohla by si prestať, lebo to už nie je vtipné. Som Annabeth. A.N.N.A.B.E.T.H. "Teší ma" nepoviem, lebo už ma to prestáva tešiť." odseknem.
,,Ako myslíš, Annabeth, uvidíme čo mi o tebe povedia ostatní." povie nakoniec a otočí sa na odchod. Nebudem ju zastavovať zbytočnými komentármi. Ak Jen s Kyrou vraveli pravdu, mali by tu byť každú chvíľu aj so Sophiou. Keď ich Cara zbadá, je po všetkom.
Aspoň mi už dáva zmysel, prečo ma neprezradili hneď. Celý čas čakali na lepšiu príležitosť. A to urobím aj ja. Neutečiem hneď. Počkám na lepšiu príležitosť.

Keď Cara odíde, nečakám dlho. O chvíľu v zámke začne niečo štrngotať a o necelé dve minúty sa dvere na miestnosti zas otvoria.
,,Minúta, štyridsaťosem," poznamená Jade, ,,Vidíš, zlepšujem sa. Zachvíľu možno budem skoro tak dobrá, ako Kaz."
Usmejem sa. Vedela som, že Sophia nenechá Jade len tak napospas Carinej zúrivosti.
,,Cass," osloví ma, hneď ako vstúpi do miestnosti.
,,Zdravím."
,,Viem, že som to pokazila a je to všetko moja chyba..." začne. Na  jej sebaobviňovanie tiež nemám zrovna najlepšiu náladu.
,,Stačí Sophia. Ako každý správny učiteľ som ťa musela zhodiť. Po prvé preto, lebo ma to baví a po druhé preto, lebo to správni učitelia robia. Teraz sa hlavne odtiaľto pracme."
,,Dobrý nápad." poznamená Kyra. Potom príde ku mne a spúta mi ruky. Nespokojne sa zahľadím na oceľové putá. Mohli radšej ostať pri klasickom špagáte.
,,To ako vážne?"
,,Treba byť poistený," odvetí Kyra.
,,Už žiadne zdržovanie. Zachvíľu bude svitať," napomenie nás Jen.
,,Tak ideš, či ostávaš?" spýta sa Kyra naposledy.
,,Jasné, že idem. Jedny putá ma nezastavia." odvetím a zdvihnem sa zo zeme.
,,V tom prípade vás oboznámim s jediným pravidlom: Nasledujte ma rýchlo a potichu." povie Jen a v zápätí zmizne na chodbe. Sophia podoprie Jade a potom ho obaja nasledujú.
,,Choď ty. Ja pôjdem posledná," povie Kyra.
,,Ako inak. Spútaná sa aj tak ďaleko nedostanem."
,,Nevymýšľaj a choď."
,,Faaajn."
Otočím sa a vyjdem na chodbu. Kyra ide hneď za mnou.

»∞«

Sophia POV.
Nasledovať Jena sa ukáže komplikované aj bez toho, že by som musela podopierať Jade. Najprv ide rýchlo, až ledva stíhame a keď ho na konci dobehneme, tak nečakane prudko zastaví, až doňho skoro vrazím.
,,Čo sa deje?" spýtam sa.
,,Garrick a Mariška," zhodnotí Jen situáciu za rohom, ,, Stačí sa dostať cez nich a sme vonku."
,,Cez nich len tak neprejdeme. Aj keby sme porazili Garricka, Mariška nám môže všetkým jedným šmahom strely zastaviť čas." schladí nás Jade.
,,Má pravdu, lenže inak sa von nedostaneme." povie Kyra, ktorá aj s Cass zastaví za nami.
,,Ale dostaneme," oponuje Jade.
,,Jade, teraz není čas myslieť optimisticky," zahriakne ju Cass.
Ja si však spomeniem na jej výraz v tvári, keď nás tu priviedla a keď videla Škriekajúcu búdu v troskách. Spomeniem si, koľko informácií vedela o tomto mieste a to si určite nemohla prečítať len tak v hocijakej knihe.
,,Poznám ešte jednu cestu von." povie Jade, čím potvrdí moje domnienky.

,,Z akých kníh to vyťahuješ?" spýta sa Cass, keď nás Jade vedie k malým dverám nakonci chodby a potom cez padacie dvere dole schodmi.
Jade sa nachvíľu zarazí, no potom sa zhlboka nadýchne a odpovie:
,,Tu som sa narodila. Tu som žila, až kým neprišiel lesný požiar." povie v skratke.
,,To veľa vecí vysvetľuje," zamrmle  Kyra za mnou.
Keď zídeme dole po schodoch, objavíme sa v akomsi tuneli s nízkym stropom a kamennými stenami. Prvá ide Jade. Schytí metlu, ktorá je opretá o stenu a použije ju na podopieranie sa. Za ňou ide Jen, ktorý zapne baterku a svieti Jade na cestu. Ako najvyšší z nás sa musí trochu skloniť, aby nešúchal hlavou o strop. Po ňom idem ja a za mnou Cass. Kyra s ďalšou baterkou uzatvára náš zástup.
S času na čas si na hlinenej zemi všimnem rozbitý lampáš, zdochnutú myš, alebo polámané drevené trámy. Steny zdobia husté pavučiny, ktoré ma jemne hladia po tvári, keď cez ne prechádzam. Naskakujú mi z toho zimomriavky. Keď podleziem ďalší zrútený drevený trám, už ma tá otázka tak trápi, že ju nakoniec vyslovím:
,,Nemôže sa to na nás zrútiť?" spýtam sa.
,,Ozval sa klaustrofobik?" podpichne ma Cass zozadu.
,,Ozval sa človek, čo by chcel prežiť dnešný deň." odseknem.
,,Prakticky je to už zrútené." preruší nás Jade, ,,Nános hliny, po ktorom kráčame je asi meter vysoký - ďakujte lejaku. Je možné, že čím ďalej pôjdeme, tým sa budeme musieť viac skloniť."
,,To ma veľmi teší," poznamená Jen sarkasticky.

Ako sa neskôr ukáže, Jadein postreh bol správny. Už po pár metroch sme kráčali sklonení všetci, až kým to neprešlo do takého štádia, že sme museli pokračovať po štyroch. Keď sme boli o chvíľu nútení napredovať plazením, Jen, Kyra a aj Cass začali protestovať, že sme mali radšej riskovať boj proti Mariške a Garrickovi. Návrat by však teraz už nepripadal v úvahu. V tuneli by sme sa mohli hociako snažiť, nepodarilo by sa nám otočiť poležiačky. A aj keby, vrátili by sme sa priamo do náručia Preživším. Už istotne všetci vedia, že sme ušli.
Zachvíľu na mňa už naozaj začne dopadať klaustrofóbia. Prehľad o čase som stratila už dávno. Jediné pozitívum je, že nech sa stane čokoľvek, tu nás Preživší nikdy nenájdu. V momente, keď začnem rozmýšľať nad tým, či tu neostaneme trčať naveky, spredu sa ozve Jade:
,,Vidím svetlo."
,,Nie je to Jenova baterka?" poznamená Kyra pochybovačne.
,,Nie sú to predsmrtné halucinácie?" Cass očividne tiež nie je veľký optimista.

Ku Jade sa zrejme ich poznámky nedostanú.
,,Som vonku!" zakričí celá natešená. V tom momente zatnem zuby a plazím sa ďalej čo najrýchlejšie. Aj ja chcem byť už von. Aj ja chcem vidieť slnko a dýchať čerstvý vzduch. Keď Jen predomnou vylezie z tunela, do očí mi zasvieti prudké svetlo. Prižmúrim oči. Po dlhom čase strávenom v tme tunela ma to nachvíľu úplne oslepí. Vyleziem z tunela a postavím sa.
,,Už som myslela, že sa z toho tunela nikdy nedostaneme," poznamenám.
Poriadne sa natiahnem. Z tohto budem mať svalovicu ešte ďalšie dva dni.
,,Ja neverím! Ono to má aj koniec!" zvolá Cass natešene, keď vylezie von.
,,Ani neviete ako nafigu sa plazí po tme so spútanými rukami." posťažuje sa.
,,No super. Stratili sme pol dňa. Podľa slnka budú také dve hodiny." povie Kyra a opráši sa od hliny.
,,Vie niekto, kde sme?" spýtam sa. Stojíme pri diere v zemi, ktorá vyzerá ako nejaký líščí brloh. Napravo sa donekonečna tiahne pšeničné pole, ktoré križuje železničná trať. Naľavo sa kľukatí rieka a za ňou sa rozprestiera les. V diaľke za nekonečným poľom vidím hory.
,,Tento tunel nám slúžil na získavanie potravín. Nikdy som sa nezaoberala tým, ktorým smerom a ako ďaleko sa nachádza od domu," povie Jade.
,,To nám teraz veľmi pomôže," povie Cass sarkasticky, ,,Nemáte niekto mapu? Alebo rovno GPS, či ako to vy ľudia voláte?"
,,Mohli by sme vyhľadať najbližšie mesto. Tam sa budeme vedieť zorientovať," navrhnem.
,,Nezabúdajte, že ste stále naši zajatci," pripomenie nám Kyra, ,,Pôjdete tam, kam budeme chcieť, aby ste išli."
,,A to je...?" spýta sa Cass.
,,Máme približne dva a pól dňa na to, aby sme ťa dopravili k Spisovateľovi. Takže žiadne okľuky. Keď nebudeme prežívať neustále napätie, strany v našich knihách sa budú dopisovať pomalšie. Tým pádom vydržíme aj o niečo dlhšie. Navrhujem, aby sme chytili najbližší vlak. Moja vnútorná intuícia mi vraví, že nás zavezie tam, kam potrebujeme." rozhodne Kyra.
,,Prečo by sme vás mali poslúchať?" spýta sa Cass.
,,Po prvé preto, lebo máme prevahu. Vaša malá knihomoľka sa ledva drží na nohách a ty máš spútané ruky. Ver mi, tie putá sú odolné, nerozbiješ ich len tak." povie Jen povýšenecky.
,,Ja však nie som spútaná." vyhlásim sebavedome a v tom momente by som si najradšej zahryzla do jazyka.
,,Dobre, že to pripomínaš," Jen sa uškrnie a skôr, ako si to stihnem uvedomiť, na ruky mi zacvakne putá. Cass sa ťapne rukou po čele, čo vyzerá dosť komicky, pretože na to musí zdvihnúť obe ruky.

,,Tak šup-šup. Nemáme času na rozdávanie." pripomenie sa Kyra a vykročí do poľa, smerom k železnici.
,,Nezaostávajte," napomenie nás Jen. Potom schmatne Jade za rameno a ťahá ju so sebou za Kyrou. Pozriem na Cass.
,,Som nesmierny truľo," poznamenám.
,,To si píš," prisvedčí a vyrazí za ostatnými.

Povzdychnem si a nasledujem ju. Za dva dni som to celé stihla už dvakrát pokaziť. Život hrdinu, ako by to nazvala Jade, nie je pre mňa. Je toho na mňa priveľa. Jediná dobrá vec, ktorú som spravila, bola, že som ukradla strýkovi kľúč od truhlice a ušla s ním do lesa. A to dokonca ani to by som nezvládla bez pomoci a aj tak sa to nakoniec ukázalo ako zbytočné. A teraz tu spútaná poslušne nasledujem svojich nepriateľov, priamo do strýkovej náruče. Nemám ani toľko rozumu, aby som ostala ticho a ani toľko odvahy a sebadôvery, aby som sa pokúsila o útek. Nie som žiadny hrdina. Som len taký pozorovateľ, ktorý zasiahne len vtedy, keď sú veci zlé a spraví ich ešte horšími.
Jase má v tomto pravdu. Som bezcenná. Spôsobujem len problémy. Asi by som sa mala vzdať a vykašľať sa na to všetko. No takisto ako to nedokážem zastaviť, takisto to nedokážem len tak nechať. Musím niečo podniknúť. Musím sa vyrovnať so svojimi chybami a využiť ich vo svoj prospech.

Kým dorazíme ku koľajniciam, v hlave už tvorím nový plán.