Vojačka 2

XXVIII.

Ľudia sa klaňali a niektorí ronili slzy keď hľadeli na dvoch princov. Yezriel sa usmieval úsmevom, ktorý si tak za tých niekoľko desaťročí vycibril a Alessandro... mal tvár z kameňa. Castian išiel za nimi a ja som sedela v tieni studne a chlipala vodu z vedra, ktoré mi podala malá Wyrenka.
Usmiala sa, prehodila niečo vo wyrenčine a podala mi vedro. Tvárila som sa, že som jej všetko rozumela a nechala ju odísť.
Ľudia sa za mnou ani neotočili keď som sa tam tak rozvaľovala. Zaujímali ich iba princovia. Oprela som si hlavu o chladný kameň, zatvorila oči a vedro si položila do lona. Vychodená, prašnatá zem slabo chladila. Wyreni po nej chodili naboso. Na sebe mali len tenké, takmer priesvitné šaty a vlasy stisnuté na vrchu hlavy.
Všetci vyzerali šťastní ešte predtým, ako zbadali Yezriela. No teraz vyzerali ešte šťastnejší.
Otvorila som oči a zahľadela sa kde už tí traja sú. Išli k hostincu. Yezriel sa akurát otočil na Castiana a ten sa pozrel mojim smerom. Kývol na mňa a zopár Wyrenov sa obzrelo, no dlho sa mi nevenovali. Bola som pre nich len nejaká žena.
Pokrútila som hlavou a otočila som pohľad a zavrela oči.
Bola som slabá. Vyšťavená z večného slnka a horúčavy. Oni na to boli zvyknutý, no ja ani trochu. Bola som spálená ako to tmavé drevené vedro čo som zvierala v rukách.
,,Poď." otvorila som oči a zaklonila hlavu. Castian.
,,Nikam nejdem."
,,Poď." zopakoval a natiahol ku mne ruky.
,,Hovorím, že nikam nejdem, budem tu."
,,Skapeš ak budeš na tom slnku čo i len chvíľu."
,,Bude to najšťastnejší moment môjho života."
,,Ako pre koho." zložil zo mňa vedro a vytiahol ma na nohy. Ruky ma zaštípali a hlava zatočila.
,,Vy ľudia ste na dve veci. Keď je zima, plačete. Keď je leto, plačete."
,,Ja neplačem, no na našej strane nie je nikdy tak horúco. Volila tu byť zima."
,,To by si umrela skôr, ako by si prišla do Ronoru."
,,Prečo?"
,,Ani nevieš aká silná zima je tu."
,,Taká silná ako u nás."
,,U vás vôbec nie sú silné zimy. Vám sa to len zdá, lebo nemáte čo jesť a vaše domy sú na dve veci. Kebyže si tu, zažila by si čo to je práva zima."
,,Nemudruj," zavrčala som.
,,Si spálená."
,,Vážne? Nevšimla som si." prekrútila som oči. Potichu sa zasmial.
,,Tu je ďalšia vec, v ktorej si ma prekvapila."
,,Áno?"
,,Si vtipná."
,,Heh,." ľudia sa za nami obzerali, no akoby sa neodvážili zavrčať. Castian ma chytil okolo mojich spálených pliec a pritiahol k sebe.
Potichu som zasyčala od bolesti.

➳➳

,,Čo budeme robiť teraz?" opýtala som sa, keď sme sedeli na schodoch hostinca a sledovali ako sa ľud rozchádza.
,,Čo len chceš." šibalsky sa na mňa usmial.
,,Prasa." uškrnula som sa.
,,Ako prvé ti budeme musieť niečím natrieť tie spáleniny. Si hnedá ako hovno."
,,Ty sa nemáš čo ozývať."
,,Som opalený, ale nie tak ako ty."
,,Možno nie, ale tvoja hlava vyzerá ako namočená do... veď vieš." zasmiala som sa.
,,Alebo sa na to vykašleme a ideme cvičiť?"
,,Nie. Idem si ľahnúť."
,,Idem s tebou?"
,,Neznamená, že keď si môj... tak musíš byť so mnou v každej posteli," povedala som hlasnejšie ako som mala, keďže som vo vnútri zahliadla Alessandra.
,,Ale ja chcem."
,,Tak máš smolu." žmurkla som naňho.
,,Škoda."
,,Nabudúce," chrbtom ruky som mu pobúchala po hrudi a vstala som. S slabým úsmevom ma nasledoval a vkročili sme dovnútra.
Všetko bolo zo svetlého dreva. Stoly, lavičky a stoličky žiarili čistotou. A pri tom najzadnejšom sedel Yezriel a prisadal si k nemu Alessandro.
,,O chvíľu prídem." prehodil Castian a zmizol von. Vydýchla som a sadla si vedľa Alessandra. Musela som, lebo kebyže si k nemu potom sadne Castian, pozabíjali by sa.
O chvíľu predo mňa hostinská položila plný tanier. Bolo mi jedno čo to je. Hádzala som to do seba akoby som nejedla mesiace.

➳➳

Vyzliekla som sa a vošla do napustenej drevenej vane. Vrch vody pokrývala biela pena.
Ruky ma začali páliť, no vystála som to a ponorila som sa po bradu. Ležala som a načúvala zvukom spoza otvoreného okná. Ozvalo sa kopanie na dvere.
,,Ďalej." vydýchla som.
,,Takže sme spolu?" zasmial sa.
,,Bohomžiaľ."
,,Priniesol som ti nejakú masť. Ukáž mi tie tvoje ruky."
,,Myslíš, že sa tu pre tebou len tak zdvihnem?"
,,Neočakávam to." usmial sa a sadol si do kresla pred vaňou. Trochu som sa dvihla a ruky vytiahla nad seba. Bola som cela biela okrem pliec až k prstom, tam som bola hnedá.
,,Asi si nedám košeľu, aby ma opálilo celú, páči sa mi to viac ako byť čisto biela."
,,Pridám sa k tebe." zapriadol.
,,No určite."
,,Tu máš niečo na uvoľnenie," položil na stôl nádobku s bledo žltou masťou.
,,Ďakujem, že si to doniesol. Aspoň niekto kto sa o mňa zaujíma."
,,Nemáš zač." zahľadel sa mi hlboko do očí. Odvrátila som pohľad a zahľadela som sa na posteľ, na ktorej budem musieť spať s ním.
,,Ak ti to vadí, môžem ísť spať inde."
,,Nie. Alessandro nám vybavil túto izbu, lebo si domyslel čo sme. Tak to využijeme na spriadanie plánov." usmiala som sa.
,,Dobre. Idem von, ak budeš hotová, zavolaj ma." zdvihol sa a odišiel.

➳➳

,,Nechce sa mi nič vymýšľať," zamrmlala som.
,,Je príliš horúco." zavrčal do okna.
,,Z tej horúčavy sa mi asi rozpustil mozog." vydýchla som.
,,Aj ja si myslím." zasmial sa.
,,Hahaha. Pomasti mi prosím tou masťou chrbát." vstala som a postavila som sa pred neho. Vzal do rúk masť a čakal. Prevliekla som si košeľu cez krk a držala som si ju na prsiach. Priložil teplé ruky k môjmu chrbtu a začal masť rozotierať. Voňala za harmančekom. Ramená som mala úplne stuhnuté a celý chrbát ma bolel.
,,Tie jazvy... to sú z bičovania?" po piatich prešiel prstom.
,,Uhm."
,,Koľko ich máš?"
,,Štyridsať." mykla som plecami a on, hoci som mu nevidela do tváre, určite zdvihol obočie vyššie ako sa dalo.
,,Nevedeli, že bičujú princeznú? Na tvojom mieste by som im to pekne krásne vrátil... pozrime sa, kto to tam je." zahľadel sa von oknom. Alessandro stál neďaleko hostinca pred nejakou ženou, mužom a dvoma deťmi a niečo im hovoril. Potom sa rozlúčili. Otočila som sa, chytila Castiana za golier a pritiahla som si ho k sebe.
,,Môžeš začať predstierať. Pozerá sa." šklbko mi kútikmi a pery mi pritisol ku krku.