Kniha Osudu

XXXIV.

Nastane ticho, občasne prerušované len škrekotom vrán. Zhlboka sa nadýchnem. Všetci na mňa upierajú pohľad a čakajú, ako zareagujem. Nemôžem sklamať svojich priateľov. Ale nemôžem ani nič podniknúť. V hlave na mňa útočia otázky typu:
Mohla som byť taká nevšímavá? Mohla som byť taká hlúpa?
Pravda sa mi zakaždým ponúkala a ja som jej odmietala uveriť. Jasné, že Preživší vedeli, kde sme a čo máme v pláne, keď bola s nami celý čas Cara. Spôsobila som nám problémy. A teraz to neviem odčiniť.

Spoza Škriekajúcej búdy k nám príde Mariška Rezniková - ani som si nevšimla, kedy stihla odísť - vlečúc so sebou Vasilisu a nejaký blonďák, ktorého som tu ešte nevidela - vlečúc so sebou Jade.
Obaja zastanú vedľa Cary. Mariška v ruke drží niečo, čo vyzerá ako odtrhnutá ručička z hodín a mieri ňou Vasilise na krk. Blonďák drží Jade tak, že ju skôr podopiera a Jade sa ledva drží na nohách.

,,Á - sakra!" Cass ako vždy vystihne situáciu.
,,Kde sú ostatní?" vyhŕknem.
,,Nič im nie je," povie Mariška, trochu sklamane, ,,zatiaľ."
Pokúsim sa na to ísť diplomatickou cestou.
,,Fajn, Cara, vyhrala si." neverím, že som niečo takéto vypľula z úst, ale nemám na výber. Z rukami nad hlavou vykročím smerom k nej. Okamžite sa na mňa namieria všetky zbrane Preživších. Pohľad mi padne na Jena a Kyru - je to stále zvláštne, vidieť ich vo väčšom spoločenstve, na nich by som povedala, že pracujú len vo dvojici. Jen na mňa sprisahanecky žmurkne. Radšej obrátim pohľad späť na Caru, ktorá sa spokojne uškŕňa.
,,So mnou si rob, čo chceš, ale ich nechaj ísť." kývnem hlavou na Cass a Newta, potom na Jade a Vasilisu. ,,Aj ostatných." dodám. Ignorujem Cassin zamračený pohľad.

,,Myslíš si, že sme takí hlúpi?!" oborí sa na mňa blonďavý chalan, držiaci Jade.
,,Sklamem ťa, dievčatko, ale dám ti radu: skús sa na to pozrieť z našej strany. Teba si necháme a ostatných pustíme. Čo z toho budeme mať? Akurát tak ďalšie zbytočné konflikty, pretože tvoji kamoši sa ťa pokúsia zachrániť. A navyše - nie si cenná."
,,Som..."
,,Sophia Canleyová, tvrdohlavá neter veľkého Spisovateľa. Si bezcenná. Spôsobuješ len problémy. Keby si nebola z jeho rodiny, nič by mi nebránilo zneškodniť ťa tu a teraz. Zatiaľ čo ostatní z tvojej skupiny sú z Údolia Tieňov. Sú to knižné postavy a Spisovateľovi sa vždy zíde rozšíriť armádu." odmlčí sa.
Na jeho tvári sa objaví úškrn, zatiaľ čo mňa sa zmocní chlad.
,,Nie, to nemôžete... Urobím všetko..." začnem.
,,Jase má pravdu, nemáš nám čo ponúknuť," uzavrie túto tému Cara.
Otočí hlavu smerom na skupinu Preživších a zavelí:
,,Berte ich!"

Preživší vykročia k nám a obstúpia nás.
Boj je nemožný.
Útek je nemožný.
Nech sa pokúsime o čokoľvek, je to vopred odsúdené na neúspech.

Bránim sa, mykám sa a snažím sa oslobodiť, ale je to zbytočné. Garrick ma drží tak pevne, až ma z jeho zovretia rozbolia paže. Prestanem sa brániť. Nemá to cenu.

»∞«

Cass POV.
Preživší nás zavedú - prekvapivo - zas do Škriekajúcej búdy. Akokeby som tam už nestrávila celý deň...
Jen a Kyra ma držia za ramená a vedú po tmavej chodbe hneď za Sophiou a Garrickom. Pred vstupom do miestnosti obaja zastanú a pustia mňa s Jenom a Kyrou prvých.
,,Aby si vedela, dávam ti to za chybu," poviem Sophii, keď prechádzam okolo. Viem, že si nezaslúži aby som na ňu bola naštvaná, ale aspoň si do budúcnosti zapamätá, že si má dávať pozor, komu dôveruje.

Zoradia nás v jednej z menej zachovalých miestností, potom Mariška vytasí svoju odtrhnutú ručičku z hodín a mávne ňou. Zrazu sa v miestnosti objavia aj ostatní, ktorí s nami ušli z Údolia Tieňov.
,,Ako?" spýta sa užasnutá Sophia. Zrejme si ešte stále nezvykla na to všetko podivné čo sa okolo nej odohráva.
,,Ja ti poviem, ako. Zastavila ča..." Vasilisa nedohovorí, pretože Mariška na ňu ukáže tou hodinovou ručičkou a prednesie jedno stručné "STOP!" Vasilisa na mieste zamrzne.
,,Presne takto," ozrejmní Mariška namysleným tónom,
,,Ešte niekto prehovorí bez vyzvania a zastavím mu čas."
Potom Mariška ustúpi stranou a nechá priestor Care a Jaseovi.
Tí sa rozhodnú veľmi sa s nami neobťažovať.