Kniha Osudu

IX.

Zobudím sa skoro ráno. Som veľmi unavená a tak sa neubránim veľkému zívnutiu. Cass sa akurát vracia od prameňa s fľašou vody. Potom ako každé ráno vezme ruksak a začne doň baliť jedlo a všetko, čo sa nám môže pri výcviku hodiť.
,,Vidím, že si už hore," poznamená,
,,To znamená, že dnes môžme vyraziť skôr.
Povzdychnem si.
,,Nebuď taká nadšená. Dnes sa konečne niečo naučíš."
Hodí mi ruksak a vezme palice. Usmejem sa. Žiadne konáre, len dve bojové palice. Teraz už s radosťou vstanem a nasledujem ju.

»∞«

,,Kam presne ideme?" opýtam sa.
Už sa asi pätnásť minút brodíme lesom. Nejaká normálna cesta by naozaj neuškodila...
,,To je prekvapenie," povie Cass s úsmevom a zoskočí z pňa. Fajn, skúsim inú tému.
,,Čo ma dnes naučíš?"
,,To zachvíľu uvidíš," znie odpoveď. Otočím sa tvárou k nej, v momente zakopnem o koreň a ledva udržím rovnováhu. Staré zranenie členka ma zabolí.
Tak a už stačilo.
,,Prečo nemôžeme ísť po normálnej ceste?" spýtam sa.
,,Takto je to bezpečnejšie. Na ceste si ľahký terč, zatiaľ čo tu sa maskuješ. To čo je na pohľad lepšie, nemusí byť také aj v skutočnosti," povie a ďalej spokojne kráča cez porast. Tá jej spokojnosť mi už začína liezť na nervy...
,,Vieš čo? O tom, čo je pre mňa bezpečnejšie rozhodujem sama. A nezdá sa mi, že by sme sa mali pred kým skrývať. Veď sme tu úplne sami! Keď sa chceš predierať touto húštinou, budiž, ale ja idem na cestu. Je blbosť neísť po ceste, keď ju máš len pár krokov vedľa!" S týmito slovami vybočím z porastu a vyjdem na lesnú cestu.
,,Sophia, počkaj!" kričí za mnou Cass. Ignorujem ju. Bez zastavenia kráčam ďalej.
,,Sophia, počú...." zrazu stíchne. Z ničoho nič, uprostred vety, akoby niekto vypol hlasitosť. Celý les stíchne.

Niečo tu nesedí.

,,Cass?" poviem do ticha. Nedopovedá. S obavou, čo všetko to môže znamenať sa otočím tvárou k nej. No vlastne nie tvárou k nej. Za mnou je len prázdna cesta. Cass je preč.

Ovládne ma panika.
,,Cass?! Cass?!" volám na ňu a obzerám sa. Možnože sa schovala do krovia a toto je len jeden z jej ďalších žartíkov.
,,Cass?! Kde si?!" nič.

Zrak mi padne na miesto kúsok odo mňa, kde som predchvíľou vystúpila z lesného porastu. Na zemi leží jej palica a zovrie mi žalúdok, keď o pár krokov ďalej uvidím na ceste ležať jej knihu. Okamžite sa k nej rozbehnem a zdvihnem ju. Viem, že od nej závisí Cassin život.
,,Cass!!" zakričím ešte raz, no žiadna odpoveď neprichádza. Ja hlúpa! Cass vždy dobre vie, čo robí a prečo. Neposlúchla som ju a teraz je preč. Je to všetko moja vina.

Zrazu za sebou začujem tichý šuchot. Bleskovo sa otočím a dobre, že nezvýsknem od ľaku.

Asi dva centimetre od mojich očí je koniec Cassinej palice. Trochu sa ukľudním, keď pochopím, že sa nehýbe bližšie ku mne. Pohľadom skĺznem po palici až k jej majiteľovi. Je to postava asi o hlavu vyššia odomňa, v sivej bunde s kapucňou na hlave. Kapucňa jej siaha asi do polovice tváre, takže je ťažké odhadnúť, proti komu stojím.

,,Ani sa nepohni!" rozkáže mi, prekvapivo dievčenským hlasom. Myslím, že je to ďalšia strýkova postava, ktorú proti mne poštval, aby mi vzal kľúč. Cass je preč a ja ešte neviem bojovať. Teraz som vo veľkej kaši.
,,Kto si?" spýta sa a touto otázkou ma mierne zaskočí. Žeby nevedela, ako vyzerám? Nie, nenechám sa vyviesť z miery.
,,Nehraj to na mňa. Viem, o čo ti ide. Chceš kľúč, však?" poviem snažiac sa vyznieť čo najpokojnejšie. Odstrčím si spred očí koniec Cassinej palice a keď dievča mlčí, získam sebaistotu na ďalšiu otázku.
,,Kde je Cass?" spýtam sa.
,,Už len to ti budem hovoriť. Daj mi kľúč, alebo si ho vezmem sama."
,,Za koho má máš? Ušla som, bojovala so stopármi a to len preto, aby som sa teraz vzdala? Môžeš tomu svojmu spisovateľovi odkázať, nech si trhne! Ja mu kľúč nedám!"

Dievča je chvíľu ticho a ja si všimnem, že sa pozerá na niečo za mnou. Zrazu pozrie na mňa a zašepká:
,,Dávaj naňho pozor..."
Čo??!
Dievča nedopovie, keď tu okolo nás prebehne Jen, siahne mi do vrecka a beží ďalej.
Dievča rýchlo zareaguje a podstrčí mu palicu pod nohy.
Jen sa potkne a spadne na zem, ale nezastaví. Spraví kotrmelec vpred a ruku zovretú v päsť, v ktorej zviera ukradnutú vec, natiahne pred seba, čo najďalej od nás.
Netrvá mi dlho, kým prídem na to, čo práve spravil. Chytím vrecko a presvedčím sa. Vrecko je prázdne. Skôr ako stihnem hocičo urobiť, zjaví sa pri nás Kyra - kto vie odkiaľ - prebehne okolo Jena, vezme si od neho kľúč ako keby to bola štafeta a beží preč do hustého lesného porastu. No super.