Vojačka 2

LII.

,,Ideš bojovať aj ty?" opýtal sa Xayah. Emerson s Vardanom už poskakovali a odrážali útoky jeden druhého.
,,Asi hej." mykla som plecami.
,,Tak teda, vyzývam ťa."
,,Prijímam." zo stojanu som vzala kord. Nadvihla som jedno obočie a zakrúčila zápästím. Čepeľ kordu sa nebezpečne rozkrutíla a Xayahovi som skoro vypichla oko.
,,Bohovia." kord som okamžite vložila späť do stojana.
,,Chceš bojovať holými rukami?" zasmial sa.
,,Nikdy som s kordom nebojovala."
,,Veď vidím." znova mi ho podal.
,,Chcem meč. Nie kord." znova som ho dala do stojana.
,,Aj kord je meč."
,,Chcem obyčajný železný meč."

Kiežby som svoj nenechala skrytý pod matracom v komnate...

,,Aspoň ťa niečo naučím." znova mi ho podal.
,,No dobre." prekrútila som oči.
,,Dobre. Postav sa bokom ku mne."
,,Uhm."
,,Ale tým, ktorou rukou bojuješ."
,,Aha." otočila som sa k nemu pravým bokom.
,,Pozeraj sa na mňa. Prikrč kolená a ľavú ruku si daj za chrbát."
,,Tak?" postavila som sa presne tak, ako povedal.
,,Trošku sa dvihni."
,,Uhm... teraz?" trochu som narovnala kolená.
,,Dobre, presne tak." prikývol.
,,Teraz čo?"
,,Vždy sa uhýbaš úskokom."
,,Chcem meč. Kord ma ani trochu neláka." vystrela som sa a kord vložila do stojana.
,,O chi fenywod." zamrmlal.
,,Vieš že ti nerozumiem." prekrížila som ruky na hrudi.
,,Áno. Gwas! Cleddyfau!" zakričal na sluhu a ten hneď zdrapil meče a utekal k nám.
,,Nerozumieeem."
,,Ani nemusíš." podal mi meč a druhý si prehazoval z ruky do ruky.
,,Bola by som rada ak by si mi to preložil."
,,Ak by som to chcel preložiť tak to rovno poviem po tvojom." uškrnul sa.
,,Hovoril som že sa dosmeješ." ozval sa Emersonov smiech. Zahľadela som sa na neho s Vardanom. Vardan pokrútil hlavou a uchechtol sa.
,,Nawr rydw i." povedal Therron.
,,Preklad?" milo som sa usmiala na Xayaha.
,,Že teraz ide on."
,,Aha." lepšie som chytila meč.
,,Peidiwch â'i ladd, yna dw i eisiau mynd." zakričal Xayah na Therrona a zasmial sa.
,,Rwy'n gweld." s úsmevom mu odvetil.
,,Musím sa zaučiť. Stavím sa, že sa medzi sebou predo mnou takto naschvál rozprávate."
,,Sut wnaethoch chi ddyfalu? Och, zle, ako si uhádla?" uškrnul sa.
,,Sut neviem čo chi ddyfalu znamená ,ako si uhádla'?"
,,Áno."
,,A čo si mu povedal?"
,,Že nemá Emersona zabiť, lebo chcem ísť ešte aj ja s ním bojovať."
,,A odpovedal?"
,,Že uvidí."
,,Uhm." rozohnala som sa mečom ktorý som pevne zvierala v oboch rukách. Môj útok odrazil len dvihnutím meča. V jednej ruke.
Vyleteli iskry a rýchlosťou blesku mi hrot meča priložil k bruchu. Uchechtol sa.
,,Ech." mľaskla som.
,,Vzdávaš sa?" nadvihol obočie keď som zložila meč.

Nie. Už nikdy sa nevzdám.

,,Nid." odvetila som a nekontrolovateľne mi vyletel meč. No bol až príliš pozorný a rýchli. Zodvihol meč a zrazili sa takou silou, že mne ten môj až vyletel. Boli oveľa lepší ako Castian hovoril.
,,Zraníš mi snúbenicu tak ťa roztrhám." pristúpil k nám Emerson.
,,Nikdy by som jej neublížil." tľoskol jazykom Xayah.
,,V to verím."
,,To už si s Therronom dobojoval?" ozval sa Ferran prekvapene.
,,Ydw." prikývol.
,,Nejak rýchlo. Čakal som, že on rozmláti teba." uchechtol sa Dashiell.
,,Ukončil to. Vraj sa rozbehol a nechcel ma zabiť pred svadbou." zasmial sa. Usmiala som sa naňho, hoci sa na mňa nepozeral.
Zdvihla som zrak a zahľadela som sa na strop. Cez sklenenú strechu dnu vnikalo blikanie bleskov v diaľke a divoký dážď bubnoval o sklo. Až teraz som si všimla a uvedomila, že v celom hrade sú lampáše, ktoré dusia dym ohňa a na lustroch sú svietiace svetlomodré kamene. Nikde nebol ani zápach po dyme.

Až príliš sa ho boja.

Pomyslela som si.
,,Chcela si ma vyzvať, nie?" otočil sa na mňa Emerson a zahľadela som sa mu do očí.
,,Ydw." prikývla som.
,,Tak poď."
,,Myslím si, že ty si tu jediný kto by ju mohol rozmlátiť." skonštatoval Dashiell.
,,To nemienim." cúvaním išiel predo mnou a hľadel na Dashiella.
,,Ešte sme neskončili my." prekrútil očami Xayah.
,,Neskôr." zamrmlala som a zastavila som neďaleko Emersona, keď zastavil aj on.
,,Therron, hoď mi meč." mľaskol keď v ruke stále zvieral kord a zistil že ja mám meč. Therron prikývol a to už vzduch pretínal šikmo letiaci meč. Emerson natiahol ruku a meč chytil presne za rukoväť. Ďakovne prikývol a hodil kord.
,,Máme pre teba nachystané brnenie." usmial sa a akoby mečom do vzduchu niečo napísal a zložil ho k zemi. Výzva, aby som začala.
,,Nemám rada brnenie. Zavadza mi."
,,Je to iné brnenie. Prispôsobí sa tvojmu telu. Zavadzať ti nebude."
,,Zaujímavé." rozohnala som sa. Emerson cúvol a tiež sa rozohnal. Čupla som si a meč mi presvišťal ponad hlavu a ani neviem ako, Emerson sa zvrtol ako blesk a meč zabrzdil nad mojim skrčeným kolenom. Jeden pohyb a meč mi mohol zaryť do hrude. Tak rýchlo to urobil, že som sa ani nestihla postaviť.
,,Si príliš rýchli, ale čo sa čudujem, máš deväťsto rokov." prekrútila som oči a vystrela som sa.
,,Pravda, mal som oveľa viacej času na cvičenie ako ty." mykol plecami.
,,Áno." prikývla som a z hodinovej veže sa k nám doniesol buchot zvonu, ktorého počet odbití značil, koľko je hodín. Sedem. Bol to jediný čas spolu s obedom, čo hodiny bili. Znamenalo to čas večerí.
V duchu som vyvalila oči pri pomyslení na to, ako rýchlo ten čas ide. Zdalo sa mi, akoby som tu bola desať minút.

Dúfam, že tak rýchlo prebehne aj svadba a... korunovácia.

Vzdala som sa titulu princeznej aby som nemusela byť kráľovnou, no teraz mi nič iné neostáva.