Kniha Osudu

XL.

»∞«

Cass POV.
Vlak podskočí na koľajniciach a zatrúbi. Cez dvere do nákladného priestoru vagóna prúdi studený vzduch.
Všetci štyria sme sa zhromaždili v poslednom vagóne po tom, ako Sophia nenastúpila. V podstate sú jej úmysly nepredvídateľné a za to som na ňu hrdá. Ani ja som nečakala, že urobí niečo také odvážne.
Alebo hlúpe, preblesne mi hlavou.
Zrejme má nejaký plán. Plán, ktorého začiatkom bolo určite dostať sa na slobodu. Vedela, že keby sme sa spolu pokúsili o útek, stopári by nám v tom zabránili, pretože mňa potrebujú. Ona je pre nich bezvýznamná, a preto sa za ňou nebudú naháňať - akurát sa môžu tešiť, že majú o jednu záťaž menej. Takto majú svoje aj stopári, aj my. Aj keď to pre mňa znamená, že budem zas väzňom. Momentálne mi neostáva nič iné, ako Sophii veriť.

V pohodlí vagóna máme aspoň jednu výhodu - jediné, čo musíme robiť je sledovať cestu a čakať, kým nás vlak privezie, kam potrebujeme. Jade v tichosti sedí úplne vzadu opretá o oceľovú stenu vagóna a sleduje, ako okolo nej ubieha krajina. Očividne je zahĺbená do vlastných myšlienok. Strapaté vlasy, ledabolo zapletené do dvoch vrkočov jej povievajú vo vetre. Hneď ako sme sa tu usadili, obviazala som jej členok a potom ju nechala chvíľu osamote. Jen s Kyrou stoja pri otvorených dverách, pozerajú von a o niečom diskutujú. Z času na čas sa jeden z nich nachvíľu obráti a skontroluje, či sa náhodou o niečo nepokúšam. Myslela som, že ich budem môcť odpočúvať a dozviem sa niečo zaujímavé, no figu. Cez hukot vetra a hrkotanie vlaku po koľajniciach je ich rozhovor neodpočúvateľný.

Nech sa snažím, ako snažím, nevedie to k ničomu. Radšej sa postavím a prejdem k Jade.

,,Bolí to?" spýtam sa a prisadnem si k nej.
,,Hrdinovia vedia vydržať bolesť," odpovie, nad čím sa len usmejem.
Kto by to bol povedal, že v jednom malom dievčati sa nájde toľko tvrdohlavosti a odvahy, ktorá nie je dielom žiadneho spisovateľa. Jade rozhoduje o svojom živote sama, sama sa rozhoduje aká bude a čo urobí. Napriek tomu sa však neschová, ale bojuje v beznádejnej vojne. Lebo chce byť hrdina. Napadne mi, či za to všetko nemôže fakt, že číta toľko kníh. Potom sa zarazím.
,,Jade, prečo vlastne tak strašne chceš zastaviť Spisovateľa?" spýtam sa jej,
,,Je to len preto, že hrdinovia to tak robia?"
Všimnem si, ako jej na tvári pohasne úsmev.
,,Súvisí to s tým," odpovie neurčito. Keď si všimne, že mi takáto odpoveď nestačí, povzdychne si.

,,Pamätáš, ako som nás dostala zo Škriekajúcej búdy?"
Prikývnem.
,,Tam som bývala až dokiaľ neprišla tá katastrofa."
To už spomínala. Už predtým sa mi zdalo divné, prečo obyčajné dievča len tak pobehuje samo po lese, navyše keď má sotva štrnásť. Aj môj bláznivý rozum mi vravel, že tak to asi vo svete ľudí nechodí.
,,Nebolo to prirodzené." pokračuje Jade, ,,Tá búrka, aj ten požiar. Zasiahol len určité miesta v určitom čase. Pršalo a oheň sa šíril. Oheň sa šíril, no väčšina lesa sa po daždi až veľmi rýchlo spamätala. Búrka, požiar a potom aj ten dvojdňový lejak zasiahli prírodu len povrchne. Boli vytvorené umelo. Spisovateľom. Ten požiar ma pripravil o rodičov aj o brata. O domov. Nemohla som tam ostať. Utiekla som hneď, spolu s požiarom. Deň som blúdila po lese sama a snažila sa utriediť si myšlienky. Niektoré oblasti lesa boli v požiari, nad niektorými panoval lejak. Pár krokov od nich svietilo slnko, akokeby sa nikdy žiaden požiar nekonal."
Nachvíľu sa odmlčí a pozrie na mňa, no keď si všimne, že som na takéto podivnosti zvyknutá, zahľadí sa naspäť na utekajúcu krajinu.
,,Na druhý deň som našla vás. Vtedy som už vedela, čo spravím. Žiaden hrdina by to nenechal len tak. Rozhodla som sa, že James neuspeje, nech by ma to stálo čokoľvek." Neviem celkom presne povedať, či ma jej chladný pohľad desí, alebo fascinuje.
,,V tú noc, čo som sa k vám pridala, prišla búrka aj požiar za nami - vtedy, keď Sophie odišla, v nádeji, že stopárov s kľúčom dohoní. Strašne som ju obdivovala za jej odvahu, lebo ja som sa vo vnútri prežívala tú chvíľu, ako sa môj domov s rodinou rúcal v plameňoch."

To, čo vraví, celkom dáva zmysel. Tým, že Spisovateľ v lese rozpútal katastrofu, všetci boli nútení stiahnuť sa a tak zaobstaral stopárom s kľúčom bezpečnú cestu. Viem si dokonale predstaviť, ako všade naokolo zúri búrka a horí a Jen s Kyrou neohrozene kráčajú skrz to všetko bez akejkoľvek ujmy na zdraví. Musel to byť skvelý pocit...

,,Takže Spisovateľ sa zahral na tvorcu počasia. Ako myslíš, že to spravil, keď stále nemá prístup do Knihy Osudu?" spýtam sa.

,,Určite má na to ľudí. Keď vie z kníh získať napríklad takú Marišku, ktorá vie ovládať čas, určite má aj niekoho na búrku, alebo oheň. V knihách je možné všetko."
,,Takže chceš bojovať. Neustúpiš, pokiaľ nevyhráš," zhrniem to.

,,James sa pohrával s osudom krajiny a pripravil o život nevinných ľudí. Vytvoril si nebezpečného nepriateľa a ani nevie ako." odvetí Jade.
,,Máš guráž. Tak sa mi to páči!" uškrniem sa na ňu.
Pohľadom skontrolujem Jena a Kyru, potom sa nakloním k Jade trochu bližšie a tichšie dodám:
,,Sophia sa vráti, no bude potrebovať pomoc. Je čas zorganizovať náš bláznivý plán. Povedz mi, čo vieš o Knihe Osudu..."