Vojačka 2

XXVII.

,,Odpovedaj!" zavrčala som.
,,Som. Napoly," povedal ťažko.
,,Tá dlova... vieš komu patrí však?" kývla som bradou k nášmu táboru.
,,Áno. Daj preč tu dýku." pomaly som ju odtiahla. Zdrapil ma za ruku, vytrhol mi dýku a hodil za seba.
,,Takže teraz ma zabiješ? Lebo viem pravdu o tom, kto si? Oni to vedia?" kývla som hlavou k nášmu táboru.
,,Nechcem ťa zabiť o to sa báť nemusíš a nie, nevedia to."
,,Ako to, že to z teba nevycítili?" prižmúrila som oči.
,,Lebo som viac ako polo."
,,Aha?"
,,Cez jednu z bitiek ma zabili, no ešte predtým som omylom zachránil život jednej malej Wyrenke a jej starý otec, či kto to bol, mi dal život, pretože sám umieral."
,,Mal modrú krv?"
,,Hej." mykol plecami.
,,A ďalej?"
,,Tak som ožil a bol som polowyren. Potom som donútil Wyrenku, vysoko postavenú, aby mi našla niekoho, kto mi bude vedieť dať ďalší život. Urobila tak, zabil som sa a bolo."
,,A to si im veril? Že ťa nenechajú mŕtveho?"
,,Čo si myslíš, urobili by to, keď sa im pod krkom leskla dýka?" uchechtol sa.
,,Si viac ako polowyren a menej ako Wyren?"
,,Hm, hej."
,,Prečo si chcel byť Wyren?"
,,Lebo som vyhnanec...?"
,,Marhaugfovia ťa vyhnali prečo?" prekrížila som si ruky na hrudi.
,,Lebo som bol polowyren. Preto som si pýtal ďalší život aby zo mňa nebolo cítiť, že som Marthaugf."
,,A to im nedošlo keď máš úplne iné vlasy?"
,,Nie. Boli príliš blbí." uškrnul sa.
,,Aj ty si blbý, vieš?"
,,Hej," usmial sa.
,,A keď im to poviem?" sladko som sa usmiala a bleskovo stál úplne predo mnou a zvieral mi plecia.
,,Nehovor im to." zahľadel sa mi hlboko do očí.
,,Prečo?"
,,Prosím. Vyhostia ma aj odtiaľto alebo horšie, zabijú ma a vystavia ako odstašujúci príklad."
,,Čo za to?"
,,Budem bojovať po tvojom boku a zabránim tomu, aby si umrela."
,,To mi sľúbili už... asi štyria muži. Povedali, že budú počúvať moje rozkazy. Nepočúvli a teraz trčia na hranici a bojujú s Duchmi!"
,,Urobím to čo povieš."
,,Sľubuješ, že ma nezabiješ hneď ako to bude možné?"
,,Už by som to urobil asi päťkrát, ale sľubujem."
,,Dobre. Prečo si sa tak usmial keď Yezriel spomenul tú dlovu?"
,,Len tak." pustil mi plecia.
,,Poznáš tú dlovu však?"
,,Trochu."
,,Je najnebezpečnejšia?"
,,Zo všetkých. Dokázala by zabiť Duchov jedným švihom chvosta."
,,Povedz mi niečo o Marthaugfoch."
,,Sú iní ako ti povedali."
,,Hej?"
,,Uhm. Tu nešlo o bohov. Tu išlo o to, že chceli vlastné kráľovstvo a vládli by tu traja králi. Nie dvaja."
,,Nevládne tu náhodou jeden?"
,,Tu áno, na kontinente dvaja. Ešte u Sissov. Tak by vládli traja. A keďže žiaden Wyren nesúhlasil, urobili im ho, no za Múrom."
,,Prečo ich tu nechceli?"
,,Marthaugfovia sú... iní ako Wyreni. Vidíš to na mne. Sme oveľa väčší, silnejší, a tak ďalej. Báli sa, že si dobijeme celý ľudský a tento kontinent."
,,Tak vás radšej zahnali za Múr."
,,Áno. Mágia je príliš, ale až príliš silná oproti tej marthaugfskej."
,,Zaujímavé."
,,Nehovor im to."
,,Dobre. No mám podmienku."
,,K tvojim službám." slabo sa uklonil.
,,Vezmeš ma do ich kráľovstva." vyhlásila som a oči sa mu zaligotali a slabo sa usmial.
,,Som vyhnanec. Zabijú ma skôr ako sa nadýchnem ich vzduchu."
,,Tak ma dovedieš k Múru. Mňa nezabijú."
,,O tom pochybujem."
,,Pôjdeme do Yelle a odtiaľ sa rýchlo a nenápadne presunieme k Múru."
,,Vymyslím plán..." poškriabal sa na zátylku.
,,Mám plán." obišla som ho a kráčala som späť.
,,S tebou je radosť spolupracovať."

➳➳

,,Kde si myslíte, že ste boli?" zavrčal Alessandro a prehrabával sa v ohni.
,,Nestaraj sa." vyštekla som.
,,Budem sa starať."
,,Aj tak ti to nepoviem." posadila som sa blízko Castiana. Ľavú ruku mi položil okolo pliec a pravú na koleno.
,,Aurora." zavrčal.
,,Prestaň sa do mňa starať. Môžem si robiť čo chcem, kedy chcem a kde chcem."
,,A s kým chce." doplnil Castian a oprel sa o kameň.
,,Tak." prikývla som.
,,Chcela aby som sa s ňou zahral, tak som to urobil." usmial sa a Alessandro vyštartoval.
,,Už sa jej ani nedotkneš." zasyčal mu do tváre a sekeru mu pritlačil k hrdlu.
,,Alessandro!" odštopla som ho a Castianovi sa na hrdle objavila malá rana.
,,Čo?!" postavil sa predo mňa.
,,To je preto? Nevieš sa s tým zmieriť?"
,,Aur..."
,,Nemilujem ťa! Počuješ? Ne-mi-lu-jem! Zmier sa s tým!" vypľula som tie slová ako horúce zemiaky. Niečo si zašepkal.
,,Ľutujem, že som sem išla. Ľutujem, že som vôbec to toho prekliateho lesa vkročila, keď ma varovali, že tam nemám ísť!" od zlosti som takmer vybuchla.
,,Bola si iná." neveriacky pokrútil hlavou.
,,Nie. Takáto som bola vždy, lenže ty si ma nepoznal. Nikdy si sa ma na nič nepýtal. Skrývala som sa za maskou a nikto si to nevšimol. Ty si si to nevšimol." skamenel.
,,Odídem hneď ako sa to bude dať. Zmiznem a ty ma už navždy necháš na pokoji!" doplnila som.
,,Toto si s tebou vyriešim." napľul Castianovi k nohám.
,,Nič si s nikým riešiť nebudeš! Nikdy viac nechcem mať s týmto sprostým kráľovstvom nič spoločné!"
,,Ten život som si mohol nechať." bolo jediné čo povedal a potom odkráčal zúrivým krokom do tmy.
,,Bolo zaujímavé to počúvať." prikývol Castian.
,,Mlč!" okríkla som ho.
,,Toto by ste si mali vyriešiť skôr, ako jeden z vás umrie vo vojne," povedal Yezriel a ďalej ležal chrbtom k nám.

➳➳

Celých niekoľko dní sme sa predierali lesmi a lúkami. Yezriel išiel s Alessandrom ďaleko, veľmi ďaleko pred nami, Castian nejakú chvíľu za nimi a úplne na konci som sa trepala ja, celá ubolená z toľkého škrabania do kopcov.

Moje polowyrenské telo nie je o nič lepšie ako bolo to ľudské.

Uvedomila som si.
Meča som sa neodvážila dotknúť odkedy sme odišli z Ronoru, Alessandro na mňa z vysoka kašľal a Yezriel... ten bol na Alessandrovej strane a ja som tam bola ako čierna ovca.
Sem tam sa mi prihovoril Castian, že mi pomôže, no jedným pohľadom som ho poslala preč, a tak som musela ísť sama so svojím prekliatym životom, krížom tým prekliatym kráľovstvom.
Oči ma pálili od horúčavy a ostrých lúčov slnka. Ruky som mala opálené podľa košele, ktorej rukávy som si strhla.
Roztrhala som si plášť a kapucňu som si prišila niťou na rany ku golieru a nosila som ju na hlave. Ľutoval som, že som si zobrala všetko čierne. Roztápala som sa a brnenie, ktoré som ťahala v rukách ma zabíjalo.
,,Tam je Eyll." zakričal z predu Yezriel, keď sa ďaleko pred nami medzi stromami začali objavovať domy.