Vojačka 2

XXXVI.

,,Oslavovala si?" uchechtol sa Olek.
,,Hej. Trochu." prikývla som. Ruku som si položila na čelo a obtrel sa mi o ňu dym z očí.
Ležala som na dymovej posteli neďaleko trónu.
,,Potrebuješ niečo, či si si len prišla oddýchnuť od Wyrenov?" usmial sa.
,,Chcem, aby si ma naučil bojovať."
,,Teraz?"
,,No, áno,"
,,Nie, si opitá, ešte zadusíš samú seba."
,,Nie som až taká opitá."
,,Si. Trochu sa to z teba už vytratilo, no stále si."
,,Nie."
,,Mala by si ísť späť a prísť až keď budeš pripravená."
,,Si môj brat, mal by si mi pomôcť."
,,Chcem ti pomôcť, no nechcem ťa zabiť."
,,Dobre, tak ma odnes domov, prosím." vzdychla som.
,,Dobre." usmial sa.
Obmotal sa okolo mňa dym a hneď sme boli neďaleko Eyllu. Svitalo. Vážne svitalo.
Zahryzla som si do pery, rýchlo som sa zmenila a utekala som do hostinca. Zastavila som neďaleko a už som išla len krokom.
Skúsila som otvoriť, no bolo zamknuté. Cúvla som a zahľadela som sa na naše okno. Bolo vysoko a zatvorené, takže by som sa tam nevyšplhala a Castian isto spí ako drevo, takže mi neotvorí. No o dva okná od nášho bolo ďalšie otvorené. A presne pod ním bolo naukladané drevo.

Je mi jedno kto tam je.

Vyšplhala som a balancovala na dreve, až som sa zavesila na okno. Vytiahla som sa hore a ramenom narazila do okna, to hneď buchlo do steny. Zasyčala som.
,,Bohovia, čo robíš?" vyštekol Alessandro keď vybehol bez košele z postele.
,,Potrebujem sa dostať do svojej izby." nemala som sa kde zachytiť tak som spadla na zem. Ihneď som sa postavila a kráčala naprieč izbou a tvárila akoby nič.
,,Kde si bola? Castian skoro obrátil hostinec hore nohami keď ťa nemohol nájsť." pri jeho mene mu v očiach blikol hnev.
,,Preč."
,,Čo to máš na lopatke?" zamračil sa.
,,Je to vidno?"  zamrzla som.
,,Hej, ale nie... veľmi."
,,Castian si to všimol?"
,,Nemyslím si. Celý čas si na tej strane mala vlasy."
,,Jedno šťastie." vydýchla som.
,,Čo to je?" chytil ma za lakeť.
,,Nič."
,,Aurora."
,,Nič."
,,Čo. To. Je?"
,,Znak!" zašepkala som nahnevane.
,,Nie je to obyčajný znak."
,,Nie, nie je. Nechaj ma."
,,Komu si sa zase zaprisahala?" vzdychol.
,,Nikomu."
,,Neklam mi."
,,Neklamem. Toto mi urobil môj brat."
,,Tvoj brat?"
,,No."
,,Nemáš brata."
,,Mám."
,,Si opitá..."
,,Nie som."
,,Aur..."
,,Chceš vidieť čo ten znak znamená? Urobil mi ho môj brat, aby som sa dokázala premeniť."
,,Choď si ľahnúť."
,,Mám ťa roztrhať?"
,,Za čo?"
,,Že mi neveríš."
,,Verím ti Aurora, ale si opitá."
,,Kebyže som opitá tak o tom znaku hovorím niečo iné."
,,Nemyslím si."
,,Ukážem ti to,"
,,No." zamračil sa.
,,Len mi sľub, že o tom nikomu necekneš,"
,,Sľubujem," prikývol a potichu zanadával? keď som sa zmenila.
,,Stále mi neveríš?" vyškerila som sa na kostru predo mnou.
,,Č-čo to je? Prečo ti ide z očí dym?"
,,Lebo môj brat je kráľ Ohnivých dymov." usmiala som sa a zmenila späť.
,,Čože je?"
,,To je jedno. Sľúb mi, že to nikomu nepovieš. Nie Castianovi. Prosím." zopakovala som.
,,Prečo? Lebo s tebou prestane spať? Či načo ti je?"
,,Alessandro prosím. Nehovor mu to."
,,Čo za to?"
,,Alessandro." vzdychla som.
,,Zmenila si sa Aurora. K horšiemu."
,,Ja viem. Všetko viem."

Nebudeš sa tu teraz hádam vyplakávať?

,,Som... sklamaný."
,,Aj ja som sklamaná, Alessandro a neriešim to. Beriem to tak, ako to má byť."
,,Lenže ja to tak brať nechcem."
,,Na to si mal myslieť skôr ako..." pristúpil ku mne rýchlosťou blesku, tvár mi chytil do dlaní a pobozkal.
,,Nechcem Aurora. Proste nechcem."
,,Ale ja chcem Alessandro. Je to minulosť." obišla som ho a zastavila s rukou na kľučke.
,,Vedel som... všetko je moja vina."
,,Každý za niečo vinu musíme niesť. Nikomu to prosím nehovor, prosím." odišla som k dveram a ruku položila na kľučku.
,,Tá slúžka... mal si s ňou niečo?"
,,Aká slúžka?"
,,Tá, ktorá kráčala z tvojej komnaty a vyškierala sa ako nepríčetná,"
,,Kedy?"
,,V deň odchodu," upresnila som a on sa len zamračil.
,,Neviem o čom hovoríš," pokrútil hlavou.
,,Nemusíš mi klamať, ja ti tiež neklamem," zaklamala som.
,,Naozaj. Od rána som vo svojej komnate nebol, bol som s Yezrielom a potom s pár vojakmi v meste, aby to vyzeralo, že tiež oslavujem," nadvihol jedno obočie.
Možno vravel pravdu, keď som ho zbadala v okne, stál na druhej strane hradu...
,,Tá slúžka vyšla z tvojej komnaty a keď ma zbadala, zbledla... a keď okolo mňa, mala nakrivo zapnuté šaty. Myslela som si, že... ste... no, vieš..." poškriabala som sa na hlave.
,,Myslíš si o mne, žeby som to urobil? Žeby som sa vyspal so slúžkou?" nadvihol obočie.
,,Nie, len som si myslela, že keď ja... som s Castianom, tak ty..." stíchla som. Nevedela som, čo povedať.
,,Ja...?"
,,Neviem, len som si myslela, že odchádzala od teba... že si ju k sebe zavolal od hnevu z toho, čo robím."
,,Pozri, hej, bol som nahnevaný za to všetko, správal som sa ako somár, ale nikdy by som to neurobil."
,,Tak prečo vyšla z tvojej izby?"
,,Neviem, prisahám, že som s ňou nemal nič spoločné... možno nejaký sluha vedela, že tam dlho nebudem, tak si ju tam zavolal..." pokrútil hlavou. Len som nemo prikývla a odišla. 
Zastavila som až pri našich dverách. Boli odomknuté, tak som potichu vkĺzla dnu, no Castian v posteli nebol.
,,Kde si bola?" ozvalo sa spoza dverí. Zatvorila som ich a za nimi sedel v kresle rozvalený Castian s krivo zapnutou košeľou.
,,Zaspala som von na nejakých schodoch." zaklamala som.
,,Bola si pri ňom."
,,Kom?" cítil to. Veľmi dobre to cítil.
,,Alessandrovi."
,,Áno, bola som. Ale len preto, lebo sme mali zavreté okno a..."
,,Potichšie." prst si priložil na pery.
,,... a zamknuté vchodové dvere. Prešla som cez jeho okno sem."
,,Dobre teda." zatvoril oči a hlavu si oprel o stenu.

Nemôžem sa otočiť. Uvidí ten znak.

Nenápadne som začala cúvať a zastavila som pri svojej strane postele.
,,Otoč sa prosím. Chcem sa prezliecť."
,,Stačí, keď si zakryjem oči?"
,,Nie."
,,Nechce sa mi vstávať."
,,Mám sa ísť prezliecť na chodbu?" nadvihla som obočie. Zasmial sa a pokrútil hlavou.
,,Prečo sa mi proste neotočíš chrbtom?"
,,Lebo nechcem, aby si sa pozeral."
,,Och." vydýchol. Ťažko vstal a otočil sa k stene. Rýchlo som zo seba zvliekla košeľu a obliekla som si druhú, sivú.
,,Môžeš." znova sa zvalil do kresla. Na vešiak oproti posteli boli zavesené dva nové plášte. Jeden tmavozelený som vzala. Visela z neho zlatá reťaz. Prehodila som si ju cez hlavu a popod ľavú ruku. Našťastie mi zakrýval pravú lopatku.
,,Načo ti je plášť?"
,,Lebo sa mi páči," povedala som prvé čo ma napadlo.
,,Je horúco na plášť."
,,Ale ja ho chcem. Neodchádzame dneska náhodou?" zmenila som tému.
,,Hej."
,,A ty si naloganý jak dúha."
,,Ty si ma opila." uškrnul sa.
,,Neopila som ťa ja. Sám si sa opil."
,,Neviem kto mi objednal päť pív."
,,Áno, to som bola ja, ale potom si si ďalších päť objednal sám."
,,Nadbehol som si na ďalších niekoľko týždňov." vzdychol a zviezol sa nižšie. Vystrel nohy a ruky si položil na brucho.
,,Že vraj si tu skoro všetko prevrátil, keď si ma hľadal."
,,Nepamätám si."
,,Hm." prikývla som.
,,Koľko je hodín?"
,,Po šiestej."
,,Tak to aby som si ešte pospal." mľaskol.
,,Nie."
,,Prečo?" otvoril oko.
,,Keď nespím ja, nemusíš spať ani ty."
,,Nemusím, ale môžem. Nechaj ma princezná, prosím."
,,Neúnavný bojovník je unavený." zasmiala som sa a v hlave mi zadudnelo.
,,Áno, neúnavný bojovník je unavený. Prosím. Chvíľu. Naozaj len chvíľu si zdriemnem."
,,Tak potom asi aj ja." zvalila som sa do postele a ponorila sa do tmy.