Kniha Osudu

XLI.

»∞«

Sophia POV.
,,Vzduch čistý," ohlási Damon spoza rohu a kývne mi rukou, aby som šla za ním. Jeho tmavé vlasy strapatí vietor. Bez kovbojského klobúka, ktorý mi požičal ako lepšie krytie, už nevyzerá tak záhadne.
Jedným s mála talentov, čo mám je, že viem celkom dobre odhadnúť ľudí podľa ich očí. Aj keď sa možno snažia svoje pocity a úvahy skrývať rôznymi výrazmi tváre, ich oči väčšinou odhalia pravdu. Damon už predomnou nemôže skrývať svoje úmysly v tieni klobúka. A preto mu už viac dôverujem - lebo v jeho očiach vidím síce veľa tajomstiev, ale aj úprimnú snahu pomôcť mi. Preto som mu nakoniec povedala všetko.
Slnko sa schováva za mrakmi, takže nemôžem odpozorovať, koľko je asi hodín, no tipla by som tak skoro poludnie.

,,Myslíš, že už odišli?" spýtam sa Damona, keď sa k nemu pripojím na konci uličky a spolu vykročíme do davu miestnych. Damon pokrčí plecami.
,,Ty ich poznáš. Nie ja."
Venujem mu krátky pohľad v duchu ,,Neštvi ma", no v momente celý svet spolu s Damonom zmizne, akokeby mi niekto zhasol svetlo pred očami. Inštinktívne zastavím.
,,Je ti trochu veľký, nemyslíš?" povie z tmy Damonov hlas a zdvihne mi klobúk, ktorý mi skĺzol až na oči. Naskytne sa mi pohľad na jeho tvár s pobaveným úsmevom. Hlúpy klobúk!
,,Na tom nezáleží," odseknem a opravím si ho.
,,Aspoň mi budú náhodní okoloidúci Preživší menej vidieť do tváre."
Damon sa pousmeje.
,,Tak poď, zoženieme ti niečo na oblečenie." povie a potiahne ma za ruku, cez dav ľudí, k najbližšiemu obchodu z oblečením.
Až vtedy si uvedomím, že mám na sebe stále tú bielu košeľu a tie džínsy, v ktorých som ušla od strýka. Teda až na to, že je sú oboje roztrhané a od toho prachu, hliny a blata tak špinavé, že už pomaly ani nevidno ich pôvodnú farbu. To vysvetľuje, prečo sa za mnou väčšina ľudí tak ohromene otáča. Damon má pravdu. Takto medzi bežných ľudí veľmi nezapadám, nehovoriac o početných škrabancoch a modrinách, či o tom, v akom stave mám asi vlasy. Celkovým dojmom teraz asi skôr pripomínam nejakú divoko-žijúcu šialenú pubertiačku, ktorej sa zrútil život a teraz nevie, čo so sebou. Dúfam, že ma ešte nikto nestihol zažalovať na polícii...

Keď Damon otvorí dvere do obchodu, ohlási nás zvonček, ktorý veselo zazvoní. V predajni sú okrem nás dvaja zákazníci a predavačka, ktorá s jedným z nich búrlivo diskutuje. Druhý zákazník sa potuluje kdesi vzadu medzi vešiakmi. Je nízky a cez rady štendrov s oblečením ho vôbec nevidno. Keby v momente, ako sme prišli náhodou nezvalil polovicu vešiakov s plavkami a neurobil tým hluk na celý obchod, ani by som si ho nevšimla.
Na naše šťastie, predavačka sa pri páde hromady vešiakov strhne a obráti za zvukom. Zákazníka, ktorý sa s ňou doteraz hádal, nechá pri pokladni a rozbehne sa dozadu so slovami: ,,Dievčatko moje! Dávaj pozor! Aaach! Veď to sú moje výstavné kúsky!"

S Damonom si vymeníme úsmev. Skvelé načasovanie. Takto nemusíme vymýšľať príbeh, ktorý by vysvetľoval môj výzor. Potom pohľadom rýchlo skontrolujem zákazníka pri pokladni, ktorý je stále otočený chrbtom k nám a znudene si prstami o pokladničný stôl vyťukáva nejakú melódiu.
Poď, naznačí mi Damon a ukáže smerom ku štendrom s oblečením. Potichu vykročím okolo pokladne, nespúšťajúc zrak z čakajúceho zákazníka, ktorého už zrejme prestane baviť klepkať si po stole a začne si listovať v nejakom katalógu. Keď ho však obchádzam, mierne sa pootočí a ja v šoku zistím, že ho poznám.
,,Fi..." začnem, no potom si duchaplne zahryznem do jazyka a prinútim sa byť ticho. Teraz je v službách strýka, pripomeniem si. Vynadám si, keď zmeravie a okamžite skočím medzi štendre s oblečením. Tesne po tom Finnick zdvihne hlavu od katalógu, no uvidí len Damona. Ten okamžite pochopí, že je čas na improvizáciu.
,,Fi...fíha!" zhíkne a obdivne si obzrie zvonček nad dverami.
,,Tuším vymenili zvonček. Zaujímalo by ma, odkiaľ ho objednali, tiež by sa mi taký jeden zišiel..." zamrmle naoko pre seba.
Finnick si Damona podozrievavo premeria pohľadom.
,,Počúvaj, chlapče, máš čas na kus reči?" spýta sa ho.
Damon mi posunkom hlavy nenápadne naznačí, že mám ísť. Ja mu zo svojej skrýše mierne kývnem hlavou na znak, že rozumiem. Napriek tomu ostanem skrčená pod štendrom s vešiakmi ovešanými nejakými divnými svetrami, ktoré pripomínajú skôr štrikované župany. (Kto si niečo takéto kúpi?) Chcem počuť, čo Finnick chce - aj keď to samozrejme viem - no napriek tomu to potrebujem počuť znova.
Možno preto, aby som sa uistila, že po mne stále idú Preživší. Alebo preto, lebo stále dúfam, že sa obráti proti strýkovi a pomôže mi.

,,Potrebuješ niečo?" spýta sa Damon Finnicka. Ja sa pokúsim nájsť si nejakú pohodlnejšiu polohu, pričom na seba nechtiac stiahnem jeden svetro-župan a vešiak mi dá po hlave. Finnick si našťastie nič nevšimne.
,,Potrebujem, aby sme si niečo ujasnili," povie Finnick, ležérne sa opierajúc o pokladničný stôl. Keď ho vidím tak spokojného, usmievajúc sa, akokeby o nič nešlo, všetky moje zmysly mi vravia, že je všetko v poriadku. Lenže nič nie je v poriadku. Finnick, chtiac-nechtiac, slúži strýkovi. Je tu preto, aby ma vypátral a zajal. A následne odvliekol domov. Domov. Budem sa ešte niekedy niekde cítiť ako doma?
,,Asi pred dvoma hodinami do vášho mesta prišlo dievča," začne Finnick.
A tu sa aj moje posledné naivné optimistické nádeje rozplynú.
,,To nie je nič nezvyčajné. Často sem chodia dievčatá..." odbije ho Damon.
,,Neprerušuj ma," skočí mu Finnick do reči a potom pokračuje.
,,Hnedé vlasy..."
,,Freddyho sesternica!"
Finnick na Damona úkosom pozrie, no bez prestávky pokračuje v mojom opise.
,,Približne tvojho veku, celkom určite si ju nikdy predtým nevidel.."
,,Dohája! Brácha má zas ďalšiu frajerku!" Damon sa frustrovane čapne rukou po čele, až sa usmejem nad jeho dokonalým hereckým výkonom.
,,Otrhaná a vydesená k smrti." pokračuje Finnick.
,,Počúvaj, kámo, začína to znieť ako keby si bol nejaký hororový vrah a hľadáš svoju uprchlú korisť."
Teraz si vyslúži Finnickov skúmavý pohľad.
,,Trochu prehnane paranoidné myslenie na šestnásťročného chalana, nemyslíš?"
Z jeho tónu hlasu mi po chrbte prebehnú zimomriavky...

,,Mladá slečna, je všetko v poriadku?" ozve sa zrazu nadomnou mrzutý hlas predavačky. Príde tak nečakane, až sa strhnem a pri vstávaní nabúram hlavou do štendra, načo ma náraz zas pošle k zemi. Predavačka sa nadomnou týči ako naštvaný učiteľ nad neposlušným žiakom a prebodáva ma pohľadom. Tuším som sa práve dostala do poriadnej kaše...