Kniha Osudu

LIV.

»∞«

Sophia POV.
Otočím sa, očakávajúc ďalší útok, lenže ju nevidím.

Dážď nachvíľu ustane, a svetom prebehne mrazivý vánok.
Zo súboja s Cass som už maximálne vyšťavená. Bolí ma celé telo a líce ma bez prestávky štípe. Viem, že som na pokraji energie. Na konci zo silami. Mám pocit, že stačí aby do mňa niekto jemne štuchol a spadnem na zem.
Nechcem to vzdať, hoci mi všetko vraví, že moje úsilie je zbytočné.
Zem sa znova zatrasie a ja sústredím všetko do snahy udržať rovnováhu. Otáčam sa na mieste a čakám, odkiaľ na mňa Cass zaútočí. Toto bola vždy jej parketa. Vždy sa vedela rýchlo vytratiť medzi stromami, keď ma pri výcviku učila všímavosti a pohotovosti.
Cass nestratíš preto, lebo to chceš. Cass stratíš len keď to chce ona.
Zrazu sa rozhodnem viac nečakať. Ktovie prečo, natrčím hlavu k zamračenej oblohe, akokeby sa celý zdroj mojich problémov skrýval práve v búrkových mrakoch. Vtedy si všimnem, že mračná nadomnou sa začnú krútiť a tvarovať do lievika. Niečo cez ne preletí. Niečo veľké a čierne.

,,Strýko, počúvaj ma!" skríknem, aby som prehlušila zvuky vzdialeného hrmenia. V tej chvíli ku mne spoza stromu vykročí Cass. Nie behom a s bojovým výkrikom. Len sa mi ukáže a zahľadí sa na mňa.
,,Viem, že sa pozeráš, tak ma počúvaj," pozerám teraz Cass priamo do očí, pretože tieto slová z časti patria aj jej, uväznenej vo vnútri samej seba. Cass sa zarazí, asi rozmýšľa, či je moje konanie súčasťou nejakého hlbšieho plánu, alebo len ukážkou mojej hlúposti. Až teraz si uvedomím, že ma možno ani nespoznáva. Že si ma vôbec nepamätá.
,,Nikto z nás toto nechce," poviem pomaly a zreteľne. Cass ma naďalej zmätene sleduje.
,,Celý svet nemá riadiť jedna osoba. Každý z nás je slobodná bytosť a každý z nás rozhoduje o tom, čo urobí. Neviem, čo ťa k tomu vedie, ale nie je to správne! Nerob z ľudí bábky v tvojom divadle. Nerob z ľudí pešiakov na tvojom hracom poli..." stíchnem, pretože mi dojdú slová. A keďže nechcem, aby to vyznelo neisto, zopakujem: ,,Nie je to správne."

Cass na mňa zostane zarazene hľadieť. Na dlhú chvíľu celý svet zahltia len zvuky búrky a ešte čohosi poletujúceho v oblakoch. Potom prehovorí Cass:
,,Ty si zošalela," skonštatuje, ,,Myslíš si, že som tvoj strýko."
V tom momente dostanem chuť všetko vzdať. Šmariť kamsi ďaleko ten prekliaty optimizmus, ktorý ma dostal tak ďaleko a povedať, že končím. Vzdať sa Spisovateľovi a nakričať mu do očí, že je idiot a blbec, čo by na veci aj tak nič nezmenilo. Namiesto toho znova prehovorím ku Cass.
,,Vieš, kto som?"

Cass bez rozmýšľania odvetí: ,,Pochabé dievča, ktoré sa z nejakého dôvodu zbytočne pokúša prehovoriť celý svet, že nie je tým, kým je."
Akoby ma práve bodla nožom. Naozaj tak vyzerám z tretieho pohľadu? Ako trúfalý blázon, snažiaci sa všetkých presvedčiť o svojej pravde? O čo sa vlastne snažím? Zachrániť svet, keď je svet proti mne?
Zmrznutá sledujem, ako ku mne Cass pomaly a sebaisto kráča.
,,Človeka nezmeníš len úbohým slovom. Rečičkami o tom, že to, čo robíš v podstate nie si ty."
Keď pristúpi ku mne, nezastaví, ale začne pomaly kráčať okolo mňa.
,,Sama vravíš, že každý sám rozhoduje o tom, čo urobí a na druhú stranu nám všetkým kážeš, že máme byť iní. A prečo?"
Spoza opaska vytiahne nôž. Presne ten, s ktorým kedysi dávno v lese krájala jablká, zatiaľ čo jej dievča menom Sophia vykladala svoj životný príbeh.
,,Pretože sa nepoddáme," Cass zakrúti nožom medzi prstami a premeria si ho pohľadom. Potom zastaví predomnou a pozrie mi do očí.
,,Pretože stojíme proti tebe," povie a ukáže na mňa nožom.
,,Chcem len zachrániť svet," bránim sa, keď sa mi konečne podarí prehovoriť.
,,Potom svet asi nepotrebuje byť zachránený."
Po líci sa mi skotúľa osamelá slza.
,,Potrebuje. Len na to zabudol."

Rýchlo podkopnem Cass nohy a nechám ju spadnúť do blata. Neobzerám sa za ňou, len sa rozbehnem k domu v nádeji, že sa mi podarí dostať dnu a zamknúť skôr ako ma dohoní.
,,Hlupaňa!" zakričí za mnou Cass  v tej chvíli viem, že moja snaha je ako vždy zbytočná. Niečo mi vrazí do chrbta, zakopnem a zrazu sa nájdem ležať na zemi. Cass sa na mňa rúti ako zmyslov zbavená, s dýkou v ruke. Je celá zablatená a keďže už neprší, blato sa na nej drží.
Rýchlo sa ohliadnem po okolí a uvedomím si, že to, čo mi vrazilo do chrbta bola Cassina zlomená palica. Schmatnem ju zo zeme a zdvihnem na obranu v momente ako sa ma Cass pokúsi bodnúť. Nôž sa zapichne do palice až po rukoväť a jeho špička vykukne z druhej strany, len kúsok od mojich očí.
Pozbieram silu a odtisnem palicu bokom. Potom sa vzápätí odkotúľam tým istým smerom a na miesto, kde som bola predchvíľou, narazí Cassina päsť. Ústa skriví od bolesti ale keď sa na mňa pozrie, v očiach sa jej zračí hnev. Zrazu sa jej ruka nepredvídeteľne pohne a skôr, než sa stačím brániť, jej päsť mi vrazí do tváre. Tentoraz narazím hlavou o stenu domu a zosuniem sa po nej až k zemi. Cass je v okamihu na mne, v ruke sa jej objaví palica so zapichnutým nožom. Vytrhne nôž z dreva a zlomenú palicu odhodí stranou.

,,Je koniec," povie Cass pokojne a priloží mi nôž k hrdlu. Tá chladná čepeľ mi v tom momente blížiacej sa rýchlej smrti pripomenie, kto vlastne som.
Nie som  bojovníčka, aj keď ma učili bojovať.
Nie som génius, ktorý sa dostane z každej situácie, aj keď viem improvizovať a v škole sa mi darí.
Nie som ani hrdinka, za ktorú ma má Jade, aj keď občas viem prekonať strach a bojovať za správnu vec.
Nech som sa hrala na ktorúkoľvek z týchto osôb, vždy som bola len dievča, ktoré sa náhodou ocitlo v zlej situácii. Lenže teraz je všetkému koniec. Aj keď mi hry na bojovníčku, géniusa a hrdinu väčšinou vychádzali, viem, že hra na nesmrteľnú nikdy nebude úspešná. No tentoraz už nebudem za zbabelca. Už viac neodvrávam. Už nezatváram oči pred smrťou.
Zadívam sa Cass priamo do očí.

,,Je koniec." zopakujem jej slová.

Vtedy si za ňou všimnem pohyb.
,,Sophia!" zakričí Damon a zamáva niečím vo vzduchu. Knihou. Cassinou knihou.
,,Nejaké posledné slová?" spýta sa Cass tónom, ktorý nasvedčuje tomu, že ju tieto opletačky vôbec nebavia, ale je to prejav spravodlivosti. Damona si nevšíma.
Damon mi naznačí, že mi knihu pošle po zemi a ja nebadane prikývnem. Snažím sa udržať s Cass očný kontakt, zatiaľ čo periférne sledujem knihu kĺzajúcu sa smerom ku mne.

,,Cass, Spisovateľ nie je tvoj pán," poviem, keď mi jej kniha nabúra do ruky spustenej vedľa tela. Schmatnem ju a zdvihnem tak, aby ju videla. Cass sa na ňu letmo zadíva a odtiahne nôž.
Zhlboka vydýchnem.
Cass pomaly prehovorí.
,,To máš poprvýkrát pravdu. Spisovateľ nie je môj pán. Nikto nie je môj pán. Ja som si sama pánom."
Nato zastrčí nôž naspäť za opasok, schmatne mi z ruky knihu, otočí sa mi chrbtom a bez akéhokoľvek zaváhania odíde.