Vojačka 2

XXI.

,,Presne som vedela, že prídeš," zavrčala som a po nos som sa ponorila do vody vo vani. Bolo skoro ráno a cez okno prenikali prvé slabé lúče.
Našťastie mi moje holé telo zakrývala vrstva peny, ktorá voňala po ružiach.
,,Prečo si mi to nepovedala?" prekrížil si ruky na hrudi. Vynorila som sa.
,,Čo? Že sa bojím tmy? Aby si sa mi mohol... smiať?"
,,Myslíš, žeby som sa ti smial?" nadvihol obočie.

Nie.

,,Nechcelo sa mi to veriť. Vždy keď sme putovali, keď sme išli spať... nevyzerala si, že sa bojíš," povedal, keď soľ bola ticho.
,,Povedala som, že som to skrývala. Prečo si myslíš, že som vždy chcela mať stráž? Bála som sa zaspať. Radšej som celú noc hľadela do ohňa."
,,Prečo si sa bála spať? Vtedy by si predsa ušla pred tou tmou, nie?"
,,Nedochádza ti to? Spojili sa moje dva najväčšie strachy. Bála som sa spať, pretože v tme sú najväčšie hrozby a ja som sa bála, že na nás niečo zaútoči a preto som nespala. Nezaspala by som a nechcela som vám ukázať ako sa bojím."
,,Niekoľkokrát si zaspala."
,,Pretože som sa na vás mohla spoľahnúť. Verila som vám. Ani nevieš aká som bola... vystrašená cez každú noc. A keď som bola sama... ani si nevieš predstaviť, ako veľmi som sa bála čo i len pohnúť." zatvorila som oči.
,,Verím ti."
,,Choď preč prosím. Chcem byť sama."
,,Yezriel ma len poslal, aby si prišla na raňajky. Dohodneme sa na ceste do Yelle."
,,Prídem, zachvíľu." hneď ako odišiel, sa v izbe ozval šum.
,,Alessandro?" nezdalo sa mi to. No nič sa neozvalo.
,,Alessandro? Si tu?" zase nič a v dverách sa objavila postava. Takmer som skríkla keď to bol duch.
,,Ahoj, princezná." usmial sa a ja som cítila, ako som zbledla.
,,K-kto si." nebola to otázka.
,,Sorch." uchechtol sa a sadol si na skrinku vedľa zrkadla.
,,Si... duch?"
,,Áno."
,,Čo tu chceš?"
,,Prišiel som ti niečo zvestovať."
,,Ten meč patrí tebe?"
,,Nie." zasmial sa.
,,Tak?"
,,Alessandro ťa vážne miluje."
,,Och, odíď." ukázala som rukou na dvere a voda vyšpliechla.
,,Nie, naozaj ťa miluje."
,,No ja ho nemilujem. Von."
,,Kebyže ho nemiluješ, nevyháňaš ma."
,,Ponáhľam sa a nebudem sa pred tebou obliekať." zasyčala som.
,,Prečo nie?"
,,Pozri, vôbec ma nezaujíma kto si, čo si alebo kto si bol, jednoducho odpáľ!"
,,Veď dobre. Povedal som ti to, čo mi povedal on. Maj sa, Aurora." usmial sa, poklonil a rozplynul.
Chvíľu som ešte sedel v zimnej vode kým som si bola istá, že nikde nie je.

➳➳

Plášť červený ako krv s brošňami mi visel z pliec, keď som kráčala po jedálni k svojmu miestu.
,,O pätnásť minút sa stretneme v mojej pracovni. Dohodneme sa o všetkom, čo sa bude v najbližších dňoch diať." prehovoril Yezriel a všetci súhlasne prikývli.
Kylahni som od tej situácie, čo som jej všetko povedala nevidela.
,,Din höghet." vošla dnu slúžka a hlboko sa uklonila.
,,Ja?" pozrel na ňu Yezriel.
,,Malefi chce poprosiť princeznú Auroru, aby prišla do svätyne." nadvihla som obočie s otázkou v očiach.
,,Vyliečí ti rameno. Choď, ak si sa už najedla." kývol Yezriel k dverám.
,,Potom na mňa s poradou nečakajte." hodila som do seba niekoľko súst a išla za slúžkou.

➳➳

Vkročila som do podobnej miestnosti, aká bola na Juhu. Po stenách boli obrazy wyrenov, v strede izby bolo ale lôžko, za ktorým stála tá žena, čo včera rozprávala príbeh. Malefi.
,,Vitaj, princezná." usmiala sa a oči sa jej zaligotali.
,,Ďakujem." dvere sa zavreli a ja som tam stála ako stĺp.
,,Ľahni si. Dám ti doporiadku rameno, aby si mohla bojovať."
,,Si Wyrenka?" vyletelo zo mňa, keď som kráčala k posteli.
,,Och, nie." zasmiala sa.
,,Si... sestra baby Železnonechtej?"
,,Ani to nie, ale sme príbuzné. Ja aj ona sme čarodejnice." usmiala sa. Sadla som si na posteľ.
,,Neviem ti zaručiť, že ťa to nebude bolieť, no ak to bude veľká bolesť, môžeš sa mrviť, kričať aj nadávať."
,,To sa mi uľavilo." zamrmlala som a ona sa zasmiala.
Pomohla mi dať dole obväz a potom som si ľahla.
Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa uvoľniť celé telo.
,,Gudarna i Wyren. De heligaste gudarna. Ge mig mycket, hjälp den här flickan." z jej rúk a obrazov začali vychádzať malé svetielka, keď niečo šepkala.
Cítila som, ako sa mi svetielka obtierali o kožu a potom do nej vnikli. Zanadávala som od bolesti.
Zatínala som zuby aj päste a ani som si neuvedomila, že som začala kričať, keď som cítila, ako sa mi kosti a poškodené svaly pomaly napravujú.
,,Ge mig styrkan att läka det så att det kan hjälpa vårt land. Snälla du." naďalej nado mnou stála so zatvorenými očami a šepkala.
Zvŕtala som sa a nadávala. Z očí mi vyšli prvé slzy bolesti. Kosti mi s puknutím zapadli na miesto a potom sa začali dávať dokopy poškodené svaly.
Kto vie ako hlasno som tie nadávky kričala.

➳➳

,,Je to." usmiala sa po dlhej chvíli keď to všetko prestalo. Najradšej by som si tu ruku od bolesti, ktorá v nej lietala hore dole, odsekla.
,,Ďakujem," povedala som cez bolesť.
,,Teraz sa ju snaž rozhýbať. Môžeš ju namáhať koľko chceš."
,,Ďakujem." zopakovala som.

➳➳

,,...armáda bude pripravená." vošla som do pracovne a Yezriel si ma premeral.
Kývla som hlavou nech pokračuje. Len sa sklonil nad mapu.
,,Budú rozostavaní okolo celých hraníc až po potoky. Nikoho nepustia tu, ani tam," povedal Aakil.
,,Na vašom mieste by som ich začala strieľať hneď, ako by ste ich zacítili. Podľa mňa budú blízko, pretože keď sme tu išli, skoro nás zabili divoké kone, ktoré sa niečoho zľakli a pochybujem, že by to boli naše medvede." postavila som sa k oknu a hľadela na nádvorie.
Na konci miestnosti bol pracovný stôl, na ktorom bola rozprestrená mapa a v kúte bolo zrolovaných ďalších niekoľko.
Zo stropu visel na reťaziach luster z jeleních parohov a na nich bolo niekoľko jasných sviečok.
Na druhej strane miestnosti bol kozub a pri ňom svetlé kreslá.
,,To je pravda." prikývol Alessandro.
,,Podľa mňa sú už tam." žmúrila som do slnka.
,,Din höghet!" vletel dnu bez zaklopania zadychčaný vojak.
,,Áno?" zamračil sa.
,,Oni... oni..." dychčal akoby utekal od hraníc až sem.
,,Nadýchni sa," povedal pokojne Yezriel.
,,Oni... sú na tých stepiach." vyhŕkol, keď chytil dych.
,,Kto?" zamračil sa Yezriel, hoci dobre vedel kto.
,,Tí Duchovia. Je ich ako mravcov."
,,Ja som to presne hovorila." luskla som prstami.
,,Idú sem?"
,,Zrejme áno, ale bojujú."
,,S kým?" zamračil sa Aakil.
,,Neviem, Kior mi len povedal, že to je nejaká ľudská armáda a že nie je veľká. Je ich možno len cez dvesto."
,,Kto je Kior?" opýtala som sa.
,,Jeho jastrab." objasnil Aakil.
,,Kto je ich veliteľ?" vydýchol Alessandro.
,,Neviem ako sa volá, no Kior ho videl. Rozdával rozkazy každému a jednému. Myslíme si, že by to mohol byť veliteľ. Andrej či ako. Nepočul dobre, keď na neho kričali."
,,Akej farby majú veci?" odtlačila som sa od okna.
,,Tmavo zelené."
,,Andrew," povedali sme s Alessandrom naraz a zbledli sme.