Kniha Osudu

XXXII.

Cass POV.
V zavretej miestnosti, kde sa pravidelne ozýva škriekanie vrán, človek rýchlo stratí pojem o čase. Ale môžem naisto povedať, že už po dvoch minútach osamote som stratila nervy.

Celý deň som strávila tu - po polhodine neúspešných pokusov zaspať som to vzdala. Potom som asi hodinu viedla vojnu s vranami. Nakoniec sme uzavreli mier a podelili sa o ten hubovým vývar, ktorý mi priniesli Preživší. Potom som bola zaneprázdnená odpočúvaním Preživších a ich plánov a keď som sa dozvedela pravdu, pokúšala som sa ujsť, no zbytočne. Aj keď táto búda zvonku vyzerá na spadnutie, steny v miestnosti sú riadne pevné. Akokeby ich spevňovalo nejaké kúzlo.

Asi okolo piatej do miestnosti vojde Gally - toho si pamätám ešte z čias, keď som slúžila Spisovateľovi. Vyskočím som naňho spoza rohu dverí a zrazím ho k zemi. Keď sa však chystám ujsť, pred dverami sa objaví muž s pištoľou. Len tak z ničoho nič.

,,Fajn, vyhrali ste," poviem a odovzdane zdvihnem ruky nad hlavu.
,,Rozumné dievča," pochváli ma muž s pištoľou.
Neovládnem sa tresnem mu jednu do nosa.
,,Au! Ty hlupaňa! Nekoleduj si!" okríkne ma a chytí si nos. Pištoľ nechá spadnúť na zem. Chvíľu ju sledujem pohľadom, no nevezmem ju.
,,Tak si vyber - buď som rozumné dievča, alebo hlupaňa. Času na rozmýšľanie máš dosť, aj tak si tu ešte pár hodín posedím." odseknem a   pištoľ nakoniec odkopnem ku Gallymu. Ten ju schmatne a zastrčí si ju za opasok.
,,Čo tu chcete? Prišli ste ma skontrolovať, či som tu za tú dobu nezošalela?" spýtam sa.
,,Netrep nezmysly! Radšej mi povedz, kto si," povie Gally a so založenými rukami sa oprie o stenu.
,,No to je podarené! Unesiete ma uprostred noci, zavriete v búde so škriekajúcimi vranami a ani neviete kto som?!" neubránim sa smiechu.

Napriek tomu mi to hrá do kariet. A pogratulujem si, že som sa od doby, čo som slúžila Spisovateľovi, poriadne zmenila. Zachraňovanie Sophie z Údolia Tieňov mi dokonca dalo nový hairstyle...

Zvažujem možnosti:
Keď im poviem kto som, nechajú ma žiť a budú so mnou zaobchádzať ako s prezidentom.
Keď im to nepoviem, s najväčšou pravdepodobnosťou ma zabijú, pretože pre nich nebudem užitočná a zbavia sa tak osoby, ktorá vie ich plán a môže im to prekaziť.
Keď im to poviem, vyslúžim si jednorazový lístok do Spisovateľovej knižnice a vymámi zo mňa heslo.
Keď im to nepoviem a zabijú ma, Spisovateľ sa nikdy nedozvie heslo od knihy osudu - a voilá - vyhrali sme.
Je to jedna k jednej.... Spisovateľ si môže trhnúť!

Prehrabnem sa vo svojich spomienkach a vybavím si jednu blondínu, o ktorej mi raz vravela Jade.
,,Som Annabeth Chaseová, ty trubiroh." poviem.
Gally sa spýtavo pozrie na muža pri dverách. Ten pokrčí plecami. Skvelé, Annabeth Chaseovú nepoznajú. Ešteže tu nie sú Jen a Kyra - tí by ma hneď zhodili...

Zrazu Gally úplne znehybnie, dokonca prestane dýchať. Muž pri dverách na mňa hodí prekvapeno - varovný pohľad.
,,Ja nič nerobím," poviem a zdvihnem ruky nad hlavu, s výrazom "nemám ani potuchy, čo sa tu deje".
Pravdou je, že viem presne, čo sa deje. Spisovateľ nás pozoruje. Čítal Gallyho knihu a teraz mu vraví, čo má robiť. Nachvíľu ho odstavil zo života, aby sa príbeh v jeho knihe nedopisoval sám. Teraz tam môže spokojne načmárať, čo má na srdci a keď Gally znova "ožije", bude vedieť celý Spisovateľov odkaz, akokeby mu to povedal zoči-voči.
Ochvíľu sa Gally zhlboka nadýchne a pozrie na mňa.
,,Tak Annabeth Chaseová, čo? Ja som kapitán Gally a ak tvoji priatelia dnes neprídu, čaká ťa rýchla smrť."
Potom sa vystrie nasleduje muža vo dverách na chodbu.
,,Čo ťa privádza do istoty, že ti spadnú priamo do pasce?" zastavím ho.
Gally sa vo dverách zastaví a venuje mi posledný pohľad.
,,A čo teba, Annabeth, privádza do istoty, že môžeš veriť všetkým z tvojej partie?" spýta sa on. Potom zdvihne obočie, otočí sa a zabuchne za sebou dvere.
Z malého okna na strope zletia dve vrany a sadnú si na zem oproti mne.
,,A sme tu zas sami," poviem im.
,,krrááá-krrááá!" ozve sa jedna vrana.
,,Máš pravdu. Sophia nie je taká hlúpa. Odhalí zradcu. Nepadne Gallymu do pasce. Nepríde."