Vojačka 2

LXXXIII.

POHĽAD ALESSANDRA

Leteli sme ponad Radan.
Do tvárí nám udieral ľadový, horský vietor a chlad mu pridával silný dážď, ktorý nám udieral do chrbtov. Len pred nedávnom vyšlo slnko.
,,O chvíľu tam budeme!" zakričal z predu Asbjørn.
Pred nami, viacej doľava, letel Irian a nad ním Torsten.
Celý čas odkedy sme opustili prales nemôžem prestať rozmýšľať o Erdynovi.

Čo som mohol spraviť lepšie?

➳➳

O takú polhodinu sa pod nami začali objavovať prvé kamenné chalupy s drevenými strechami a vedľa každej bolo urobene vysoké bidlo v tvare T s menšou strechou.
Stále lialo ako z krhly a už sme boli všetci premočení do tej najposlednejšej nitky. Preleteli sme ponad niekoľko chalúp, až začali Irian a Törsten pristávať pred nejaké chalupy. Zrejme to boli ich domovy.
Asbjørn letel ešte chvíľu trochu vyššie až nakoniec tiež pristál vedľa bidla chalupy. Zoskočil a my za ním.
Ake, Asbjørnov orol, hlasno zaškriekal, otriasol sa od dažďa a rýchlo vyletel na bidlo, kde sa otriasol znovu. Všetku vodu otriasol rovno na nás.
,,Vďaka Ake, toto sme potrebovali," skonštatoval Asbjørn, odomkol dvere a vošiel dnu.
,,Poďte ďalej." vošli sme dnu a zatvoril za nami dvere.
Zbrane sme nechali v malej predsieni a vošli do kuchyne s pecou, stolom a lavou. Nad pecou sa hojdala drevená tyč zavesená na dvoch tenkých reťaziach.
,,Tebe môžem dať veci, no trpaslíkom budeme musieť dať ušiť," povedal mi. Prikývol som.
Vyzliekol si hnedú tuniku s pierkami a prehodil ju na tyč.
Čupol si k peci, otvoril dvierka, dnu nahádzal pár polien a zapálil.
Na chrbte, od kostrče až ku krku mal kopu jaziev. Štyri dlhé a niekoľko krátkych a hoci to boli už len jazvy, nevyzerali najlepšie.
,,Poď so mnou, princ," kývol hlavou.
Otvoril dvere vedľa pece, vošiel dnu a ja za ním. Bola to spálňa s manželskou posteľou a väčšinou skriňou.
Otvoril ju bez jedného zavŕzgania a podal mi tmavohnedé kožené nohavice a čiernu tuniku, podšitú jemnou kožušinou, dlhú do polovice stehien a na bokoch bola prestrihnutá od spodu až k pásu, aby sa v nej dalo chodiť. Na srdci a pravom ramene bola vyšitá zlatá hlava orla.
,,Prezleč sa a veci daj keď tak na tyč,"
,,Ďakujem," slabo som kývol bradou. Prikývol a vyšiel von s nejakými ďalšími vecami v rukách. Veci som položil na posteľ a prezliekol som sa. Všetko mi bolo ako na mieru.
Vošiel som do kuchyne, veci prehodil na tyč a sadol oproti trpaslíkom na stoličku. Trpaslíci... boli tiež prezlečení. Do obrovskych tmavých košieľ a látkových nohavíc, ktoré si ale museli poriadne, poriadne vyhrnúť. Mokré veci boli všade kde sa len dali zavesiť.
Asbjørn sa išiel taktiež prezliecť a keď vkráčal späť do kuchyne mal na sebe rovnaké veci ako ja, akurát tuniku mal sivú a jej rukávy boli kožené.
,,Poďte. Ostatní tam už možno budú. Princ..." čupol si ku truhlici.
,,Alessandro," opravil som ho. Otočil sa na špičkách a zahľadel sa na mňa.
,,Alessandro..." podal mi čierne kožené čižmy, vysoké nad kolená, ktorých časť na kolene bola široká a keď sa zložila, vytvorila nad lýtkom zvon. A taktiež aj plášť. Bol svetlohnedý, z tenkej kože s kapucňou a vyšitou hlavou orla na skoro celý plášť. Asbjørn si vzal rovnaké veci a vystrel sa.
,,Ďakujem, ešte raz," zahľadel som sa naňho a obul topánky. Usmial sa a prikývol.

➳➳

Vošli sme do skoro prázdneho hostinca. Len pri troch stoloch sedeli malé skupinky mužov. Törsten, v tmavočervenej tunike s čiernymi pierkami na rukávoch a čiernym orlom na srdci, čiernymi koženými nohavicami, tmavohnedými jazdeckými čižmami a čiernym plášťom, mocno zabuchol dvere a zamrzol.
,,Šmykla sa mi kľučka," povedal Irianovi, ktorý sa na neho otočil, keď sa na nás upriamila všetka pozornosť. Slabo som sa naňho uškrnul a stál vedľa Iriana, zatiaľ čo Asbjørn vykročil k hostinskému.
,,Asbjørn!" zvolal muž. Podobal sa Asbjørnovi.
,,Vølund," pozdravil ho a podali si ruky.
,,Vidím, že vás prišlo akosi hojne," uchechtol sa a svoj zrak upriamil na mňa. Úsmev mu zamrzol na tvári.
Irian vykročil k stolu a ostatní s ním, zatiaľ čo ja k Asbjørnovi.
,,Toto je princ," povedal mu a natočil sa na mňa.
,,Princ?" nadvihol obočie Vølund.
,,Áno, Alessandro Rishvi Meliodas Shadowthorn," povedal Irian a zvalil sa na lavičku k stolu pri stene. Všetci zamrzli a nenápadne na mňa hľadeli.
,,Majesteit! Nevidíte kto to je?!" okríkol svojich hostí. Tí sa hneď postavili a hlboko sa uklonili. Spravil som k Vølundovi pár krokov a položil mu ruku na rameno. Zdvihol hlavu a pomaly sa vyrovnal. Jeho hostia sa takisto vyrovnali a posadali.
,,Alessandro," podal som mu ruku. Chvíľu na ňu hľadel až pozrel na mňa. Prikývol som. Usmial sa a stisol mi ruku.
,,Vølund Arnborg, pane."
,,Hovor mi Alessandro."
,,To nemôžem, majesteit." pustil som mu ruku.
,,Nie. Chcem, aby ste boli moji priatelia, nie poddaní," povedal som a pozrel aj na trpaslíkov a Iriana, Asbjørna a Törstena. Všetci už sedeli za stolom, akurát Asbjørn stál za mnou. Postavil som sa vedľa neho.
,,Sú Gettina a Viveka tu?" opýtal sa Asbjørn.
,,Áno, prečo?"
,,Trpaslíkom by trebalo ušiť veci, keďže nás chytil dážď a sú celí mokrí a ďalšie veci nemajú, okrem mojich, no potom nemám veci ja."
,,Áno, samozrejme. Idem po nich nech idú do dielne." otočil sa a zmizol za dverami za pultom.
,,Je to môj bratranec," prehodil Asbjørn. Kývol som hlavou a odkráčal za ním k nášmu stolu. Irian bol oblečený rovnako ako Törsten, len tunika bola tmavozelenej farby.
,,O chvíľu prídu," povedal Asbjørn a sadol si na voľné miesto. Wilbur sa posunul a uvoľnil mi miesto.
,,Nemáme toľko peňazí," prehovoril Brum. Bolo to prvý raz odkedy sme sa rozlúčili s Erdynom.
,,O to sa nebojte," povedal som a všetci trpaslíci sa zahľadeli na mňa.
,,Asbjørn," ozval sa Vølund.
,,Poďte," vstal a my za ním. Za Vølundom stáli tri ženy. Dve blondíny a jedna so svetlohnedými vlasmi. Všetky tri boli Vølundovi po plece. Asbjørn zastavil a svoj pohľad upriamil na svetlovlasú.
,,Prečo si mi nič nepovedal?" zabodol do Vølunda pohľad.
,,Prepáč," slabo kývol Vølund hlavou. Nastalo ticho.
,,Takže si sa mi nakoniec aj tak primotala k rodine," pokrútil hlavou a povedal to viac pre seba.
,,As," vyskočila k nemu. Urobil krok k nej.
,,Nie," zavrčal jej rovno do tváre. Sklonila zrak. Asbjørn pozrel na dve blondínky.
,,Ahoj Asbjørn," pozdravili ho a on sa na nich usmial a trochu sa posunul do boku, čím ma odkryl. Ženy sa okamžite uklonili.
Sklonil som hlavu a hneď ju zdvihol a usmial sa na nich.
,,Toto sú Gettina, Vølundová žena a Viveka, ich dcéra. Toto je princ Alessandro," predstavil nás.
,,Majesteit," sklonili hlavy.
,,To sa týka aj teba," povedal hrubo svetlovlasej. Na sekundu zdvihla zrak na mňa a uklonila sa.
,,Toto je Kai," predstavila ju Gettina.
,,Ideme?" pozrel na Gettinu Asbjørn.
Prikývla a už nás viedla cez hostinec k dverám vedľa schodiska. Otvorila ich, prešli sme tmavou chodbou a zastavili v dielni, v ktorej boli štyri stoly, kopa látok, koží a ktovie čoho ešte. Asbjørn prešiel cez miestnosť a sadol si na parapetu okna.
,,Posaďte sa," usmiala sa Gittina a ukázala na stoličky pri stene. Irian si sadol na druhé okno a Törsten sa zviezol popri stene na zem. Všetci trpaslíci si posadali na voľné stoličky.
,,Sadni si," vstal Elmer a uvoľnil mi miesto.
,,Ďakujem," pokrútil som hlavou a usmial som sa.
Viveka na mňa stále pozerala, hoci sa snažila byť nenápadná. Keď som sem-tam zachytil jej pohľad, slabo som sa na ňu usmial.
Gettina zapálila lampáše a luster, aby lepšie videli.
Za oknami stále viac a viac pršalo.