Kniha Osudu

LIII.

»∞«

Damon POV.
Zbehnem dolu schodmi, okolo Jena a vybehnem naspäť von do búrky. Chvíľu rozmýšľam, prečo si Spisovateľ vybral práve búrku, ale skončím pri názore, že asi len rád dramatizuje. Freddie, ako sa hneď ukázalo, beží na to, aká je malá, veľmi rýchlo. Mám čo robiť, aby som ju nestratil z dohľadu. Búrka a šmykľavé blato v kombinácii s nevyspatým Damonom majú oproti malej Spisovateľovej slúžke takmer nulovú šancu. A tak za ňou utekám, či skôr kĺžem sa blatom, a cítim sa ako pes naháňajúci svoj chvost - v skutočnosti ho nikdy nedobehne, no neprestane sa o to pokúšať.

Prebehneme aj okolo Sophie a Cass. Freddie sa prešmykne rovno pomedzi ne, v momente ako zakričím na Sophiu. Je celá premočená od dažďa a jej oblečenie je do nitky nasiaknuté blatom. Vyzerá akokeby práve prehrala bitku s pánom močiarov, čo jej pravdaže nepoviem, lebo ja isto nevyzerám o nič lepšie. Mohol by som to síce zachrániť úsmevom, ale nebudem riskovať.
Sophia ju nestihne zastaviť. Cass si ju nevšíma. A ja len schytám úder palicou do nosa.
,,Sophiaaa!" skríkne Cass.
,,Damon!" vykríkne Sophia.
,,Freddie!" zakričím ja, pretože Spisovateľova slúžka práve zahne za roh domčeka a stratí sa mi z dohľadu.

,,Kde sú ostatní?!" Sophia sa snaží prekričať hluk búrky, zatiaľ čo sa bráni pred zúrivou Cass. Oveľa zúrivejšou, ako keď som ju videl na začiatku, keď sme sa so Sophiou rozdelili.
,,Jade šla na pracovný pohovor so Spisovateľom," odpoviem, šúchajúc si boľavý nos, zatiaľ čo vstávam zo zeme ,,Freddie má Cassinu knihu. Skúsim ju získať!" to som už na nohách a ponáhľam sa za roh domčeka, kde som ju videl naposledy. Vtedy sa zem zatrasie prvýkrát.

»∞«

Jade POV.
,,James," vyslovím jeho meno, keď ho konečne uvidím. Sedí v pohodlnom kresle, ktoré výzorom skôr pripomína kráľovský trón. Pred ním sa vo výške jeho očí vznáša otvorená Kniha Osudu. Jeho oči žiaria a na tvári má blažený výraz. Pôsobí, akokeby videl veci, ktoré iní ľudia nevidia a vyzerá, že sa mu to páči.

,,Vidím, že ti stále nebolo málo," poznamená. Jeho oči zhasnú a upriami pohľad na mňa.
,,Stále sa mi budeš pliesť do cesty, presne ako moja tvrdohlavá neter."
,,Vráť. Knihu. Osudu." poviem pomaly. Na Jamesovej tvári sa objaví pobavený úsmev.
,,Myslíš, že mi rozkážeš?"
,,Nie. Ja ťa prosím."
,,Ahá, tak ty ma prosíš. Presne tak, ako som ja kedysi prosil ju, nech nechá Lindu žiť. A čo spravila? Nechala ju ZOMRIEŤ!"
Poslednú vetu na mňa vykríkne, akokeby som za to všetko bola zodpovedná ja. Zrazu je celá tvár spokojného a vyrovnaného spisovateľa preč. Predo mnou je len psychicky zrútený muž, ktorý stratil lásku svojho života. Prinajmenšom to tak aspoň vyzerá. A ja v tom momente pochopím, o čo tu naozaj ide.
,,Povedz mi, dievča, prečo by som ťa ja mal poslúchnuť, keď ona neposlúchla mňa? Prečo by som sa mal kvôli tvojej bezdôvodnej prosbe vzdať jedinej možnosti na jej záchranu?"
Celý čas mu nešlo o vládu nad ľudstvom. Chcel len vrátiť život svojej milovanej. Nie je to šialený zloduch, ako som si myslela. Zrazu zneistiem.
,,Teraz mlčíš. Lebo nevieš, aké to je."
Chcem odporovať. Chcem mu hodiť pred oči, ako som kvôli jeho búrke prišla o rodinu, no nestihnem to. Jamesovi sa v momente v ruke zjaví pero a so slovami ,,nevieš to, Jade Wilsonová," niečo načmára do knihy osudu.
,,James!" vyhŕknem, keď si uvedomím, čo sa chystá spraviť. Vrhnem sa k stolu a natiahnem ruku za knihou, keď tu ju James otočí rovno ku mne.
,,Neoživuj mŕtvych. Nezmení to ani minulosť, ani prítomnosť, ani budúcnosť," odcitujem Ferius Parfax.
Na končekoch prstov pocítim nepríjemné šteklenie.
,,Minulosť sa vždy postará o svoje naplnenie, nech by sme sa ju akokoľvek pokúšali zmeniť," doplním  Millardovým výrokom.
Pohľadom skĺznem z Jamesa na svoju dlaň a so zatajeným dychom sledujem, čo sa deje. Slová, ktoré James načmáral do knihy sa zavlnia a začnú sa približovať k mojej ruke, akokeby to bol magnet. Keď sú už dosť natlačené na sebe, vystúpia mi po prstoch na ruku a idú ďalej. Pod vyhrnutý rukáv mikiny a pomaly sa rozbehnú po celom tele. Zozačiatku sú príjemne studené, no neskôr sa zmenia na ľadový chlad.
,,Prebudenie Knihy Osudu neprinesie nič do-dobré..." začnú mi drkotať zuby od zimy. Cítim, že už toho veľa nenahovorím, tak len rýchlo vyhŕknem:
,,Je-de-den život za ko-koľko..." stratím hlas.
Zavriem oči a snažím sa presvedčiť moje telo, že mu v skutočnosti nie je zima, ako som to robievala, keď som bola malá. Zrazu sa prudko oteplí. Zvláštne, nikdy to nefungovalo až tak dobre.. Otvorím oči a oslepí ma neznesiteľná žiara slnka. Doslova cítim, ako mi spaľuje pokožku na rukách a tvári. Rýchlo si stiahnem rukávy a na hlavu dám kapucňu. Rukou si zatianim pohľad a až potom sa obzriem a uistím svoje dohady. Už viac nestojím v Jamesovej knižnici.

»∞«

Spisovateľ POV.
Dievča z lesa sa stratí v knihe a ja zostanem zase sám. V tej chvíli ma naplní neskutočný hnev na celý svet a celú jeho nespravodlivosť. Nemal som v živote šťastie. Nemal som ho ja - nebude ho mať nikto. Veď pre človeka to nie je ťažké zariadiť, keď v rukách drží Knihu Osudu. Otočím stránku a začnem písať. Práve sa začala nová kapitola.

»∞«

Damon POV.
Spisovateľovi preskočilo.
Táto myšlienka sa mi dostala do hlavy len čo som znovu nabral rovnováhu po prvom otrase. Ďalšie sa ma už tak nedotknú, pretože ich očakávam. Zemetrasenie, ktoré Spisovateľ vytvoril, nie je smrteľne nebezpečné, neláme sa zem, nepadajú domy. Teda aspoň zatiaľ. Skôr je to taký druh otrasu, pri ktorom sa ti začne krútiť hlava a máš pocit, že čo nevidieť dostaneš morskú chorobu.
Za záhradným domčekom sú len kríky a koniec záhrady ohraničený vysokým dreveným plotom. Freddie musí byť niekde tu, no napriek tomu ju nevidím.
Kríky sa ťahajú dookola celého plota. Rozhodnem sa začať zľava, no hneď ako odhrniem prvé konáre, vpravo niečo zašuští a keď sa obzriem, Freddie už zase mizne za rohom domčeka. Takto ju budem naháňať donekonečna, pomyslím si, no zbytočne. Freddie zrazu skríkne a prudko zabrzdí. Keď ju dobehnem, uvidím pred ňou stáť Jena, ktorý drží Cassinu knihu vysoko vo vzduchu a máva ňou zo strany na stranu, mimo jej dosahu.
,,Vráť mi ju, ty exot! Spisovateľ ma potrestá! Vráť mi ju!" kričí Freddie a snaží sa ju dočiahnuť, lenže jej výška jej v tom bráni.
,,Rado sa stalo!" zakričí na mňa Jen a hodí mi knihu, potom schmatne Freddie za ruky a odvedie ju nabok.
Zem sa znova zatrasie, no tentokrát trochu silnejšie a môj pohľad znova smeruje na horné poschodie domu a na strechu, ktorá ukrýva podkrovie. Znova pomyslím na Jade. Šla za Spisovateľom. Ak má toto zemetrasenie na starosti on, čo jednoznačne má, Jade má určite problémy.