Kniha Osudu

XXXV.

»∞«

Sophia POV.
,,Je to všetko moja chyba," poviem už asi po piaty raz. Prestanem sa pritískať ku stene, pretože z druhej strany aj tak nič nezačujem a namiesto toho sa začnem prechádzať od steny k stene ako taký tiger v zoo. Už len čakám, kedy sa mi z toho začne točiť hlava. Jade musím liezť riadne na nervy...
,,Nie, Sophie. Ty za to nemôžeš," snaží sa ma presvedčiť o opaku.
,,Ale áno. Všetko som to zbabrala, Jade, už na začiatku. A keď som sa to snažila napraviť, pokašľala som to ešte viac. Keby som nebola tak naivná! Už od začiatku som mohla mať podozrenie, že Cara nie je na našej strane. Namiesto toho som ju videla takú, akú som ju chcela vidieť, nie takú, aká bola. "
,,Nie, to ja." oponuje mi Jade, ,,Malo sa mi zdať podozrivé, že Caru nepoznám. Prečítala som... snáď všetko!" rozhodí rukami, ,,A potom tam vzadu za búdou. Ten chalan - Jase. Nepoznala som ho, tak som vyšla zo skrýše a šla sa s ním zoznámiť. Ako sa hneď potom ukázalo, bola to pasca. Tak som ho vyzvala na súboj," povie a ústa skriví do bolestného úškrnu. So škrabancom na líci, monoklom pod okom a strapatými vlasmi teraz vyzerá ako nejaký pouličný bitkár. Prestanem chodiť hore-dole, zastavím a upriem na ňu svoj pohľad.

,,To bolo hlúpe." poviem jej na rovinu. Jade sa usmeje.
,,Chcela som byť hrdina - ako vy ostatní," odvetí a skľúčene pokrčí plecami.
Pri tejto poznámke sa musím zasmiať.
,,Ja a hrdina? Jade, prosím ťa..."
,,Nezačínaj s tým zas, okej?" preruší ma. Chce sa postaviť, ale bolesť nohy ju premôže a tak ostane naštvaná sedieť na zemi.
,,Už ma nebaví počúvať, ako sa tu obviňuješ. Môžme si za to všetci - mali sme byť ostražitejší a všimnúť si, že Cara stojí proti nám."
,,Nie, to ja..."
,,Sophie, stačí. Prestaň. Radšej skús vymyslieť, ako sa odtiaľto dostaneme. Chceš predsa zastaviť Jamesa?"
Stále si neviem zvyknúť na to, že volá strýka krstným menom.
,,Chcem, ale nemám potuchy ako," poviem na rovinu. Viem, že sa tým nič nezlepší, ale je zbytočné predstierať, že to všetko dobré skončí.
,,Ja... Ja sa vzdávam. Už je toho na mňa priveľa."
Sadnem si na zem vedľa Jade a mlčím. K tomu nie je veľmi čo dodať.
,,Nevzdávaj sa. Nikdy nevieš, čo prinesie zajtrajší deň. Dôležité je neklesať na mysli. Nesmieme sa vzdať. Nikdy sa nevzdávaj, Sophie, pretože keď sa naskytne príležitosť, musíš byť pripravená využiť ju." povie Jade.
,,To je povzbudivé," skonštatujem, ,,Kto to povedal?"
,,Will. Hraničiarov učeň: ľadová krajina. Strana tridsaťosem." odpovie Jade. Jej presnosť ma trochu zaskočí.
,,No stále nám to nedáva odpoveď, ako ujsť Preživším a zastaviť strýka." skonštatujem.

,,Skús sa na to pozrieť z našej strany." povie Jade.
,,Čože?!" hodím na ňu nechápavý pohľad.
,,Skús sa na to pozrieť z našej strany," zopakuje,
,,to ti povedal Jase, keď odhalili náš podvod."
,,No a...?" spýtam sa, čakajúc hlbšie vysvetlenie.
,,Keď chceš poraziť svojich nepriateľov, musíš rozmýšľať ako jeden z nich." odvetí.

Príde mi to ako nejaká hlúpa hra, ale aj tak nemám veľmi čo robiť.
,,Tak to skúsim. Pracujú pre strýka a chcú nejakú Carinu Williamsovú. Strýko nejak obmedzil ich život na tri dni - Jen a Kyra vraveli niečo o stránkach z ich kníh. Ten, kto Spisovateľovi privedie Carinu Williamsovú, bude zachránený. Ostatní po troch dňoch skončia. Definitívne." poviem všetko čo viem.
,,Načo, myslíš, James potrebuje Carinu Williamsovú?" spýta sa Jade tónom "učiteľka v škole čo skúša vymletého žiaka".
Pokrčím plecami.
,,Možno bude veľkým prínosom do jeho armády?" tresnem prvú blbosť, ktorá mi napadne. Jade rozhodnuto pokrúti hlavou. Zdvihne prst do vzduchu a spustí:
,,Ona jediná pozná heslo ku Knihe Osudu..." v momente sa mi v hlave roztočia kolieska ,,...lenže je tak dômyselná, že nikto o nej nič nevie. Nikto nevie ani ako vyzerá, nie to ešte, kde by mohla byť. Predtým, ako ušla od Jamesa, nejakým spôsobom ho pripravila o spomienky na ňu, takže ani on sám si ju nepamätá..."

,,Počkaj... ČO?!" preruším ju nakoniec.
,,Je to pravda. V knižnom svete je z toho veľké haló. Je to akokeby spisovateľa napadla jeho vlastná myšlienka. A tentoraz doslovne..."
,,Nie." zastavím ju, ,,Vravíš, že Carina Williamsová je jediná, kto pozná heslo ku Knihe Osudu?"
,,Áno. Keďže poslal celú armádu Preživších tak súrne hľadať Carinu, je jasné, že to heslo má práve ona. Prečo?"
Uvedomím si, že na obyčajné štrnásťročné dievča pobehujúce osamote po lese je Jade dosť všímavá a veľa toho vie. Ale nevie všetko. Jedna drobnosť jej unikla.

Spomeniem si na prvý večer s Cass, ako sme sedeli pri táboráku a rozmýšľali ako zastaviť strýka. Príde mi to tak dávno, hoci odvtedy ubehol ledva týždeň. Cass mi vtedy povedala: Spisovateľ ma vytvoril, pretože niečo chcel. Chcel spomienku a tú spomienku mám ja.

,,Cass. To ona je Carina Williamsová," pošepnem. Jade sa zamračí.
,,To nedáva zmysel. Veď Cass zajali ešte predtým, ako od nás chceli, aby sme im ju priviedli. Načo by ju od nás žiadali, keď by ju mali..." zrazu sa jej rozjasní pohľad. ,,Oklamala ich. Zatajila svoju identitu presne tak, ako pred nami," povie.
Prikývnem.
,,Wow! Je naozaj dobrá!" žasne Jade.
,,Hľadajú Carinu Williamsovú a netušia, že ju majú celý čas na očiach."

Potom si však spomeniem na svoj boj s Jenom a Kyrou. Poznáme ju lepšie ako ty, povedal mi vtedy Jen. Nezamýšľala som sa nad tým, čo jeho slová znamenajú.
,,Jen a Kyra to vedia," uvedomím si a skôr, ako to dopoviem, v zámke začujem kľúč. Nato sa dvere potichu otvoria a spoza nich vyjdú stopári.
,,Nazdar, Zlodejka," pozdraví ma Jen stíšeným hlasom.
,,Čo tu, dokelu..." nedohovorím, pretože mi Jen zakryje rukou ústa.
,,Čššššt," utíši ma, potom venuje krátky pohľad Jade. Vzápätí sa otočí naspäť na mňa a stále tichým hlasom oznámi:
,,Dnes v noci odtiaľto odchádzame. Cass ide s nami a teba berieme tiež."