Kniha Osudu

XLVIII.

»∞«

Spisovateľ POV.
Nikdy som sa nepokladal za vydierača. Nikdy až doteraz. Heslo od Knihy Osudu musí byť moje a ja sa ho nevzdám len kvôli akýmsi dobrým mravom. Nie, keď som sa dostal už tak ďaleko.

,,Cass, nič mu nevrav!" kričí na ňu to lesné knihomoľské dievča. Kľačí pred ňou na kolenách so zviazanými rukami za chrbtom, zatiaľ čo Carina, ktorá v skutočnosti netuší, čo robí jej telo, jej drží ručnú pištoľ priamo pri hlave. 
Nezabíjaj ju, prosí ma Carina prostredníctvom jej knihy.
Ja? odpíšem jej Nie ja. To ty ju zabiješ.
Nerob to, prosí ma. Nie, neprosí. Prikazuje mi to. Je mi z nej dosmiechu.
Tvrdohlavá a panovačná až do konca, čo? napíšem.
Kvôli tebe sa nestanem niekým iným, odsekne.
,,Ako chceš," napíšem aj poviem zároveň. Pritom jej umožním počúvať zvuky z okolia. Nech pochopí, že sa s ňou nehodlám hrajkať ako s malou.

,,Nezlomil si ju," skonštatuje knihomoľské dievča. Z jej hlasu sa dá vyčítať rovnaký pomer radosti z víťazstva a strachu zo smrti.

Jade! zakričí Carina v mysli. Jej ústa však naďalej ostávajú zatvorené.
Už vieš, že to myslím vážne, odpisujem, zatiaľ čo dievčaťu odpoviem:
,,Tvoja smrť ju zlomí."

Dievča sa usmeje. Len blázon sa dokáže usmievať, keď má k zátylku priloženú hlaveň pištole.
,,Toto poznám," vybafne na mňa, ,,čítala som o tom veľakrát."
Vložím pero ako záložku do Carininej knihy a zabuchnem ju. Potom ju strčím do rúk Jenovi stojacemu vedľa pri stene a prikročím k dievčaťu menom Jade.
Zohnem sa na jej úroveň očí.
,,Áno? Tak ma pouč," poviem pobavene.
,,Každý druhý zloduch vydiera hlavného hrdinu tým, že zabije jeho blízkych. Aj tak je to všetko len divadlo. V skutočnosti by to nikdy neurobil, pretože by prišiel o jediný vydierací objekt. Keby si ma zabil, Cass by ti to heslo nikdy nepovedala a už by si ju nemal kým vydierať."
,,Máš guráž," poviem, snažiac sa zamaskovať fakt, že ma práve celého odhadla. Mal by som byť nepredvídateľnejší.
,,Mám pravdu," povie Jade sebaisto. Zrazu si uvedomím, že ak ešte niekedy napíšem nejakú knihu, chcem, aby v nej bola hlavná hrdinka ako Jade.

Spamätaj sa, napomeniem sa. Teraz nepíšeš román. Teraz meníš históriu.

Dievča sa pod mojím pohľadom zhlboka nadýchne a ja sa pozastavím.
,,Bojíš sa," všimnem si.
,,Mať strach je prirodzené. Všetci veľkí bojovníci majú strach. Len hlupáci a blázni sa neboja. Podstatné je, vedieť svoj strach prekonať, keď treba," odvetí. Usmejem sa. Dievča odo mňa odvráti pohľad a pozrie kamsi zamňa. Otočím ju naspäť ku mne a zahľadím sa jej do očí.
,,Tak mi povedz, dievča, prečo sa ľudia boja?" spýtam sa.
,,Boja sa toho, čo nepoznajú," odvetí bez váhania.
,,Tvoj strach ti môžem pomôcť prekonať," poviem pomaly a čakám, kým pochopí, čo tým myslím. Netrvá to dlho, ochvíľu sa jej oči naplnia hrôzou.
,,Bojíš sa smrti," pokračujem, ,,a ja ti ju pomôžem spoznať."

Nato ju pustím a vstanem.
,,Jen, knihu!" rozkážem a natiahnem k nemu ruku, zatiaľ čo nespúšťam pohľad z vydesenej Jade, ktorej zmrznutá Carina stále drží pištoľ pri hlave. Otvorím knihu.
Nerob to, prosí ma v nej Carina.
Nemrhám časom na to, aby som jej odpovedal.
Začnem písať príkaz, no nedokončím ho, pretože sa v momente do knižnice vrúti Freda a kričí na celú miestnosť.
,,Pane! Paneeee!"
Skoro ju vykričím, ako si ma dovoľuje rušiť, no potom si všimnem vec, ktorú drží v ruke a máva ňou ako zmysluzbavená. Je to náhrdelník v tvare malej sklenenej fľaštičky a v ňom kúsok zrolovaného papiera.

Heslo od Knihy Osudu.

Je po všetkom.

Získal som ho, napíšem Carine do knihy. Potom ju zas strčím do rúk Jenovi a vezmem svojej troliej slúžke náhrdelník z rúk. Tá práve pochytila nejakú výrečnú bezkoktaciu chvíľku.
,,Podviedli ma! Myslela som si, že idem za vami, no šla som za nimi. Potom som počula, ako vraveli, že ma dostali a tak som ušla. Pane, v tom náhrdelníku je..."
,,Ja veľmi dobre viem, čo v ňom je, Frederika," preruším ju, ,,a dostaneš odmenu za to, že si mi ho doniesla."
Nato vykročím do odľahlého kútu knižnice, kde je v truhlici uložená Kniha Osudu a čaká len na to, kedy bude otvorená. Frederika cupká za mnou a ústa sa jej nezavrú.
,,Pane, počula som, ako vraveli, že sa chcú vrátiť. Chcú vás zastaviť, pane, počula som, ako chystajú plán."
Zastavím. Takže predsalen sa to musí ďalej komplikovať.
,,Kto? Kto ma chce zastaviť, Frederika?" spýtam sa.
,,Sophia, pane. Sophia s tými troma, čo ušli a ešte jedným, myslím, že sa volá Damon." odpovie.
,,Tak Sophia," poviem pomaly.

Tá malá tvrdohlavá dcérenka môjho bratríčka. Tá, ktorej som dal dosť najavo, nech sa nemieša do cudzích vecí, no napriek tomu mi spôsobila toľké problémy, keď ukradla kľúč a utiekla do lesa za Carinou, vypustila postavy z Údolia Tieňov a pobila mi takmer všetkých Čiernych Agentov.
Vždy som ťa mal rád, Sophia. Až dokiaľ si si nevybrala stranu. Teraz pochopíš, aké to je, keď sa tvoj blízky obráti proti tebe.

Otočím sa na päte a vrátim sa naspäť do hlavnej časti knižnice, kde všetci stoja tak, ako keď som ich opustil: Cara s Gallym strážia pri dverách, Kyra pár krokov od Jade - sleduje každý jej pohyb. Jen stojí pri stene s Carininou knihou v ruke. A Carina stále mieri pištoľou na Jade uprostred.
,,Kyra, Gally - odveďte to dievča do pivnice a niekde ju tam zamknite. Cara, zvolaj všetkých do haly a priprav ich - inštrukcie ti napíšem do knihy.  Jen, daj mi Carininu knihu a odprac zo stola tú Fredinu. Potom mi prines Knihu Osudu."
Zatiaľ čo všetci odchádzajú, ja si sadnem za stôl a začnem do Carininej knihy písať príkazy.

Jediný, kto na mňa zostane upierať pohľad je Freda.
,,Ppane a ččo ja?" spýta sa neisto. Vždy sa hrozne vyľaká, keď som podráždený. No teraz nemám náladu hrať sa pred ňou na milého.
,,Ty... mi choď spraviť kávu!" odbijem ju, nech mi zmizne z očí. Bez veľkého hríbu, čo jej rástol na chrbte až pokiaľ som ho nenechal zmiznúť nech zapadne medzi ľudí, vyzerá ešte zraniteľnejšie. Ešte by mi jej prišlo ľúto a na ľútosť teraz nemám čas.

Freda sa odšuchce preč a ja osamiem s Carinou. Dopíšem do jej knihy pár riadkov a nakreslím symbol zabudnutia. Potom knihu zatvorím a oslovím ju.
,,Carina Rayssová."
Carina sa vystrie a prestane mieriť pištoľou na miesto, kde doteraz kľačala Jade.
,,Spisovateľ," osloví ma.
,,Čo je tvojou úlohou, Carina Rayssová?" spýtam sa.
,,Sophia. Odstránim z cesty Sophiu."
,,Tak choď a nesklam ma."
Carina odíde.

Hneď na to príde Jen a na stôl položí Knihu Osudu. Pošlem ho za ostatnými do haly.

Potom otvorím Carinin náhrdelník, vysypem z neho malú papierovú rolku a rozviniem ju.
,,Tak, a teraz sa pobavíme."
Nato prečítam heslo.