Vojačka 2

CXIX.

POHĽAD AURORY

Otvorila som oči a pozrela na miesto vedľa seba, na ktorom mal ležať Emerson. No nebol tam.
Vydýchla som a otočila na chrbát. Pretrela som si oči a ruky uložila popri tele. Hľadela som do stropu stanu a rozmýšľala, čo som si to včera spôsobila.

Nemám prístup k orlovi a určite zakázal aj jeho bratom aby k nemu chodili. Ako sa tam, do pekla, dostanem?

Zavrčala som do ticha a otočila som sa na pravý bok a ruku som zvesila z postele.
Odniekiaľ sa ozval tlmený výkrik.
Zamračila som sa a okamžite som sa posadila.
A další.
Okamžite som vyskočila na nohy, obliekla veci ktoré som si včera ešte pred Emersonovým príchodom nachystala, do ruky vzala meč a vybehla som zo stanu.
No ďaleko som nedobehla.
Pred stanom ma zastavila stena, ktorú tvorili štyria vojaci a ja som do nej narazila. Vojakov trhlo a okamžite sa na mňa otočili.
,,Všetko v poriadku?" opýtal sa ten úplne naľavo.
,,Niekto kričal..."
,,To nič nebolo." pokrútil hlavou vojak predo mnou a ruku natiahol k môjmu meču.
,,Ako že nie?" zamračila som sa a ruku s mečom potiahla za seba.
,,Nič sa nedeje, môžete sa vrátiť späť do stanu, veličenstvo." upokojoval ma vojak naľavo.
,,Kde je Emerson?"
,,Jeho veličenstvo odišlo do boja."
,,Čo?" zamračila som sa ešte viac.
,,Jeho veličenstvo..."
,,Počula som. Kam išiel?" vyštekla som.
,,Do Wyrenských táborov."
,,Kedy?"
,,Prednedávnom," vravel vojak predomnou. Zafučala som, zvrtla sa a vošla do stanu. Meč som hodila o zem a sadla si na stoličku pri stole. Ruky som si zaborila do vrkočov.
,,Do pekla, do pekla, do pekla."
,,Mal odísť až pozajtra," vrčala som potichu a vstala som. Ruky som si dala v bok a hľadela na meč, ktorý skočil skoro až pri mojej truhlici.

Musím nájsť spôsob, ako sa dostať k Irianovi. Čo najskôr a čo najrýchlejšie. Najlepšie hneď teraz.

Podišla som k meči, vzala ho a vyšla pred stan.
,,Chcem vedieť, odkiaľ prišiel ten výkrik. Hneď teraz," povedala som so zdvihnutou bradou.

Najprv sa pozriem, čo to malo znamenať a po ceste vymyslím plán.

Nič. Vojaci na mňa iba ticho hľadeli.
,,Je to rozkaz," vyštekla som. Vymenili si pohľady a ten najviac vpravo prikývol.
,,Ako si želáte, vaše veličenstvo." uklonil sa, kývol na vojaka oproti nemu a vykročil.
Vojak spravil gesto rukou, aby som ho nasledovala. Tľoskla som jazykom a vykročila za ním, zatiaľ čo druhý vojak išiel za mnou.
Cítila som sa ako väzeň.

➳➳

Chvíľami som si aj myslela, že tým väzňom som. Vojaci popri mne kráčali a dávali pozor na každý môj pohyb.

Ak ma budú prenasledovať všade, k Irianovi sa nedostanem najľahšie... alebo skôr vôbec.

➳➳

Vyšli sme na kopec, ktorý bol pokrytý vysokou trávou, ktorá siahala až do polovice stehien a kvetmi, ktoré hrali všetkými farbami.
Vo veľkej tráve boli vychodené chodníčky, ktoré urobili vojaci a po jednom z nich sme kráčali.
Pomaly sme začali schádzať, keď vojaci začali ňuchať a ja som na krku pocítila niečo lepkavé a chladné. Vojaci sa na mňa pozreli.
Okamžite som si ruku pritlačila na krk a keď som ju odtiahla, mala som ju od krvi. Zrýchlil sa mi dych, hoci s vojakmi som bola v bezpečí.
,,Sú tu Duchovia," povedala som a pozrela na vojaka predo mnou.
Ozval sa výkrik a za ním rev dlovy.
Okamžite som sa pozrela tým smerom.
,,Nemusíte sa báť, veličenstvo. Všetko máme pod kontrolou," povedal vojak za mnou.
,,Aj tých Duchov?"
,,Áno. Chytili sme ich hneď niekoľko," povedal. Prikývla som a pomaly som sa vydala za vojakom predo mnou.
Odrazu spomedzi neďalekých korún stromov vyletela neveľká dlova a v pazúroch držala niečo, čo viselo na reťazi. Nadvihla som obočie.
Letela k nebu, až sa z nej pomaly stala drobná bodka.
Sem-tam som na nebo zdvihla hlavu, aj keď nakrátko, keďže ma oslepovalo slnko, ktoré sa po tých dňoch konečne ukázalo. Úprimne, bola som radšej keď bola búrka. To teplo čo sa pomaly zdvíhalo bolo už teraz hrozné.

➳➳
POHĽAD KRÁĽA LAMONTA

Sedel som za veľkým, vyrezávaným, dreveným stolom a hľadel do popísaného listu.

Neodpovedia na to...

Povedal som si a pozrel von oknom, cez ktoré som videl na ďaleké kopce a dlhé, vysoké, zelené lesy. Nebo bolo síce čisté modré, no zo západu sa tiahli sivé mraky a čo nevidieť budú tu.
Pohľad som vrátil na papier. Jastrabie pero som vrátil do fľaštičky s atramentom a pomaly vstal. Podišiel som ku kozubu, ktorý bol neďaleko stola a založil v ňom drobný oheň.
Vrátil som sa k stolu a pristúpil k truhlici, ktorá bola v rohu neďaleko a čupol si k nej. S vŕzganím sa otvorila.
Ponoril som do nej ruku a vytiahol niekoľko desiatok papierov a pár menších máp, až som sa dostal k drobnej striebornej truhlici so slabým modrým odleskom, ktorá bola úplne na dne.
Pomaly som ju vytiahol a položil ju na stôl. Z hlavy som si zvesil striebornú retiazku, na ktorej bol maličký kľúčik, rovnakej farby ako truhlička.
Vložil som ho do ešte menšej kľúčovej dierky a dvakrát ním otočil do prava.
Zámok potichu cvakol a vrch truhlice sa nadvihol. Otvoril som ju.
Vnútro bolo zakryté perleťovo-modrou, zamatovou látkou.
Nadvihol som ju a spod nej sa vynorili malé priehradky a v každej bola položená jedna svetlomodrá gulička veľkosti hrášku. Tri priehradky už boli prázdne.
Vydýchol som a jednu vzal medzi prsty.
Desať rokov. Uplynulo desať rokov odkedy som naposledy glittrande eld alebo aj iskrivý oheň použil a najbližších minimálne desať rokov som to použiť ani nemienil, no nemám na výber. Hodila by sa nám lovynnská pomoc. Možno viac ako len hodila.
Duchov by sme poraziť dokázali, ale Duchov a Marthaugfov už nie.
Guličku som položil na papier a ostatné glittrande eld som zakryl, truhličku zatvoril a tá sa hneď aj sama zamkla. Vrátil som ju spať do truhly, prikryl ju vrstvami papierov a truhlicu zavrel.
Pomaly som sa otočil k papieru a guličke.
Sadol som si do kresla za stôl a z jeho kraju vzal obálku. Papier som preložil a vložil do obálky.
Spred seba som vzal zlatú hlbokú lyžičku s modrým voskom a podišiel ku kozubu, aby sa vosk roztopil.

➳➳

Pečať som zatlačil do vosku a položil ju na kraj stola do malej, drevenej truhličky.

Musia odpovedať. Musia, ak mali Wyrenov aspoň minimálne radi.

Vstal som, do jednej ruky vzal glittrande eld a do druhej list v obálke. Postavil som sa pred oheň a pohľad sklonil na guličku medzi prstami.
,,Ragnhilda, Sigriter, Annemette alebo ktokoľvek, prosím..." hodil som guličku do ohňa. Ten sa okamžite zmenil na perleťovo-modrý a začali v ňom blikať a iskriť drobné, biele blesky.
Čupol som si pred oheň a chvíľu doňho hľadel. Vydýchol som a list hodil do plameňa. Oheň zapraskal, blesky sa obtočili okolo listu a ten začal žiariť na bielo.
Vstal som s pohľadom upreným na oheň a ruky si založil za chrbtom.
Blesky čoraz viac splývali s listom, až nakoniec s bliknutím zmizli. Aj blesky, aj list a aj oheň čo som založil.
Bolo to preč. Na ceste k Lovynnom. A ak to nenechajú ležať na kope tak ako ostatné listy spred desiatich rokov, možno sa dočkáme aj pomoci skôr, ako bude neskoro.