Kniha Osudu

XIII.

»∞«

Sophia POV.
Pomaly otváram oči. Celé telo ma bolí, akokeby som spadla z Mont Everestu. Zážitky včerajšej noci mám stále pred očami. Napriek tomu, že je na sto precent deň, nie je tu ani náznak slnka. Nie je tma, ale nie je ani denné svetlo.
Kam som sa to dostala? Som mŕtva? Zdvihnem sa na lakte a pokúsim sa vstať. Auu.
Nie, nie som. Keby som bola mŕtva, necítila by som bolesť.
Zhlboka sa nadýchnem a s veľkou námahou sa postavím. Obzerám sa dookola.
Čo je toto za miesto?

Stojím uprostred niečoho ako malá lesná čistinka. Z troch strán je les a z tej štvrtej strmý svah, na vrchole ktorého je strom v polovici zlomený. Nepotrebujem žiadnu nápovedu, aby som zistila, že je to strom, do ktorého trafil blesk, keď ma odhodilo dole tým svahom až sem. Nechápem, ako som to mohla prežiť, ale neprotestujem. Som rada, že žijem.

Na čistinke aj v lese vidím ľudí rôzneho veku. No úprimne, skôr pripomínajú duchov, ako ľudí. Všetci sú celkom bieli, od vlasov po oblečenie. Dokonca aj ich pokožka je úplne bledá. V tmavej krajine priam žiaria.
No a potom je tu slnko. Je uprostred oblohy, takže odhadujem, že je asi poludnie. Po celej oblohe sa tiahne niečo ako tmavá bariéra a slnko môže žiariť, koľko chce, stále vyzerá ako biela guľa vystrihnutá z papiera a prilepená na nebo medzi oblaky. Na čistinku nedopadá žiadne svetlo.
,,Kto dočerta si?" ozve sa niekto spoza mňa. Otočím sa a vidím asi šestnásťročného chlapca so strapatými vlasmi. Ako všetci ostatní, aj on má ten zvláštny "duchovský" výzor. Biele vlasy, biele tričko, biele nohavice a dokonca aj biele topánky. Narozdiel od mojej predstavy duchov však nie je priesvitný, čo ma trochu upokojuje. Vyzerá priateľsky a aj napriek tomu, že by som nemala nikomu veriť, lebo každý môže spolupracovať so strýkom, rozhodnem som sa mu dôverovať.
,,Som Sophia," predstavím sa.
,,Volám sa Newt," povie ten zvláštny chlapec, ,,vitaj v Údolí Tieňov." 

Údolie Tieňov. To mi niečo hovorí. Áno. Keď Cass dávala stopárom inštrukcie, ako sa dostanú naspäť ku strýkovi, spomenula, že nemajú robiť žiadne obkľuky, ak nechcú skončiť v Údolí Tieňov.
Super! Keď to Cass neodporúča ani nepriateľom, to musím byť v poriadnej kaši...

,,Čo je to za miesto?" opýtam sa Newta.
,,Nehovor, že si ešte nepočula o Údolí Tieňov. Žijú tu všetky fiktívne postavy, ktoré v knihách zomreli. Alebo postavy, ktorým ten poondený Spisovateľ prepísal budúcnosť. Nie je možnosť sa odtiaľto dostať."

Takže už sa odtiaľto nedostanem. Budem tu žiť zvyšok svojho života a každý deň sledovať, ako tu pribúdajú další a ďalší obyvatelia, ktorí prežili svoju smrť. No super...

Kráčame po lese a Newt mi vysvetľuje, ako to tu funguje.
,,Čistinka, kde si sa prebrala, je miesto, kde sa každý deň objavujú nové postavy. Ja a pár ďalších šracov tam na nich čakáme a odprevádzame ich k Usadlosti."
Som z toho trošku zmätená. Newt hovorí akoby nejakým iným jazykom. Čo je to Usadlosť? A kto sú to tí šraci? Presvedčím sa nechať tieto otázky na neskôr.

Prichádzame na niečo ako rúbanisko. Stojí tu pár drevených chatiek.
,,Toto je Usadlosť," povie. Zamierime k jednej z chatiek. Oproti nám kráča ďalší chlapec v bielom, ktorý si ma tiež prezrie podozrievavým pohľadom. Potom sa usmeje na môjho spoločníka.
,,Opäť v práci, Newt?" spýta sa.
,,Jasná správa," odvetí Newt a ideme ďalej. Newt zastaví pred chatkou a ponúkne mi, aby som vošla dnu.
,,Tvoj nový domov," povie, ,,dúfam, že sa ti bude páčiť, lebo tu zrejme stráviš zvyšok svojho života. Zajtra ťa čakám za úsvitu pri Šikmom Stĺpe."
,,Fajn," odvetím. Jednoduché ako facka. Zvrtnem sa a otvorím dvere do chatky. Newtov hlas ma ešte zastaví:
,,A zožeň si niečo biele, aby si aspoň trochu zapadla medzi ostatných šracov."

Vojdem do chatky a obzerám sa. Jedna skrinka, stôl, tri stoličky a dve poschodové postele. Všetko z dreva. Na jednej z postelí sedí chrbtom ku mne asi jedenásťročný chlapec s kučeravými vlasmi. Je celý v bielom - čo ma už vôbec neprekvapuje - v rukách drží nožík a kúsok dreva. Niečo z neho usilovne vyrezáva.
,,Ahoj," pozdravím ho. Otočí sa a prekvapene na mňa pozrie.
,,Ako to, že si farebná?" opýta sa. Táto otázka ma trošku zaskočí. Myknem plecami a odvetím:
,,Ja sa zase čudujem, prečo ste všetci bieli."
,,Čo na tom záleží? Aspoň sme čistí a nevyzeráme ako kopa čľupov," poznamená chlapec s úsmevom.
,,Kopa...čoho?" spýtavo naňho pozriem.
Chlapec sa rozosmeje a ja s ním, vlastne ani neviem prečo.
,,Kopa čľupov. Čľup je to, čo vy ostatní šraci voláte hovienko."
,,Tak ďakujem," odvetím so smiechom,  
,,podľa teba teda vyzerám ako hovienko?"
,,Si špinavá od blata a to je celkom podobné, nie?" argumentuje chlapec. S úsmevom nad tým pokrútim hlavou.

,,Som Chuck," predstaví sa so smiechom.
,,Ja som Sophia," poviem a opýtam sa ho:
,,Je pravda, že sa odtiaľto nedá odísť?"
,,Jasná správa,"odpovie a ja sa znovu zamyslím, čo to je za zvláštny spôsob súhlasu.
,,Údolie strážia Čierni Agenti. Newt to skúšal už veľakrát. Naposledy si poriadne ublížil a kôli tomu musel celý týždeň preležať v posteli. Žiadna fiktívna postava sa cez nich nedokáže dostať," pokrúti Chuck hlavou a uzavrie tému. Žiadna fiktívna postava.
,,Lenže ja som človek."