Kniha Osudu

XLVI.

»∞«

Cass POV.
Žijem, pomyslím si.
Lebo som to tak zariadil, odpovie.

Sakra!
Pokúsim sa pohnúť, no nejde to. Pokúsim sa otvoriť oči, no nejde to. Pokúsim sa vytlačiť ho z hlavy, no nejde to.
Poznám ho a on pozná mňa. Pozná ma lepšie, než hocikto iný a má nadomnou moc. Spisovateľ číta moju knihu. Číta ju s perom v ruke.
Sophia je ktoviekde. Jade takisto. A o sebe ani nehovorím. Zvonku ma nemá kto zobudiť. Ale sama to takisto nedokážem.

Nevzpieraj sa, prikáže mi jeho hlas. Viem si živo predstaviť ako si spokojne sedí vo svojej knižnici za stolom a čmára mi do knihy príkazy, zatiaľ čo ja som ktoviekde.
Nečakaj, že ti budem ďakovať, odseknem, no prestanem bojovať. Už sa ďalej nepokúšam otvoriť oči, aj keď to je momentálne to, čo chcem najviac.
Zabudla si, že teraz JA rozhodujem, čo budeš a čo nebudeš, odpovie a má pravdu.
Ty nerozhoduješ o ničom.
Odvrknem tvrdohlavo aj keď je jasné, že tým nepresvedčím ani jeho a už vôbec nie seba. Spisovateľ vlastní Knihu Osudu. Jediné, čo mu bráni v jej otvorení je heslo a teda ja som jeho posledná prekážka. Na jeho šťastie a smolu celého poondeného sveta - má moju knihu. A aj keď sa postarám o to, aby to preňho nebolo jednoduché víťazstvo, nakoniec aj tak vyhrá.

Tu sa ho nedočítaš. Nemyslela som naňho ani raz, poviem mu v mysli.
Tak sa skrátka prelistujem na začiatok. Do momentu, keď ti bolo zverené, odpovie bez akýchkoľvek pochybností.
Poslúž si. Nie je tam. Nájdeš tam len pár prázdnych riadkov, odvetím ľahostajne.

Jeho hlas sa neozve. Asi sa potrebuje presvedčiť o pravdivosti mojich nikdy nevyslovených slov. Podvedome sa mi v hlave prebúdza moja minulosť. Niečo ako keď sa vraví, že tesne pred smrťou sa človeku premietne hlavou celý jeho život behom sekundy. Až na to, že ja nie som tesne pred smrťou - to sa len jedna osoba listuje v mojej knihe ďaleko do minulosti.
Väznenie v Škriekajúcej búde. Zápasenie s čiernou pumou v bariére Údolia Tieňov.
Trénovanie so Sophiou.
Jej vydesené, ale odhodlané oči, keď utekala pred stopármi.
Dni strávené v lese osamote. Stavanie prístrešku, lovenie zvierat.
Moja prvá noc v lese po úteku od Spisovateľa.
A ešte predtým - dni keď som bývala v jeho knižnici a poslúchala ho na slovo... Snažím sa sústrediť na prítomnosť, nájsť spôsob ako sa dostanem z tohto tranzu, no strácam sa vo víre minulosti. Mám pocit, že mi z tých všetkých spomienok vybuchne hlava. 

Zrazu sa to zastaví a ja si spomeniem na tmavý chladný priestor osvetľovaný len slabým svetlom lampáša, ktorý som držala v ruke. Spisovateľ v súčasnosti má otvorenú moju knihu na strane 32. Spisovateľ v minulosti stál pár krokov predomnou pri veľkej vyrezávanej truhlici a prechádzal rukou po jej nerovnom povrchu.
,,Je to tu, Carina. Našli sme Knihu Osudu." vravel. Potom posvietil svojim lampášom na kamennú stenu za truhlicou. Vo svetle som rozoznala na stene niečo ako zamaskované dvierka s vyrytým symbolom kľúča. Spisovateľ sa ich pokúsil otvoriť, keď tu sa celým okolím rozoznel škrípajúci zvuk a zrazu medzi nás s buchotom spadla hladká kamenná stena. Spisovateľ ostal na jednej strane s truhlicou, ja na druhej, len s úbohým dohasínajúcim lampášom.
Na hladkej stene sa objavila projekcia akéhosi starého muža so šikmými očami a okrúhlymi okuliarmi.
,,Volám sa Maurice, ale to nie je podstatné," predstavil sa, ,,Skôr by si poznal môjho brata. To on bol veľký človek, nie ja. Avšak, sláva je potešujúca a málokto odolá jej volaniu. Bol som hlupák, keď som vytvoril Údolia Tieňov. Bol som hlupák, keď som vytvoril túto knihu. Chcel som len dobre, no to na začiatku chceme všetci, nie? Buď rozumnejší ako ja. Nenechaj sa pohltiť túžbou po moci. Odíď a zabudni na Knihu Osudu. Ak však cítiš, že ju svet potrebuje, potrebuješ heslo..."
Tu spomienka skončí, akokeby niekto vypol nahrávku.

Ako? zahučí na mňa Spisovateľov hlas. Ľutujem, že nevidím, jeho výraz v tvári, keď namiesto hesla zbadá len čiernu atramentovú škvrnu.
Bezpečnostné opatrenie, oznámim mu triumfálne, vieš, nie si jediný, kto čmára atramentom do kníh pre svoj prospech.
Fakt si myslel, že by som bola schopná celý ten čas na to heslo nemyslieť? Nemyslela som naň len preto, lebo som ho nepoznala. Prepísala som ho na kus papiera. A vymazala som ho zo svojej minulosti jednoduchou čiernou šmuhou. Takú istú, lenže trochu väčšiu šmuhu by našiel aj o pár stránok neskôr v okamihu keď som heslo prepisovala na papier.

Spisovateľ sa nachvíľu odmlčí.
Chytré, povie nakoniec.
-Bodaj by nie.
-Tak mi povedz, kde je?
-V ná... zahriaknem sa, no nanešťastie myšlienky sú oveľa rýchlejšie ako slová a náš rozhovor prebieha výlučne v myšlienkach. Takže zatiaľ čo moje ústa by povedali úbohé V ná, moja myseľ Spisovateľovi odhalí celú pravdu.
Sprosté myšlienky!
Sú úprimnejšie ako slová, doplní Spisovateľ, Tak mi povedz, stačí keď pomyslíš, kde je ten náhrdelník?
Stojí ma obrovskú námahu nepomyslieť na to a ešte väčšiu nepredstaviť si to miesto. V poslednej chvíli sa zarazím a podarí sa mi vytvoriť akási rozmazaná predstava náhrdelníka ležiaceho v plameni.
DAJ SA VYPCHAŤ! oznámim mu a v duchu sa uškrniem. Ešte nevyhral. Možno nie som pánom svojho tela ale stále nemá prístup ku všetkým mojim myšlienkam. Akurát ja si musím dávať pozor na čo myslím a preto všetko dôležité nahádžem vo svojej mysli do jednej krabice a uzavriem. Nebudem na to myslieť ja - nebude to vedieť on.
Neoplatí sa ti listovať, oznámim mu, celá strana je špinavá od mojej krvi. Ďakuj Care.

Spisovateľ tentokrát nelistuje v mojej knihe, viem to, pretože mi moje podvedomie tentokrát neprináša obrazy z mojej minulosti.
Boli sme skvelý tím, Carina. povie mi po chvíli, snažiac sa udržať pokojný hlas. Cítim, že sa hnevá.
To bolo predtým, ako si sa rozhodol pracovať pre zloducha. odpoviem, takisto pokojne, Navyše pán a jeho poskok sa nedajú veľmi nazvať ako skvelý tím.
Prečo ti zrazu začalo tak záležať na svete a obyčajných ľuďoch? spýta sa ma. Klasika. Snaží sa ma prehovoriť. A nech. To znamená, že nadomnou ešte nemá kompletnú moc.
Prečo tebe na nich nezáleží? odpoviem protiotázkou.
Záleží.
Neviem, či to je šokom zo smrti, ale akosi mi príde každá veta vypustená z tvojich úst ako nepodarený vtip. poznamenám.
Nezabúdaj, že mám nad tebou moc, pripomenie mi.
Áno? Tak prečo ťa môžem vysmievať a odvrávať ti? Čo mi zabráni nakopať ti zadok? spýtam sa.
Skôr by som sa spýtal, kto ti zabráni zabiť Jade. Prečo myslíš, že nič necítiš? Bolesť. Chlad. Únavu. Čo myslíš, že robí tvoje telo zatiaľ čo ty si mysľou neprítomná?