Vojačka 2

I.

,,Ešte vládzeš?" zachripel Luck.
,,Áno," zasmiala som sa zadychčane.
,,Zavolám ti niekoho iného, ja už nemôžem." uškrnul sa, odložil meč a vydýchol.
Uchechtla som sa a Aster mi úsmev opätovala. 

Odkedy som polowyren, mám energie na rozdávanie. Je to už štyri mesiace čo sa stotožňujem s novým, lepším telom a stále sa nájde niečo, čo ma prekvapí.

Pomaly som vykročila k Aster.
,,Stále ti neprišiel list?"
,,Nie. Podľa mňa... ho zabili." posadila som sa na kraj fontány a vietor mi strapatil blonďavé vlasy, ktoré mám znova ostrihané po lopatky. Popoludňajšie slnko príjemné pomedzi vánok hrialo.
Niekoľko žien mi na vlasy dávalo niekoľko týždňov prípravky, aby mi z nich vytiahlo farbu a aby som namiesto havraních mala úplne svetlé. Podarilo sa im to a teraz som vyzerala ako... nie pravá, ale taká silnejšia napodobenina wyrenky.
Nádvorie malo tvar obdĺžnika a celé bolo vydláždené mačacími.hlavami. V strede bola vysoká fontána, ktorá hlasno zurčala a okolo nej poletovali rôznofarebné vtáčiky a veľké motýle.
Kraje nádvoria lemovali chodby s klenutým stropom, ktorých vonkajšia strana bola namiesto steny nahradená stĺpmi a kamenným zábradlím, za ktorým sa nachádzalo niekoľko dverí, ktoré viedli ku schodom a chodbám.
,,Myslíš?"
,,Áno." posol, ktorý bol vyslaný do Ronoru, aby varoval kráľovstvo, sa stále nevrátil. Buď zomrel alebo blúdi po Martanskom lese a aj tak za chvíľu umrie.
,,To znamená, že tam budeš musieť ísť ty," skoro zašepkala.
,,Áno, podľa všetkého."
,,Pôjdeš sama?"
,,Neviem. V poslednej dobe neviem nič."
,,Mohla si si zobrať aspoň niekoľko mužov..."
,,Ale tým ohrozím ďalších."
,,Viem, ale nemáš na výber."
,,Vždy musí byť niečo na výber."
,,Čo napríklad?"
,,Neviem." mykla som plecami. Mlčky som si hľadela na špičky hnedých polčižiem.
,,Nebojíš sa?" opýtala sa po pár minútach ticha, ktoré prerušovalo len zurčanie fontány a spev vtákov.
,,Čoho?" stále som hľadela na topánky.

,,Bála si sa niekedy?" zdvihla som na ňu pohľad. Hľadela na mňa veľkými očami. V hlave sa mi začali prehrávať chvíle, keď som sa bála. A bolo ich teda požehnane.

,,Samozrejme, je normálne sa báť," priznala som a mykla plecami. Zavládlo ticho.

,,Ty sa bojíš?"

,,Áno,"

,,Chceš sa o tom porozprávať?" usadila som sa vedľa nej.

,,Možno neskôr," slabo prikývla.

,,Páči sa ti Luck, však?" opýtala som sa odrazu aby som zmenila tému.
,,Čo?"
,,Čo čo?" uškrnula som sa.
,,Nie!" zamračila sa.
,,Aster Dorenth." zasmiala som sa.
,,Prestaň!" drgla do mňa a len tak-tak som stihla prstami zachytiť kraj kameňa, na ktorom som sedela, pretože by som už ležala vo vode za mnou.
,,Za pravdu sa nebije," uchechtla som sa.
,,Ale za nepravnu áno," vyplazila mi jazyk a vstala.
,,Poď, chcem si zašermovať," podišla k menšiemu drevenému stojanu s mečmi, ktorý tu doniesli sluhovia.
Uchechtla som sa a vykročila za ňou.
Postavili sme sa oproti sebe a postavili do bojových postojov.

➳➳

,,Prečo si nejdeš najprv... po... titul a potom... do Ronoru?" hovorila a pomedzi to šermovala.
,,Chcela som ísť na svoje... narodeniny no na hraniciach by ma Južania už nepustili," uhla som sa ladným pohybom a ona v rýchlosti spadla na kolená.
,,Pravda," uškrnula sa. Pomohla som jej vstať.
,,Pôjdem na svoje devätnáste narodeniny." zafunela som.
,,Chceš čakať rok? Podľa mňa lordi už o chvíľu budú vyberať nástupcu, keďže tvoji rodičia... starnú."
,,Je to menej ako rok a... viem. Hneď ako sa vrátim z Ronoru pôjdem za nimi."
,,Podľa mňa by si mala ísť hneď."
,,Cez hranice ma nepustia," zopakovala som.
,,Choď tak, ako si sa dostala tu." rozhodila rukami a odložila meč.
,,To sa ľahko povie, no ťažko urobí. Majú posilnené stráže na hraniciach, lebo vedia, že som stále tu."
,,Prečo im Henry nepovie, aby ťa nechali?"
,,Henry nie je korunovaný a jeho poslúchať ešte nebudú. Jeho slovo ešte nemá takú váhu."
,,Tak nech ho korunujú a nech s Elizabeth zasadnú na trón."
,,Nemyslím si, žeby sa Východu ten nápad páčil,"
,,Prečo?"
,,Východ podľa mňa znenávidel Juh, ak sa teda už o Williamovej smrti dozvedeli..."
,,Ale veď Elizabeth je z Východu. Jej otec by mal dovoliť korunovať svoju dcéru."
,,Ak nevie o Williamovej smrti, možno by jej dovolil vydať sa, ale aj vie... pochybujem."
,,Tak nech ich korunuje lord... Luckov otec." mávla rukou na okná vysoko nad nami.
,,Nie je to len tak, Aster. Elizabeth... je vôbec Elizabeth dospelá? No, aj keby je, o tom, za koho sa vydá, rozhoduje jej otec, nemôže si sama vybrať. Nech si vyberie kohokoľvek s modrou krvou, nech je zamilovaná až po uši, stále s tým musí najprv súhlasiť jej otec." spoza môjho chrbta sa začali blížiť kroky.
,,Musíš ma zaučiť. Bola som vo väzení príliš dlho a takéto veci som počas svojej voľnosti nestihla."
,,Dobre," usmiala som sa.
,,Princezné bojovníčky?" zasmial sa Luck. Uchechtla som sa.
,,Dávajte si pozor."
,,Ona s mečom narábať vie a mňa som to už tiež naučila." uškrnula sa Aster.
,,Nehovorím o šerme. Po lese sa túla nejaký muž. Je obrovský a pohybuje sa neuveriteľne nenápadne. Hlavne ty, Aurora. Ty chodíš najčastejšie za hradby."
,,Dám si." prikývla som.
,,Chodí k hradbám?" zamračila sa Aster.
,,Áno, ale nie veľmi blízko. Akoby niečo hľadal. Je obrovský ako medveď. Muži hovorili, že si aj chvíľu mysleli, že to medveď je, no nezdal sa im jeho krok a držanie tela."
,,Ako dlho tu je?" napravila som si červenú košeľu.
,,Týždeň."
,,Uhm." prikývla som.
,,Nechoď za ním."
,,Nepáči sa mi, ako ma dokážeš predpovedať." zamračila som sa.
,,Nechoď."
,,Uvidím." mykla som plecami. Nemohla som mu nič sľubovať.

➳➳

Potichu som sa vykradla z komnaty a na špičkách som utekala po tmavej chodbe. Zbehla som po schodoch a k dverám. Potichu som zatlačila na dvere a dúfala, že nezavŕzgajú. 

Otvorila som ich a dovnútra vniklo mesačné svetlo a chladný vánok. Vykĺzla som von, potichu ich zatvorila a rozbehla som sa cez trávnaté nádvorie na cestu k bráne.
,,Nikomu nehovorte, že som išla von, o chvíľu som späť," povedala som dvom vojakom.
Trochu mi otvorili bránu, prekĺzla som cez škáru a rozbehla som sa do lesa.
Vládol tam pach, ktorý sa mi vôbec nepáčil. Hoci mi niečo šepkalo, že ten pach poznám a zároveň nie. Moje wyrenské zmysli boli v pozore.
Utekala som ako laň. Uhýbala som sa popadaným konárom a koreňom, ktoré vytŕčali zo zeme.
Zastavila som až za kríkmi, keď ma môj čuch varoval, že niečo je veľmi blízko mňa.

Medveď?

Obzerala som sa okolo, no nikde nič nebolo.
,,Do pekla," zasyčala som, keď som nič nevidela. Po chvíli som vstala a rozbehla som sa k môjmu stromu ďaleko od miesta, kde som sa zastavila.
Vyškriabala som sa po koreni do koruny a vošla som do domčeka, ktorý som si tam postavila pred mesiacom. Bol malý, ale za to dosť veľký na to, aby som sa tam vyspala.
Do otvoru, ktorý tvoril vchod som dala čačinu ako dvere a vnútro pohltila tma. Len cez miesta medzi vetvičkami prenikalo slabé svetlo.

➳➳

,,Došľaka." zdvihla som hlavu a zabolel ma krk.

Zaspala som!

Vydýchla som a potom som vdýchla do celých pľúc. Zase ten pach. Úplne to smrdelo ako medveď, no pomedzi to prúdil aj pach niečoho iného. Potichu som strčila ruku medzi konáriky a urobila som si otvor, cez ktorý som sledovala okolie pod sebou.
Dlho nič a už som sa chcela vrátiť k spánku, až mi vánok vbil do nosa pach.
Čakala som a čakala, nalepená na čačine.

➳➳

Z lesa vyšla obrovská postava a smrdela ako medveď. To by som cítila aj keby nie som polowyren. Možno preto si muži na hradbách mysleli, že to je medveď.
Pohyboval sa presne tak, ako Luck hovoril. Na svoju robustnoť nadmieru nenápadne a elegantne. Bol celý v čiernom a splýval s tmavým lesom. Vánok sa zaprel do jeho plášťa a odhalil mu chrbát, na ktorom mal dve prekrížené dýky. Rukoväte sa im leskli ako vyleštené diamanty.
Zamračila som sa keď začal ňuchať. Potom zaričal ako medveď a mňa skoro posadilo na zadok. Znelo to úplne ako medveď.
Pozrel sa smerom k môjmu domčeku v korune. Vánok mu posunul kapucňu a mesiac zasvietil na jeho tesáky.

W-Wyren...

Dych sa mi zrýchlil ako keď som sa viezla v lavíne na ceste v horách k babe Železnonechtej. Ten úsmev... akoby som ho už videla.
Z lesa za ním vyšiel medveď. Čierny ako noc. Wyren ho pohladil po hlave. Odvrátil zrak a vkročil do lesa a o niekoľko minút sa jeho pach stratil.