Kniha Osudu

XLVII.

»∞«

Sophia POV.
Freddie nás vedie ulicami mesta a pri každom vzdialenom zahrmení ňou vystrašene mykne. Cassin nárhdelník sa jej pri chôdzi hojdá na krku ako kyvadlo odpočítavajúce sekundy, ktoré ma delia od neúspechu. Damon okamžite pochopil, že na kúsku papiera musí byť napísané niečo dôležité, no rozhodli sme sa ho Freddie zobrať až keď sa s ňou budeme lúčiť. Nech si ho malá trochu užije.

Mesto je takisto pusté, no toto má oveľa jednoduchšie vysvetlenie - blíži sa búrka. Skôr ma zaráža, že sa nikto nepozerá z okna, no aj o to sa asi strýko nejak postaral. Všetci nezainteresovaní ľudia aj ostanú nezainteresovanými ľuďmi. Možno im s pomocou Knihy Osudu napísal zlú náladu, veľa domácich povinností, alebo žalúdočné problémy. Nepozrú sa z okna, lebo na to nemajú čas, ani náladu. Alebo sa ich myšlienky proste uberajú iným smerom.

Prekvapí ma, keď zabočíme do uličky končiacej pri starom dome na kraji mesta, kde pokiaľ viem, už roky nikto nebýva. Freddie pustí moju ruku a začne veselo poskakovať smerom ku časom zničenej budove. Pozriem sa na Damona. On sa len usmeje a pokrčí plecami.
Nasledujeme ju teda ďalej keď si v tom momente niečo uvedomím. Niečo, čo som si mala uvedomiť už dávno.
Freddie je jediný obyčajný človek, ktorý sa objavil doslova odnikiaľ. Takisto nemá s Knihou Osudu nič spoločné, ako Damon. A zatiaľ čo toho som podozrievala neustále, na Freddie ani nepadla možnosť.

Prečo by strýko dopustil, aby sa do nášho konfliktu zamiešalo asi sedemročné obyčajné dievčatko? Ako pravdepodobné je, že by sedemročné dievčatko dokázalo pozbierať v sebe toľko odvahy na útek z domu, ešte k tomu do vzdialeného mesta? Ako pravdepodobné je, že by po celý čas neplakala za domovom, že by ani raz nespomenula svojich rodičov, súrodencov, babku, deda... kohokoľvek? Ako pravdepodobné je, že by vôbec vedela trafiť domov? A ako pravdepodobné je, že by bol jej domov tento opustený dom?

Po chrbte mi prebehne mráz, akurát vo chvíli, keď zastaneme pred schátraným domom.
,,Freddie..." ani nedopoviem, keď sa moja zlá predtucha zhmotní priamo za mnou v podobe nového, no tak známeho hlasu.

,,Takže si prišla," povie Henrietta. Otočím sa a prenikne mnou hrozný pocit, keď uvidím jej výzor. Milé zvedavé a bezstarostné dvanásťročné dievča s neposlušnými kučeravými vlasmi, ktoré som spoznala v Údolí Tieňov je preč. Henrietta, ktorá stojí predomnou, má zamračenú tvár, rozbitú peru a v jej očiach sa zračí vnútorný boj. Vlasy má o poznanie kratšie a z nejakého dôvodu mokré. Je oblečená v sivom tričku s dlhým rukávom a čiernej koženej veste a za opaskom jej visí puzdro s loveckým nožom.

Zmocnia sa ma výčitky.
Povedala som jej, nech nezabúda. Nech si stále opakuje, čo zažila vo svojej knihe. Sľúbila som jej, že ju nejak dostanem naspäť. A jediné, čo som tým dosiahla je, že ju dostal strýko a spravil si z nej jednu z mnohých figúrok na šachovom poli. Keby zabudla, stratila by puto so svojou knihou a strýko by nad ňou nikdy nezískal moc. Mohla žiť v našom svete ako normálny človek. Nemusela tu stáť teraz proti mne a zavŕšiť môj neúspech.

Potom zo starého domu vystúpia Newt so Scottom, obaja výzorom podobným Henriette, no v ich očiach nevidím žiaden vnútorný boj, len žiaľ a prázdnotu. A akýsi druh odhodlania.
Vtedy mi spadne kameň zo srdca, lebo si uvedomím, že stoja zase na mojej strane.
,,Ako...?" od nadšenia a úžasu nie som schopná povedať celú vetu. Možno ešte mám šancu strýka zastaviť. Ak mu jeho armáda fiktívnych postáv už viac nepodlieha, mám nádej.
,,Porozprávame sa vnútri," povie Newt a tak ho všetci nasledujeme do starého domu.

Tam im predstavím Damona. Dozviem sa, že Freddie naozaj nie je normálny človek - má v sebe troliu krv (aj keď na to vôbec nevyzerá) a donedávna vraj slúžila strýkovi. Mala za úlohu doviesť ma do pasce, kde by ma chytili strýkovi ľudia a odpratali nabok, aby som mu nekazila plány. Zabránila tomu Jade, ktorá sa po veľkej bitke na vlakovej stanici vmiešala do davu strýkovej armády. A zatiaľ čo on bol zamestnaný s oživovaním Cass, ktorú pri boji postrelili, Jade sa vkradla do jeho knižnice, kde našla na stole otvorenú Freddinu knihu a máličko pozmenila jej koniec cesty. Potom v knižnici našla pár ďalších kníh - Henriettinu, Newtovu, Scottovu, Edmundovu a Finnickovu a rozhodla sa, že ich oslobodí, no nestihla odovzdať ich knihy všetkým - len prvým trom. Tak zatiaľ čo sa Henrietta, Newt a Scott ponáhľali na dohodnuté miesto do starého domu, Jade s najväčšou pravdepodobnosťou chytili pri hľadaní Finnicka.

Neujde mi, ako sa pri rozprávaní o Jadeiných odvážnych skutkoch Damon usmieval, akokeby bol hrdý na to, čo spravila, akokeby vedel, že celý život sa túži stať hrdinkou a napriek tomu, že sa vôbec nevie biť, konečne spravila niečo, čo môže považovať ako hrdinský čin. Damon ju však nepozná. Nevie o nej nič, len jej meno a že veľmi rada číta. Preto ma trochu zaskočí, keď sa spýta:
,,Bude vporiadku?"
,,Musí byť," povie Newt, no neznie to veľmi presvedčene. Skôr akokeby sa o tom snažil presvedčiť všetkých, vrátane seba.
,,Oslobodila nás. Teraz je čas, aby sme oslobodili my ju," dodá Scott.

,,Nemôžete sa vrátiť. Keď strýko zas získa vaše knihy, môže vás obrátiť proti mne," namietnem.
,,Už viac nie." oznámi Scott, ,,Vzdali sme sa svojej knižnej minulosti."
,,Už nie sme nijak prepojení s našimi knihami, aj keď by ich ten poondený Spisovateľ priamo podpálil." doplní Newt triumfálne.
,,Ale nebude... čo váš návrat naspäť do kníh?" spýtam sa
,,V našich príbehoch sme už aj tak mŕtvi," namietne Newt, ,,Navyše, keď už nemôžme nijak prispieť na záchranu nášho sveta, zachránime aspoň ten tvoj." Nato sa povzbudivo usmeje a ja si nemôžem pomôcť, pretože vo mne vyvoláva akúsi istotu - úsmev mu opätujem.

,,A čo ty?" obrátim sa na Henriettu. Viem, že ona nezomrela vo svojom príbehu. A ja som jej dala sľub, že sa tam vráti. Ak sa vzdala svojho návratu do knihy len kvôli mne, budem si to do smrti vyčítať.
Henrietta sa zatvári zahanbene.
,,Nemohla som to urobiť," povie a mne spadne kameň zo srdca. Potom si však uvedomím, že nad ňou môže strýko znova získať moc a necítim sa o nič lepšie.
,,V tom prípade by si nemala ísť s nami." poviem jej.
Henrietta sa nahnevá.
,,Aha, tak preto, že som sa nevzdala svojej minulosti som hneď zraniteľná? Len preto, že nie som človek ale knižná postava? Spisovateľ môže získať moc aj nad vami, takisto ako nadomnou. Má knihu osudu a tá neodlišuje fiktívnych od reálnych. Môže do nej zapísať koho chce!"

,,Máš pravdu, prepáč." ospravedlním sa. Skoro som zabudla, že jej zvedavosť jej nedovolí len tak sedieť bokom, keď sú iní v neznámych problémoch.
,,Ale možno máme proti nemu novú zbraň," oznámim, ,,Cass nám zanechala odkaz..." obrátim sa k Freddie, no Freddie tam už viac nie je. Stôl, na ktorom ešte predchvíľou sedela a veselo hojdala nôžkami, je prázdny. A Cassin náhrdelník s odkazom je preč s ňou.
,,Kde je Freddie?!" spýtam sa naliehavo.
Všetky tri veselé tváre - Newtova, Scottova aj Henriettina sa razom zmenia na zdesenie.

Nikto z nich mi nevie odpovedať.