Kniha Osudu

XVI.

Som tu vo väzení a nikto ma nezachráni, pretože Jade sa nedostane dnu cez bariéru a Cass sem nebude liezť, pretože by tu tiež uviazla. Kto vie, či vôbec vedia, kde som. Možno si myslia, že ma uniesli stopári. A možno sa na mňa vykašľali a šli zastaviť strýka na vlastnú päsť. Cass sa síce sama strýkovi nepostaví, lebo by ju mohol ovládnuť, ale má Jade. Nepotrebuje mňa... Pokúsim sa zahnať tie zlé myšlienky, no aj tak vnútri cítim napätie.
Cestou míňam duchov, ktorí na mňa upierajú zmätený pohľad. Nevšímam si ich, len kráčam ďalej. Namierim si to rovno k okraju bariéry.

,,Hej, Sophia!" zakričí na mňa niekto. Bez odpovede kráčam ďalej. Dobehne ma Edmund.
,,Nevieš, do čoho ideš. Nikto sa ešte nedostal cez čiernych agentov," povie. Už dlhšie neznesiem počúvať, že to nezvládnem.
,,Tak budem prvá, ktorá to dokáže." odseknem a zrýchlim krok. Edmund ostane vzadu.

Prečo mám pocit, že sa ma všetci pokúšajú chrániť?
,,Pretože nikto z nás ti neželá náš osud. A ty si jediná, kto ho môže zmeniť." odpovie chlapčenský hlas v mojej hlave. Tak počkať, odkedy mám v hlave chlapčenský hlas?! Zastavím akurát pri ojedinelom strome na okolí, len kúsok od miesta, kde sa bariéra spája so zemou.
,,Kto si a prečo mi hovoríš v hlave?!" poviem nahlas a poobzerám sa okolo seba. Nikde nikto. Ako to myslel, že len ja môžem zmeniť ich osud?
,,Si človek." znie odpoveď.
,,Pýtala som sa, kto si ty a nie, kto som ja." poviem stále obzerajúc sa dookola a hľadajúc osobu, s ktorou sa bavím. Pre tých, čo má sledujú musím vyzerať ako poriadny autista.

Odpoveď neprichádza, namiesto toho za sebou začujem šuchot lístia a keď sa otočím, rovno predomňa zo stromu zoskočí teenager so strapatými vlasmi skrytými pod kapucňou a vnímavým pohľadom. Samozrejme presne ako všetci ostatní, aj on má ten priezračný biely duchovský vzhľad. Vystrie sa a zahľadí sa mi do očí.
,,Volám sa Scott Tyler a pochádzam z poslednej knihy spoločenstva piatich," predstaví sa.
,,Ja som..."
,,Viem, kto si, Sophia." preruší ma.
,,Vieš čítať myšlienky?" spýtam sa ho.
,,Čítať a ovládať."
,,Páni! To musí byť super!"
,,Ani nie. Niekedy sa dozvieš aj to, čo nechceš vedieť. Preto svoje schopnosti veľmi nevyužívam."
Pokrčím plecami a prejdem na inú tému.
,,Vravel si, že len ja vás dokážem zachrániť z Údolia Tieňov."
,,Je to pravda. Vieš, napriek tomu, že všetci, čo tu trčíme v Údolí Tieňov, sme v rovnakom maléri, naše záujmy sa líšia. Sme tu ako vo väzení, niektorí z nás ako väzni a niektorí ako strážnici."
Zamyslím sa nad jeho slovami.
,,Takže to znamená, že niektorí z vás chcú ujsť, zatiaľ čo tí druhí vám v tom bránia," skonštatujem. Konečne som narazila v Údolí Tieňov na niekoho, kto vie, čo sa tu deje a je ochotný sa o to podeliť. Čas zbierania informácií nastal.
,,Prečo? Prečo tak veľmi chcú, aby ste tu zostali?" spýtam sa.
,,Slúžia Spisovateľovi. Keby sme odtiaľto ušli, stali by sa z nás napoly ľudia, zatiaľ čo napoly by sme ostali ako knižné postavy. Boli by sme pre Spisovateľa takmer neovládateľní a mohli by sme ho zastaviť. Preto nás drží tu." povie Newt, ktorý sa spolu s Edmundom objaví vedľa nás.
Keby som im pomohla von z Údolia, možno by mi pomohli bojovať proti strýkovej armáde. Cass a Jade to samé nezvládnu. A keď im aj stihnem prísť na pomoc, naše šance to veľmi nezlepší. Potrebujem ich tak isto, ako oni potrebujú mňa. Potrebujeme sa navzájom.
,,Prečo sa skrátka nevzbúrime? Nemôžu nás predsa zastaviť všetkých, keď vybehneme za bariéru naraz." navrhnem.
,,Nie je to také jednoduché," povie Edmund, ,,nie sú to len báchorky, čo šíria Spisovateľovi stúpenci. Aj keby sa nám podarilo dostať cez čiernych agentov, z Údolia Tieňov sa naozaj nedá odísť."
Nechápem čo tým myslí, preto zopakujem svoju otázku:
,,Tak ako vám mám pomôcť?"