Kniha Osudu

XXVIII.

Neskôr v noci si nájdem miesto pri veľkom buku na kraji čistinky. Môže byť asi tak pol dvanástej a ja som už nesmierne unavená. Napriek tomu nemôžem spať - sľúbila som Cass, že budem hliadkovať, pre každý prípad. Opriem sa o kmeň stromu a zahľadím sa na veľký mesiac. Potom skĺznem pohľadom z oblohy na ľudí z Údolia Tieňov. Všetci spia, čomu sa ani nečudujem. V Údolí Tieňov som sama veľmi nepociťovala únavu. Teraz by som tiež najradšej zatvorila oči a spala aspoň dva dni. Po krátkej chvíli si ku mne prisadne Henrietta. Netuším, kedy sa zobudila a či vôbec spala, ale v tme je všetko tajomnejšie takže ma ani neprekvapuje, že som si ju nevšimla skôr.

,,Sophia," osloví ma.
,,Áno?" spýtam sa, zvedavá, čo také dôležité pre mňa má, že kvôli tomu nespí.
,,Prečo nespíš?" spýta sa ma. Usmejem sa.
,,Hliadkujem. Keď si na neznámom mieste, vždy musíš byť v pohotovosti, pre prípad, že by tu bol niekto iný, kto ťa tu nechce." vysvetlím. ,,S tým si sa vo svojej knihe nestretla?"
,,Neviem, nepamätám si. Čím dlhšie som vo svete ľudí, tým viac zabúdam na svoj život v knihe. Trochu ma to desí." prizná Henrietta.
Nemusím sa jej pýtať, aby som vedela, že ona je jednou z tých, čo v knihe nezomreli. To môj strýko jej zničil život a ja sa za to cítim zodpovedná.

Čo môže za to, že sa tak zmenil? Kedysi, keď som bola ešte malá, bol milý a čestný. Dokonca sa so mnou hrával. Čo ho tak zmenilo? Na to odpoveď nepoznám.

,,Chýba mi Henry, aj ostatní. A nechcem na nich tiež zabudnúť." povie Henrietta znova, keď som dlhšiu dobu ticho. Čaká, že jej pomôžem, lenže nemám ako.
,,Ako sa voláš a z akej si knihy?" spýtam sa po chvíli. Henrietta sa na mňa nechápavo zadíva, no bez namietania odpovie:
,,Volám sa Henrietta a som z knihy Sto skriniek."
,,Odkiaľ pochádzaš, kto sú tvoji blízki a čo si s nimi prežila?" pýtam sa ďalej.
,,Som z Kansasu. Mám dve sestry - Anastasiu a Penny. A bratranca Henryho. Raz ku nám prišiel na prázdniny a dostal izbu v podkroví. Objavil tam pod starou omietkou skrinky, ktoré viedli do iných svetov. Spolu sme ich plánovali preskúmať všetky, lenže potom..." zaváha.
,,Potom čo?" spýtam sa.
,,Neviem. Potom si už nič nepamätám. Len to, že ma Spisovateľ vzal do služby."
Neviem, ako dlho sa ešte vydržím pozerať do jej smutných a zmätených očí.
,,Teraz ma počúvaj, Henrietta, dobre?" poviem a ona prikývne.
,,Opakuj si to v hlave každý večer. Kto si, odkiaľ si a všetko, čo si z tvojej knihy pamätáš." Henrietta znova prikývne.
,,Keď zastavím strýka, nájdem spôsob, ako ťa vrátiť naspäť do tvojej knihy. Sľubujem."
Mám pocit, že som si práve stanovila druhý nesmierne zložitý cieľ. Na Henriettinej tvári sa mihne úsmev.
,,Naozaj?" spýta sa.
,,Urobím pre to všetko." odvetím a myslím to úprimne.
,,Si odvážna, ako pravý hrdina. Stavím sa na čokoľvek, že keby si bola knižná postava, bola by si hrdinka celého príbehu." povie a zívne si.
,,Tak to zas nie. Poznám veľa odvážnych ľudí, no ja medzi nich nepatrím. Denne premáham strach a je len otázka času..." prestanem rozprávať, lebo si uvedomím, že Henrietta spí. Neubránim sa úsmevu.
,,Sladké sny," pošepnem, potom sa opriem hlavou o kmeň stromu a zahľadím sa na hviezdnu oblohu.

Držať hliadku aj keď len polovicu noci, mi zrazu príde veľmi náročné.
Keď prvýkrát pocítim, že sa mi zatvárajú oči, postavím sa a dám si kolečko okolo stromu.
Keď to pocítim druhýkrát, len potrasiem hlavou a pretriem si rukami oči.
Tretíkrát sa mi oči úplne zatvoria. Nesmiem zaspať, pomyslím si a o sekundu na to už neviem o svete.

»∞«

Cass POV.
Znova ten les. Bežím. Nikto ma neprenasleduje a nikoho sa nesnažím dobehnúť. Napriek tomu bežím najrýchlejšie ako dokážem.
,,Cass..." počujem vzdialený hlas. Zastavím a obzerám sa, ale nikoho nevidím.
,,Cass..." zase.
Pomaly kráčam za hlasom, presne ako minule. Čím som bližšie, tým je hlas zreteľnejší, ale ja už od začiatku viem kto to je. Spisovateľ.
,,Cass.." volá na mňa. Zvrtnem sa a bežím čo najďalej od neho, ale hlas sa napriek tomu ešte viac približuje.
Jáj, ako mi len tento sen leze na nervy!
,,Cass." Preskočím vyvrátený strom a bežím ďalej.
,,Cass," volá ma.
Už mám toho dosť! Ako mu mám utiecť?!
Predomnou rastie husté krovie. Vleziem doň a predieram sa čo najhlbšie. Konáre ma škrabú po rukách, ale mne je to jedno.
Zrazu ich prestanem cítiť.
A vidieť.

Otvorím oči. Som v lese, ale nie v tom z môjho sna. Sú asi tri hodiny ráno a na čistinke je dokonalý kľud. Všetci spia, dokonca aj Sophia, ktorá ma presviedčala, že bude držať stráž. S úsmevom nad ňou pokrútim hlavou. Máš šťastie, že na nás všetci kašlú, poviem jej v mysli, aspoň zatiaľ.
Ako naschvál, práve v tom okamihu v poraste za spiacou Sophiou niečo zašuchoce.
Hmm... Šuchotanie v poraste nikdy neveští nič dobré.
Rozhodnem sa o tom ísť presvedčiť.
Keď však ozbrojená palicou odhrniem krovie, uvidím len malého huňatého králika.
,,Ahoj drobček..." skôr, ako stihnem dokončiť vetu, niekto mi rukou zozadu zakryje ústa.
Zahryznem sa mu do ruky a kým útočník vzdychá a snaží sa nezobudiť pri tom celú skupinu, vyslobodím sa z jeho zovretia a namierim naňho palicu. V ústach pocítim hnusnú pachuť.
,,Fuj! Kurník! Kde si bol s tými rukami pred tým? Kydať hnoj?!"
Odpoveď sa nedozviem, pretože ma niečo silno udrie do spánku. Celý svet sa rozmaže a zmizne.