Kniha Osudu

XXIX.

»∞«

Sophia POV.
Zobudím sa na to, že mi slnko prudko svieti do očí.
,,Nechajte ma spať," zamrmlem a otočím sa na druhý bok, chrbtom k slnku.
Neočakávane do niečoho tresnem hlavou a to ma trochu preberie. Otvorím oči. Kmeň buku.
,,Au! Kto tu zasadil ten strom?!"
Posadím sa a pošúcham si udretú hlavu. Poobzerám sa po okolí - všetci sa už prebúdzajú, unavene naťahujú stuhnuté svaly. Henrietta vedľa mňa si nahlas zívne. Nečudujem sa im. Aj ja sa cítim, ako keby som práve prespala storočie - síce som oddýchnutá, no vôbec by mi neprekážalo, len sa otočiť a spať ďalej.

Len na pár krokov odo mňa sa z trávy postaví rozospatý Finnick. Prejde si rukou po svetlých vlasoch, ktoré mu stoja na všetky strany a v ruke mu ostane buková vetvička. Pokrčí nad tým plecami a hodí ju za hlavu.
,,Au! Dočerta! To bolo moje oko, poseidón!" posťažuje sa Edmund za ním a znova zívne na celé kolo.
,,Sorry, mieril som do úst," poznamená Finnick.
Edmund prestane zívať.
,,Tak čo? Vyspaní?" spýtam sa. Finnick sa otočí ku mne a usmeje sa.
,,Žartuješ? Takto dlho som sa nevyspal už..." zarazí sa, zrejme prepočítava, koľko času strávil v Údolí Tieňov, ,,...no, dlho."
,,Hovorte mi o tom," pridá sa Newt, ,,mám pocit, že som naposledy pokojne spal asi na fleku."
,,Tak čo? Kto si dá jesť?" pribehne ku nám Vasilisa s čiernou dýkou v ruke.
,,Prosím, žiadne zložité objednávky, s Oceľovým Zúbkom som jedlo ešte nečasovala."
,,Dal by som si pizzu," poznamená Edmund.

Zatiaľ čo sa ostatní vyjednávajú čo chcú jesť a kto dostane prvý, ja prejdem pohľadom po lesnej ceste, altánku aj čistinke. Jade nájdem schúlenú pod veľkým lopúchom, je zamotaná do svojej xxl bundy a batoh s knihami drží v objatí. Ešte spí.
Cara si spravila z dreveného trámu na altánku terč a triafa sa doň vyrezanými drevenými kolíkmi asi z tridsaťmetrovej diaľky. Z troch pokusov skončili všetky tri kolíky na rovnakom mieste - presne v strede. Trochu ma to desí.
Scott sedí na vyvalenom kmeni stromu a hľadí do diaľky na vychádzajúce slnko - ten zostane asi vždy záhadou.
No a Cass... Počkať, kde je Cass?!

Naposledy som ju videla včera večer, keď som jej povedala svoj plán a potom som jej sľúbila, že budem hliadkovať polovicu noci a potom ju pôjdem zobudiť...
,,Nie, nie, nie, nie, nie!" až neskôr si uvedomím, že to kričím nahlas.
,,Dobre, ak nechceš tie chlebíčky, vyčasujem ti niečo iné," Vasilisa zmierlivo zdvihne ruku, akokeby som sa na ňu chystala vrhnúť.
,,Nie, zaspala som" poviem už bez kriku.
,,Sophie, čo sa deje?" spýta sa Newt, zatiaľ čo vo mne narastá panika a zdesenie.
Cass je pre strýka cenná. Len ona pozná heslo, ktoré otvorí knihu osudu. Ak ju dostali jeho ľudia, je koniec.
,,Cass je preč." poviem.

,,Možno šla len preskúmať okolie," povie Scott, ktorý k nám pribehol na moje vykrikované "nie" , ktoré bolo očividne dobre počuť, pretože hneď za ním dokráča Cara s drevenými kolíkmi v ruke.
,,Prezrieme to tu a nájdeme ju," navrhne.
,,A potom sa najeme," dodá Edmund, ktorý sa svojich raňajok v podobe pizze očividne nehodlá len tak vzdať.

Rozdelíme sa asi tak, že každý odkráča iným smerom. S výnimkou Jade, ktorá stále spokojne spí s ruksakom v objatí. Nikto z nás nemal to srdce budiť ju. Zatiaľ, čo ostatní sa rozpŕchnu po lese, ja sa rozhodnem prehľadať altánok, či Cass nenechala nejaký odkaz. V mysli sa však nedokážem zbaviť myšlienky, že ju dostali strýkovi ľudia. Po skúsenosti s kľúčom viem, že Jen a Kyra vedia uspieť. Cass by ich síce v boji porazila, ale mohli ju zastihnúť nepripravenú. Veď som ju ani len nezobudila.

Po chvíli neúspešného hľadania začujem volanie Cary.
,,Sophia, poďte sem!"
Rozbehnem sa za jej hlasom. Všetci sa stretneme kúsok od stromu, kde som prespala noc. Cara v ruke drží špinavú bielu obálku.
,,Čo je na jej také zaujímavé? Tá obálka tu mohla kľudne ležať týždne," povie Edmund.
,,Aj tak vyzerá," prisvedčí Cara, no potom obálku otočí z druhej strany a ukáže, čo je na nej napísané.

Sophia Canleyová

,,To si ty, že?" spýta sa ma Cara, akokeby sa nechumelilo.
Preglgnem na prázdno a prikývnem. Všetci sa na mňa pozerajú. Cara mi podá obálku. Otvorím ju a vysypem z nej zožltnutý hárok papiera. Čítam:

Dnes o 8. večer. Škriekajúca búda. Prines Carinu Williamsovú. Inak tá drzá blondína zomrie.

Kapitán Gally
vodca Preživších

Zdvihnem zrak od papiera a stručne zhodnotím situáciu: ,,Dohája!"