Vojačka 2

IX.

POHĽAD ALESSANDRA

Tak buchla dverami až ma myklo. Odišla. Proste odišla a ani ma nenechala dohovoriť. Zvalil som sa na posteľ a čakal, že sa vráti.

Nemohol si hovoriť rýchlejšie?! Blbec sprostý! Teraz s tebou neprehovorí ani keby čo bolo.

Stmavli jej oči. Neuveriteľne. Z kričiacej svetlej zelenej sa stala tmavá. Od hnevu. Od šoku.
,,Čo si jej chcel povedať?" odrazu na stole sedel Sorch.
Duch toho prekliateho, doliezavého Wyrena, ktorého mi dali bohovia aby ma upozornil, že ak ešte raz niekomu dám život, skončím ako on. Budem žiť ďalej ako duch a budem ľutovať, že som niečo také niekedy urobil. Radšej umriem a už sa nikdy nepreberiem. Neporuším ich pravidlá ako Sorch. Lebo ak Aurora raz umrie, môj život ducha bude pre mňa trest, že už nikdy nebudem môcť byť pri nej.
,,Vypadni!" zavrčal som.
,,Neodídem, pokiaľ mi to nepovieš."
,,Si doliezavý."
,,To si mi povedal už stokrát. Chcem to vedieť." uchechtol sa a prehrabol si krátke, biele vlasy.
,,Nič zaujímavé."
,,Okamžite to vyklop, lebo ti u bohov vybavím posmrtný život. Vieš, že to je pre mňa hračka."
,,Myslí si, že ju nemilujem."
,,Keď si to povedal ako taký somár."
,,Čo by si na mojom mieste urobil ty?"
,,Kebyže som na tvojom mieste, hneď pri prvej príležitosti by som ju hodil do kríkov a..."
,,Nechutný somár." vypľul som.
,,...a nechal by som ju tam a prišiel by som po ňu, keď by som bol kráľ a mal by som armádu s ktorou by som jej pomohol." rozosmial sa a mňa skoro porazilo.
,,Blbec. Myslíš, že ona je z tých, ktoré by tam ostali?" donútil som sa usmiať.
,,Tak? Čo si jej chcel povedať? Vyklop to. Bude ti lepšie."
,,Že Christoph a Alessandro nemilujú Cateleyu, ale... Auroru." vzdychol som si.
,,Si pomalý." prekrútil zelené oči a potom ma nimi prebodol. Tak sa podobali na tie jej...
,,Vieš čo? Vypadni a choď sa pchať do zadku niekomu inému!"
,,Aj tak o chvíľu prídem."
,,Neopovážiš sa!"

➳➳

Celú noc som nespal a čakal na ňu. Pomaly začalo svitať, no ani tak sa neukázala. To bol jasný dôkaz, že ma znenávidela a nemieni ma už ani raz nechať prehovoriť.

O PÄŤ TÝŽDŇOV NESKÔR - POHĽAD AURORY

Cestovanie s ním som priam znenávidela. Celých päť týždňov sme neprehovorili a keď hej, tak to bola len otázka či chcem jesť.
Pred jedným dňom sme prešli cez Martanský les a trebalo nám ešte týždeň aby sme prešli stepmi k prieplavu.
,,Nemyslíš si, že už by bolo toho ticha dosť?" prerušil opatrne to päť týždňové ticho prvou dlhou vetou.
,,Mne je takto oveľa lepšie." popohnala som koňa aby som išla ďaleko pred ním. Nenasledoval ma. Kôň ho pomaly niesol za mnou.

Možno... možno to tak je lepšie.

Zastavila som koňa.
,,Niečo ti poviem," ušlo mi odrazu z mysle priamo na jazyk, aj keď som mu to vlastne povedať nechcela, teraz som už musela.
,,Počúvam," povedal, keď sa priblížil.
,,Ak sa toto všetko skončí. Nehľadaj ma. Už nikdy. Zabudni na tú minulosť, v ktorej aj tak bola minimálna šanca, aby sme boli spolu, zabudni na všetko, čo je a bolo späté so mnou. Zabudni na mňa." pôjdem do Freyska. Tak ako mi povedal Alessandro zo sna spred niekoľkých týždňov.
,,Prečo?"
,,Lebo nechcem byť princeznou. Nechcem byť kráľovnou. Chcem žiť normálne. Pôjdem niekam, kde ma nebudú poznať a zabudnú na mňa." do Freyska.
Nikde inde... alebo ešte do Ľadových hrobiek a rovno sa tam pochovať... nie, Freysko bude lepšie.
,,To myslíš vážne?"
,,Áno a viac sa baviť nebudeme." otočila som a popohnala koňa späť dopredu.
,,Myslíš si, že sa dá len tak zabudnúť ? Ty si lúskeš prstami a ja nebudem vedieť koho som miloval? Pre koho som bol ochotný umrieť?" vravel za mnou bez citu.
Ticho som sa niesla na koni ďalej.
,,Ty to možno dokážeš, Aurora, ale nie ja, ja nechcem zabudnúť,"
Zatvorila som oči snažiac sa potlačiť všetko, čo sa mi dralo na jazyk.
,,Hovor so mnou, prosím," dobehol ma a chytil ma za ruku.
Chvíľu som na ňu hľadela ako zviera tú moju, až som sa uvedomila a vytrhla ju z neho zovretia.
,,Pôjdeme až kým nebudeme vidieť pred seba," zdvihla som bradu a nechala ho za mnou.

➳➳

Na zem začala dopadať tma, no viedla som nás ďalej a ďalej, až kým som stratila výhľad a jediné čo som videla, bola tma a hviezdy.
Ani som sa neobzrela, kde je, len som zoskočila z koňa a na zem spoza sedla zhodila niekoľko polien, ktoré sme nazbierali ešte v lese.

Stepi. Také nekryté miesto.

Nešiel až tak ďaleko za mnou. Čo chvíľa sa objavil. Na zem hodil nevládne telo menšej ovce, ktorú chytil pred nedávnom keď sme v diaľke zbadali stádo voľných oviec.
Skočil na zem, vedľa mojej kôpky hodil ešte aj svoju kôpku dreva a zapálil to.
Sedlo a podsedlovku z koňa som stiahla a hodila na zem. Pekne som to jednou rukou ustálila a ľahla si na to. Koňovi som nechala len uzdu.
,,Ideš niečo robiť s tou ovcou?" opýtala som sa. Len pokrútil hlavou.
A tak som ho nechala, nech má stráž. Neviem prečo som to urobila, no niečo v mojej hlave mi hovorilo, že to proste urobiť mám.
Ani som sa naňho nepozrela, len som si ľahla na chrbát a v myhu som zaspala.

➳➳

,,Č-čo to je?" posadila som sa, keď sa zemou začal rozliehať dupot. Dupot stoviek nôh.
Pozrela som sa na Alessandra. Stál a krvavými rukami držal uzdy koní tak silno, až mu zbeleli hánky.
,,Divoké kone a vyzerá, že majú namierené rovno na nás," zavrčal. Dupot bol čoraz bližšie. Otočila som sa ich smerom a aj cez tmu som videla, ako sa k nám rúti ešte černejší oblak.
,,Hej! Pššššt!" krotil kone a prihováral sa im.
Vyskočila som na nohy, zhrapila som prvé drevo, ktoré sa mi zjavilo pod rukou a rozbehla som sa priamo oblaku.
,,Stoj! Kam ideš?!" zakričal, no nepočúvala som ho a zastavila som až medzi koňmi a táborom.
Kone boli blízko a drevo v ruke mi žiarilo. Požieral ho plameň, ktorý schádzal dole.
O chvíľu horieť nebude a kone sú ešte ďaleko.
Podbehla som a začala som mávať tým kusom dreva, ktoré nás málo zachrániť pred udupaním. Do toho som začala kričať a pískať.
Kone sa začali plašiť, erdžať a zbiehali sa na jednu stranu - smerom k Martanskému lesu.

➳➳

Keď celé splašené stádo prešlo, vrátila som sa späť a posadila som sa. Poleno, skôr už len uhol, som hodila späť do ohňa, ktorý Alessandro udržiaval. Pustil kone.

Naozaj, naozaj je veľmi rozumné ich pustiť keď sme na stepi a pred chvíľou tadiaľ bežali kone.

Pomyslela som si.
,,Niečo ich vyľakalo," poznamenala som a Alessandro prikývol.
,,Alebo sa len tak išli prebehnúť," povedal, akoby nás tým chcel upokojiť, že nám nič nehrozí.
Vytrel si ruky do trávy a kľakol si pred ovcu, alebo aspoň pred to čo z nej zostalo a začal sa v nej šprtať nožom.
,,O chviľu bude svitať, môžeš si pospať," povedala som. Pokrútil hlavou.
,,Radšej sa môžeme vybrať na cestu, ak už nechceš spať."
,,Čo s tou ovcou?" kývla som na ňu, hoci to nevidel.
,,Už to mám skoro hotové," vyrezal další kus mäsa a opatrne ho vložil do menšieho plateného vrecka.
,,Mám ti pomôcť?"
,,Netreba," povedal do rozpitvanej ovce.

➳➳

,,Myslíš, že to čo ich vyplašilo je niečo zlé?" prehovorila som po dlhej dobe.
,,Neviem. Možno to bol Ursus ktorý sa niekde túla a možno..." stíchol a mykol plecami.
,,Mohli to byť postupujúce vojská?" obzrela som sa, akoby som čakala, že tam budú na mňa mávať.
,,Neviem. Nevyzeralo to, že by prešli niektorými hranicami..."
,,Podľa mňa už o tom kráľovstvá vedia."
,,Prečo si myslíš?"
,,Sever nikdy neposielal Morgana na hranice. Tak ako aj všetkých, ktorí tam pri mne stáli. Boli to vojaci, ich osobná stráž. Nikdy by ich neposlali na hranicu,"
,,No teraz ich poslali." zamračil sa.
,,Alebo sa dozvedeli o tom že ťa Henry... zabil a posilnili hranice aby pomohli Východu a aby sa zase toto všetko nezvrtlo do vojny. Neviem." pokrútila som hlavou.
,,Budeme sa tým zaoberať, keď dáme Wyrenom vedieť o týchto všetkých udalostiach." vzdychol a pomrvila som sa v sedle.