Vojačka 2

XXVI.

,,To je pekné," vydýchla som, keď som vyliala vodu z rúk späť do jazera.
,,Však." usmial sa. Oprel sa o vysoký kameň, ruky si založil za hlavu a nohy natiahol pred seba.
,,Prečo sa to volá Olovové jazerá keď to je normálna voda?" posadila som sa kraj kamienkového brehu a ďalej som skúmala sivú vodu.
,,Majú farbu olova, ako si si už istotne všimla."
,,Len preto?"
,,Aj preto, že je zakliata."
,,Aha?"
,,Niketo ju zaklial ešte skôr, ako som sa ja narodil. Rozpustil olovo a zamoril ním celé jazerá."
,,Isto mal dôvod."
,,Ten nepoznám." mykol plecami a zahľadel sa do diaľky.
,,Poznáš." vydýchla som a ľahla som si na chrbát.
,,Nepoznám. Naozaj."
,,Dobre. Takže toto jazero je zakliaté naveky?"
,,Zrejme. Raz do roka sa mení na normálnu vodu aby sa z nej obyvatelia Eyllu a Corelu mohli napiť."
,,Nemajú vodu?"
,,Corelčania majú z Mora. Neviem ako to robia, že z nej zmizne všetka soľ."
,,A eyllčania?"
,,Tí majú rieku z ktorej pijú a potom majú studne." znova mykol plecami.
,,Nechápem tento kontinent."
,,Ani trochu?" zasmial sa.
,,Ani trošičku." uchechtla som sa.
,,Ani ja."
,,Si Wyren, mal by si."
,,Ani Wyren nemusí chápať." zatvoril oči a sťažka vydýchol.
,,Som rada, že ste sa spakovali z nášho kontinentu."
,,Vážne?" nadvihil obočie, no stále mal zavreté oči.
,,Áno. Nevedela by som vystáť tie vaše čáry máry."
,,Tie čáry máry ti zachránili život, moja."
,,Nehovor mi moja."
,,Sme milenci pokiaľ si zabudla. Môžeš sa ku mne pritúliť ak ti bude zima, pretože sa mi nechce zakladať oheň a ty určite nechceš zamrznúť." uškrnul sa.
,,Radšej skočím do tej vody." kývla som na vodu. Postavil sa.
,,Pomôžem ti?" zasmial sa a zdvihol ma do vzduchu. Skríkla som od ľaku a zdrapila ho za golier tuniky.
,,Polož ma!" zavrčala som, keď ma držal nad vodou.
,,Prosím?" sladko sa usmial.
,,Polož ma!"
,,Prosím."
,,Polož ma, prosím!" položil ma.
,,Rodiča si na tvojej výchove nedali záležať? Chvíľu som si myslel, že si nevychovaná..." zasmial sa.
,,Ja som sa vychovávala sama." žmurkla som naňho.
,,Ale čo?" nadvihol obočie.
,,Idem sa pozrieť na tamtie jazerá. Ty založ oheň." kývla som bradou na ďalšie dva jazerá.
Kráčala som po kamienkovom brehu.
Nechala som ho tam. Aspoň na chvíľu.

➳➳

,,...začali útočiť?" začula som Yezrielov hrubý hlas, keď som sa vracala spoza kopca, za ktorý som sa nakoniec rozhodla ísť prejsť.
Tma už pohltila všetko. So zimomriavkami na chrbte - z chladu a strachu - som sa rýchlim krokom vracala k Castianovi.
,,Podľa mňa sú už na kontinente. Neskôr som sa zastavil za Pablom a povedal, že vojaci začali stávkovať ako dlho tá armáda vydrží. Všetci nestavili na viac ako hodinu. Kior to len potvrdil, že nevydržia." potiahol nosom Castian.
,,Andrew má silných chlapov," zavrčal Alessandro.
Stála som v tme neďaleko nich. Zacítili ma, no veľmi dobre ma ignorovali. Hlavne Alessandro.
,,To je jedno akí sú silní. Duchovia sú Duchovia. Aj nám zabijú stovky mužov a to sme od nich lepší." napil sa z čútory Yezriel.
,,Podľa mňa sú mŕtvi. Už dávno. Stihli vychladnúť a vrany im vyďobujú oči a Duchovia sú na hranici." uchechtol sa Castian a pokrútil hlavou.
,,Prečo ste tým sprostým marthaugfom nepovedali, že vás stvoril ten druhý boh? Úplne v poriadku ste si mohli myslieť svoje a teraz by nám mohli pomôcť." vyštekla som a Castianovi sa v očiach čosi myhlo.
,,Ani sa neopovážiš k nim prihovoriť." vstrčil varovný prst Yezriel.
,,A keď áno?"
,,Nevieš aké zlo dokážu napáchať. Hlavne tie ich dlovy!"
,,Čo je dlova?"
,,Drak, ktorý dokáže meniť farbu a veľkosť." mľaskol Castian.
,,Najnebezpečnejšia chválabohom stratila svojho jazdca pred stopäťdesiatimi rokmi a odmieta vyjsť na svetlo sveta." vydýchol a Castian sa slabučko, smutno usmial. Zamračila som sa.
,,Dúfam, že máte dosť vojakov. Dobrých vojakov." obišla som ho a sadla som si po boku Castiana, ktorému pri nohách horel oheň.
Alessandro sa na mňa ani nepozrel.
Tvár mal vážnu, plnú hnevu a smútku. Sklonila som hlavu a položila som si ju na kolená, ktoré som mala pritisnuté k hrudi. Castian mi položil ruku okolo pliec. Po tele mi prebehli zimomriavky.
Alessandro zaťal päste a hodil poleno do ohňa. Do vzduchu vyleteli iskry.
,,Z Yelle otec vyšle vojakov do Corellu, nech vyšlú lode, aby strážili a zabránili príchod ďalších beštií na hranice," zamrmlal Yezriel.
,,Kam vás to odnieslo?" opýtala som sa po chvíli.
,,Neďaleko rieky. Išli sme hore prúdom a potom sem." odpovedal Yezriel.
,,Vás?" zahľadel sa na Castianovu ruku okolo mojich pliec.
,,Chvíľu odtiaľto." mykol plecami Castian.
,,Kde bude ďalšia zastávka?" opýtala som sa.
,,Eyll a potom Yelle."
,,Načo pôjdeme šikmo, keď môžeme ísť rovno do Yelle?" nadvihol jedno obočie Castian.
,,Lebo."
,,To nie je odpoveď."
,,Povedal som Castian, najprv pôjdeme do Eyllu a potom Yelle."
,,Neoponujem." prekrútil oči a stiahol ruku z môjho pleca. Všetko to teplo sa razom stratilo.

➳➳

Pomaly som sa zdvihla na lakte.
,,Čo nespíš?" nadvihol jedno obočie a prestal brúsiť dýku.
,,Chcem sa s tebou porozprávať," zamrmlala som. Nadvihol obočie a hnedé vlasy mu spadli do tváre.
,,O čom?" zavrčal potichu.
,,Prekvapenie." žmurkla som naňho.
,,Neviem sa dočkať."
,,Počkaj tu a keď budeš počuť čľupnúť kameň do vody, nájdi ma."
,,Dobre."
Kráčala som k druhému jazeru, ktoré nebolo najbližšie a vymýšľala som, čo ako urobím.

➳➳

Podišla som k jazeru a z plytkej vody som vybrala dosť veľký kameň.
Napriahla som sa a hodila ho do vody. Voda všade vyšpliechla. Ešte aj na mňa.
Pozrela som sa smerom na Castiana, no tma bola taká veľká, že jediné čo som videla, bol oheň.
Podišla som k obrovskému kameňu a skryla zaňho.

➳➳

,,No tu si." otočila som sa. Kráčal pomedzi jazerá. Palce mal na bokoch za opaskom a hľadel na mňa. Odpopla som sa od kameňa a postavila k jazeru.
,,Tak? Aké prekvapenie?"
,,Tam sa opri." ukázala som na kameň. Oči mu zasvietili a potom sa oprel. Postavila som sa blízko k nemu a jednu ruku som mu položila na hruď a druhou som rýchlo vytiahla dýku, ktorú som mu pritlačila na krk.
,,Č-čo robíš?" chytil mi ruky.
,,Pusti ma. Dám ti len zopár otázok." ruky opatrne spustil.
,,Počúvam."
,,Máš hnedé vlasy, prízvuk iný ako ostatní, inú stavbu tela, spôsob boja, dĺžku tesákov. Spôsob pohybu, všetko."
,,A?"
,,Toto je moja prvá otázka. Nie otázka, ale skôr... odpoveď na tvoje hranie. Si Marthaugh, však?" dýku som mu pritlačila viac do kože. Preglgol.