Vojačka 2

III.

Žiaden náznak, žeby boli nablízku.
Na kvetoch, listoch a pavučinách sa leskli kvapky dažďa, ktorý len nedávno ustál, vtáčiky príjemne spievali a les bol krásne zelený a na konároch sa pomaly otvárali púčiky.
,,Kde môže byť?" prišla som na lúku neďaleko môjho domčeka. Ponad hlavu mi preletel kŕdeľ divých kačiek a spolu s nimi prišiel ten medvedí zápach. Srdce sa mi rozbúchalo ako zvon keď bol čoraz bližšie.

Hlavne nevyťahuj zbrane.

Opakovala som si v duchu a stála som so vztýčenou hlavou. Zápach mi bil do nosa, až sa spomedzi stromov objavila čierna medvedia hlava. Ruky sa mi roztriasli. Bol obrovský. Zaričal a k jeho zápachu sa pridal ďalší pach. Za ním sa o chvíľu zjavil ten muž. Čiernu kapucňu mal stiahnutú do očí.
Nevedela som, či mám alebo nemám prehovoriť. Radšej som stála ako soľný stĺp a čakala som, čo sa bude diať.
Wyren si dal dole kapucňu a spod nej sa vynorili biele vlasy s vrkôčikmi a špicaté uši. Obišiel medveďa a postavil sa pred neho. Medveďa to ako keby urazilo, otočil sa a ľahol si do trávy a začal sa pásť.
,,Našiel som ťa." kľakol si do mokrej trávy a pozorne na mňa hľadel.
,,Kto si?"
,,Neuveríš mi."
,,Povedz mi to," zasyčala som.
,,William... Aurora, som William." stislo mi srdce a vynechalo niekoľko úderov.
,,William je už polroka mŕtvy," povedala som sucho.

Polroka.

,,Hovoril som, že mi neuveríš. Som... som aj Christoph."
,,Nevymýšľaj si. Obaja sú... preč."
,,Andrew ti povedal, že Christoph umrel?" zavrčal a medveď na neho otočil hlavu.
,,Áno."
Zavrčal, no asi zabudol, že zrejme vďaka nemu som to počula.
,,Nejaký problém?" na chvíľu zamrzol.
,,Povedal som mu, aby ti nič také nehovoril, len že som... odišiel." nastalo ticho. Nadvihla som obočie.
,,Ako môžeš byť William aj Christoph zároveň, keď obaja boli úplne niekto iný?"
,,Nie. William bol Christoph."
,,William spadol z mosta do rokliny, umrel a potom ho dali roztrhať psom."
,,Nevieš pravdu."
,,Tak to teda asi neviem." založila som si ruky v bok a on vstal. Bol neuveriteľne vysoký. Postavil sa niekoľko krokov predo mňa a už vtedy som musela zdvihnúť hlavu aby som mu videla do jeho tváre.
,,Ja som Alessandro," povedal akoby nič.
,,Pred chvíľou si mi povedal, že si William a Christoph."
,,Áno. Ale naozaj som Alessandro."
,,Ja som Aurora Clalerdon."
,,Viem kto si. Dal som ti svoj život."
,,Asi nie keď tu... stojíš."

Väčšinou len Wyreni s modrou krvou dokážu zomrelému ponavrátiť život.

Väčšinou a on dvakrát nevyzerá ako princ... určite je obyčajný, len má nejakú moc...

Ja som umrela a teraz žijem a som polowyren kvôli duši toho wyrena.

,,Som Wyren a..."
,,Viem. Dokážeš dať život." skočila som mu do reči.
,,Presne."
,,Koľkokrát si umrel?"
,,Dva."
,,Dva?"
,,Áno. Keď som spadol z mostu a keď som ti dal svoj život."
,,Ako si prežil keď ťa hodili psom?"
,,Nehodili ma tam. Keby niet Mikaela tak to neprežijem... zrejme."
,,Poznáš Mikaela?"
,,Som William. Asi áno." uchechtol sa, no mne do smiechu dvakrát nebolo.
,,Tak mi teda povedz, ako si to všetko prežil. Hlavne ten pád ma zaujíma." na zem som si položila svoj plášť a posadila som sa naň. Alessandro urobil to isté.
,,Dobre tak..."
,,Úplne všetko."
,,Po tom, ako si ma vyhnala keď si prišla k Henrymu, sme utekali preč. No pred bránami nás chytili, a tak sme museli začať bojovať. Povedal som Mikaelovi, že ak sa stane hocičo, musí ujsť. Nedalo sa mi bojovať, keďže som bol úplne slabý. Vo väzení sme nedostávali jesť. Vojak sa so mnou začal pretláčal. Neuvedomil som si a už som bol pri múre. Vojak mi podkopol nohy a popol ma dole. Mikael poslal vojaka za mnou. Posledný pohľad som mal na Mikaela, ako sa nakláňal z mosta a kričal na. Potom som dopadol a zrazu som bol v obrovskom paláci na posteli, prišla po mňa žena a odviedla ma do miestnosti s trónmi. Predo mnou sedelo niekoľko mužov a žien. Neskôr som zistil, že to boli Wyrenský bohovia. Rozprávali do mňa a ja som nevedel, čo mám robiť. Asi jediné, čo si z toho šoku a ktovie čoho ešte pamätám, je, že mi povedali, že ak sa teraz preberiem, budem stále človek. Budem človek po každom prebratí, len nebudem taký, aký som bol. Ich mágia začne prelamovať tú, ktorá už vo mne je a tá ich mágia ma začne premieňať na toho Wyrena, ktorým naozaj som. Že sa úplne premením vtedy, keď to bude najviac potrebné. Mágia vo mne je na to pripravená a nastavená. Po dlhej dobe ma poslali naspäť, všetko zmizlo a keď som otvoril oči, ležal som v priekope. Zdravý a bez jedného škrabanca. Vojak ležal neďaleko odo mňa a už do žrali červy a vtáky. Bol tam neuveriteľný smrad mŕtvol a ktovie čoho ešte. Kosti boli všade. Našiel som cestu vytesanú do priekopy, ktorou chodili dole zbierať zbrane. Pozbieral som nejaké schopné látky a zbrane a vyšiel som ňou von a ušiel do lesa. Tam som zistil, že moja ľudská podoba je fuč a ja som... Wyren. Mal som túto tvár, ktorá sa na tú Williamovú podobá len trochu. Ostali mi len oči... ešte aj moje telo bolo čistý sval. Cítil som, že som bol omnoho silnejší, svalnatejší a vyšší. A trochu mi podrástli očné zuby, uši som mal miere zašpicatené a môj hlas zhrubol, no nič viac. Hneď, ako som sa spamätal, som pozbierané veci prerobil na kapucňu, aby ma ľudia nespoznali a vrátil som sa do mesta... mlč Ursus!" okríkol medveďa, ktorý váľal sudy a pritom natešene vrčal.
,,Pokračuj."
,,Vyhľadal som Mikaela. Povedal mi, že prešli dva týždne od mojej smrti. Najprv mi neveril, že som to naozaj ja, no potom mi zohnal veci, vrátili sme sa do priekopy, vzali odtiaľ muža, dali mu moje veci a odniesli sme ho na hrad s tým, že on je William a chceme, aby ho zožral tie psiská, aby ho raz niekto nenašiel. Heh... kto by ho tak našiel? Nikto. Henry nám uveril a potom... potom som stretol teba. Ani nevieš, ako veľmi som ti chcel povedať, že som stále tam, že na teba dávam pozor, že... žijem. Nemohol som a hral som, že nie som William. Mikaelovi som povedal, nech drží jazyk za zubami a nech mi radšej nenápadne hľadá knihy o Wyrenoch, len vďaka Mikaelovi som zistil ako darovať život. Jednu stranu mi síce trvalo preložiť asi týždeň, ale nakoniec som sa všetko potrebné naučil. Pomedzi to ma kráľ zobral do svojej služby aby sme mohli bojovať spolu. Ani on nevedel kto som."
,,Preto si si nechcel dať dole kapucňu."
,,Áno. Keď som bol ešte normálny človek, chodil som na Východe do lesa a našiel som ťa raz obesenú za nohy. Samozrejme, že som sa ti nemohol odhaliť... a ako princ som ti dal prívesok a ako vidím, stále ho máš." usmial sa.
,,Ehm... áno." potiahla som golier tuniky aby mi retiazka spadla za ňu.
,,Takže ty si vlastne aj ten... muž v bielom, ako ho nazývam."
,,Áno, som aj ten. Druhýkrát som ti dal život pretože som nechcel, aby si umrela. Nie, keď máš byť kráľovnou. Potom už síce bolo ťažšie vyjednávať ďalší život, ale keby niet mojej prastarej mami medzi uctievanými, tak tu nie som. Ale teraz som tu. Pomôžem ti ja aj Ursus. Pomôžeme svojej kráľovnej."
,,Svoju kráľovnú máš v Ronore."
,,Ja viem..."
,,Tak?"
,,Čo?"
,,Prečo nejdeš tam?"
,,Lebo ti chcem pomôcť," povedal, akoby to bola samozrejmosť. Chvíľu sme len tak sedeli a hľadeli si do očí.
,,Elizabeth ťa prezradila," vyletelo zo mňa.
,,V čom?"
,,Že si mi pred tvojou smrťou a potom pred mojou zabudol niečo povedať."
,,Ju roztrhám ako druhú," zamrmlal.
,,Potom by si mal aj mňa."
,,Prečo?"
,,Pretože som ti nepovedala, že som Cateleya."
,,To som ti odpustil, keď som si ťa od seba odohnal," vzdychol.
,,Mohol si mi dať znamenie."
,,Dal som ti keď sme boli v Landsku. Povedal som ti, že William žije."
,,Tak to bolo naozaj dobré znamenie." prevrátila som oči.
,,Snažil som sa." mykol plecami. Chvíľu sme na seba ticho hľadeli.
,,Pôjdeme do Ronoru. Ešte za vami prídem." vstala som a pozrela som sa na Ursusa, ktorý si škriabal chrbát o strom.
Vydýchla som, pozrela som sa na Wyrena predo mnou a odišla som.