Kniha Osudu

XXV.

Hneď ako vojdem cez dvere do levelu tri, zistím, že som sama. Kam sa vytratili všetci ostatní, je pre mňa záhadou. Chvíľu čakám na Cass, ktorá šla hneď za mnou, no neukáže sa. Dokonca aj dvere, ktorými som vošla sa vytratia a nahradí ich veľké zrkadlo. Zrazu sa zrkadlá objavia všade okolo mňa. V okamihu pochopím, kde som a v hlave sa mi vybaví spomienka. Z detstva.

»∞«

,,Čo urobíš, Sophia?" spýtal sa ma strýko. Mala som asi šesť rokov a hrali sme sa moju obľúbenú hru - útek z Údolia Tieňov. Strýko vždy postavil veľký hrací plán, pozostávajúci z viacerých levelov. Tentokrát ich bolo päť. Stála som so svojou šachovou figúrkou v druhom leveli, obklopená kartónovými stenami labyrintu.
,,Je to zrkadlový labyrint." vysvetlil strýko. ,,Čo urobíš?"
,,Pozriem sa na seba do zrkadla a usmejem sa," odpovedala som. Predstavovala som si, že keď sa usmejem na svoj odraz, chytí ma za ruku a prevedie ma labyrintom. Strýka však moja odpoveď neočarila. Ťapol sa rukou po čele.
,,Nie, Sophia." snažil sa udržať trpezlivý tón. ,,Ako sa odtiaľ dostaneš."
Vysvetlila som mu, ako mi môj odraz v zrkadle ukáže cestu. Strýko len pokrútil hlavou.
,,To nie je rozprávka, Sophia. To je život."
Nechápala som, čo tým myslí, veď ako by mohla jedna hra so šachovou figúrkou a kopou kartónu byť skutočná? A veľké zrkadlové bludisko? Čierni agenti vyparujúci ľudí dotykom? Zubaté pumy miznúce po tom, čo im zasvietiš do očí? To znelo viac ako rozprávka, než skutočnosť. Potom som sa však zadívala strýkovi do očí a uvidela tam tú nedočkavosť a váhanie, či to vôbec zvládnem. S vlnou nového odhodlania som začala premýšľať logicky.
,,Ako to bludisko funguje?" spýtala som sa.
,,Dobrá otázka," strýko sa usmial, ,, ale na to musíš prísť sama. Nájdi cestu von."

»∞«

Čo urobíš, Sophia? doznieva mi v hlave strýkov hlas. V zrkadle vidím svoj špinavý, strapatý odraz s roztrhnutým rukávom na pleci a dlhým škrabancom tiahnúcim sa pod ním. Svoju bojovú palicu zlomenú na dve časti si strčím do koženého popruhu, ktorý nejak zázrakom vydržal škrabnutie od pumy. Keby som ako malá uvidela v zrkadle tento odraz, asi by som sa naňho neusmiala a nečakala, že ma povedie správnou cestou. Naopak, asi by som s najväčšou pravdepodobnosťou s krikom ušla.
Je to zrkadlový labyrint. Čo urobíš? Čo urobíš, Sophia? počujem strýkovi hlas v hlave.
,,Pochopím princíp. A nájdem cestu von." odpoviem mu nahlas a rozbehnem sa do chodby zrkadiel. A stihnem to skôr, ako sa brána zavrie.

Beh v labyrinte, kde sa na teba z každej strany pozerá tvoj odraz nie je zrovna niečo príjemné. Steny bludiska sú pootáčané v rôznych uhloch, takže niekedy pred sebou vidím aj svoj chrbát. Je to dosť mätúce, hlavne keď vidím, že môj odraz môže ísť ďalej, ale mňa zastaví stena zrkadla. Po dlhšej dobe sa rozhodnem veriť viac svojej intuícii ako svojmu rozumu, keď ma môj rozum zavedie do slepej uličky, kde skoro spadnem zo zrkadlového útesu. Preto radšej natiahnem ruky pred seba a prestanem nad tým rozmýšľať. Len idem ďalej, ohmatávam zrkadlá okolo seba a kam má pustí ruka, tam idem za ňou.
Aspoň už budem naisto vedieť, či sa točím dookola, pomyslím si, keď uvidím tie zapackané zrkadlá, viem, že som tu už bola.
Myšlienkami sa vrátim k postavám z Údolia Tieňov. Koľko z nich sa muselo vzdať úteku do sveta ľudí?
Jaris, ktorý sa nedostal ani do prvého levelu bariéry. Ani nevie o tom, že Cara je na našej strane, pokiaľ sa to nedozvie od ostatných.
Will, ktorý mi získaval čas na odstránenie druhej bariéry, no nakoniec som ju ani neodstánila.
Tris, ktorá nestihla dobehnúť včas a chytili ju agenti.
A Chuck, ktorý síce zostal dobrovoľne, ale pamätám si na ten odraz túžby v jeho očiach. Šiel by s nami, ale neveril si, že by to mohol dokázať.
Všetci sú zas uväznení v Údolí Tieňov. A potom tu sú tí, ktorí to dotiahli až sem. Newt, Edmund, Vasilisa, Stacia, Finnick, Scott, Cara a Henrietta. Dokážu nájsť cestu z labyrintu skôr, ako sa brána zavrie? A dokážem to ja?
O Cass sa nemusím báť, pretože ona už raz našla východ. Keď bola v druhom leveli, musela prechádzať aj týmto. A kde je Jade? Prečo nie je s ňou? Pri tom zmätku som sa jej na to ani neopýtala.

Medzi zrkadlami blúdim ešte dobrú chvíľu, ktorá sa mi zdá ako večnosť. Zachvíľu ma prepadnú myšlienky typu Čo ak sa už brána, o ktorej vravela Cass zavrela a ja tu teraz budem blúdiť donekonečna? Potvrdiť si nič nemôžem, pretože hodinky nemám a tak môžem len odhadovať, koľko času asi ubehlo.
Čo ak sa toto miesto stane mojim Údolím Tieňov?
O to väčšia beznádej ma naplní, keď si na zrkadle pred sebou zrazu všimnem zaprášené odtlačky prstov. Točím sa v kruhu. Ako naschvál sa zrazu po celom okolí rozozvučí tikanie hodín. Odhadujem, že mám asi tak dve minúty do zatvorenia brány.

Čo urobíš, Sophia? rezonuje mi v hlave strýkova otázka.
-Ako to bludisko funguje?
-Dobrá otázka. Ale na to musíš prísť sama.

-Ako to bludisko funguje?
-Dobrá otázka.

DOBRÁ OTÁZKA.

Zrazu pochopím. Bludisko funguje na nejakom princípe. V hľadaní východu musí byť nejaká logika. Niečo, čo som si doteraz neuvedomila a čo mi strýko nepovedal.

Na to musíš prísť sama. SAMA.

Nie som veľký fanúšik detektívok. Nikdy som nechápala tomu, ako detektívi prídu na správnu stopu, ako ju vedia sledovať až dokiaľ nevyriešia záhadu. Bola som z toho zmätená a to sa mi na tom nepáčilo. Zároveň som však vždy žasla nad tým, ako si detektívi vedia vždy pospájať všetky skryté súvislosti do jedného zmysluplného celku. Ani sa mi nesnívalo, že tomu niekedy pochopím. No v tomto momente akokeby sa zo mňa stal jeden s tých detektívov. Zrazu som si aj ja pospájala všetky súvislosti a výsledok mi zrazu dával zmysel. Sama.

Prakticky som tu sama celý čas, pretože dvere ktorými som prišla sa vytratili skôr, ako nimi stihla prísť Cass. Teoreticky som tu však nikdy nebola sama. Môj odraz v zrkadle ma sprevádza už od začiatku.

Usmejem sa. Keby som bola poverčivá a verila na smolu pri rozbití zrkadla, asi by som tu tvrdohlavo zostala trčať.
Vytiahnem z popruhu na chrbte obe polovice palice.
Tikanie hodín je stále hlasnejšie. Už len čakám, kedy začnú odbíjať. Vlastne nie. Keď začnú odbíjať, bude už neskoro. Rýchlo sa ešte raz obzriem po všetkých tých zrkadlách okolo mňa.

Ako na potvoru, labyrintom zaznie prvé BAM!
Dosť bolo váhania! Zaženiem sa a tresnem palicou do najbližšieho zrkadla. Črepy sa zosypú k zemi a odhalia hladkú kamennú stenu. Nič.

BAM!
Zaznie druhýkrát. Rozbijem zrkadlo oproti.

BAM!
Tretíkrát. Rozbijem ďalšie zrkadlo.

BAM!
Ďalšie. Stále nič.

BAM!
Tentokrát rozbijem dve zrkadlá naraz. Za obomi je tiež len hladká kamenná stena.

BAM!
Zdvihne sa prudký vietor. Šmarím palicu do zrkadla na strope črepy sa zosypú priamo na mňa. Momentálne mi to je jedno, pretože to bolo posledné zrkadlo a za ním nie je nič iné, ako kamenná stena.

BAM!
Že by som sa mýlila? Klesnem na kolená a skloním hlavu k zemi. Nezvládla som to.

BAM!
Hodiny odbijú ôsmykrát. Už len dva a bude neskoro.

BAM!
Zrazu si všimnem, že pomedzi črepy a jemnú vrstvu hliny na zemi niečo presvitá. Rýchlo ich odhrniem, ignorujúc ostré črepy, na ktorých si porežem dlane. Odhalím posledné zrkadlo. Zdvihnem zo zeme najbližší kameň a z celej sily ním tresnem do zrkadlovej podlahy.

Skôr, ako zaznie posledné
BAM!
sa zem podomnou uvoľní a ja sa prepadnem kamsi dole.