Vojačka 2

LIII.

Odkedy som vstala mi je zle. Nie zo svadby, nie z toho že budem kráľovná a tiež nie z toho, že zajtra spolu s armádou vyrazíme k Múru. A som si istá, že ani nie z toho čo povie Alessandro na to, že som vypustila Marthaugfov. Vlastne zle mi bolo z toho, že som zabudla kto Alessandro pre mňa bol. Priateľ? Viac ako priateľ? Mám pocit akoby som ho ani nepoznala. Jeho blonďavé vlasy sa mi vytrácali s pamäti tak ako aj jeho tvár. Vlastne som aj zabudla akej farby mal oči.

Ktovie či aj mal blond vlasy. Mal ich čierne? Hnedé? Ryšavé?

Silou mocou som sa snažila si spomenúť. Včera večer som nad ním rozmýšľala a presne do bodky som vedela ako vyzerá a teraz? Teraz som si nebola istá či som si ho vymyslela alebo nie. Každou minútou som zabúdala kúsok jeho podoby a všetkého, čo sa neho týka.
Sedela som v bielych šatách na stoličke v komnate a hľadela som von oknom. Jedna zo slúžiek - doteraz ich tu behalo minimálne dvadsať - mi dala náušnice a vôbec ju nezaujímalo, že moje dierky už vlastne ani nie sú. Spoza náušníc sa mi začala púšťať krv, no ona ju okamžite zastavila. Chcela som jej vynadať či je slepá ale vôbec sa mi nechcelo.
Náušnice boli také ťažké, že som čakala kedy sa mi pretrhnú uši.
,,Rydych chi'n hardd." postavila sa predo mňa, jej bledo hnedé šaty sa zavlnili a usmiala sa. Ďalších niekoľko prikyvovalo.
,,Mám pocit že nerozumela." dnu vošla kráľovná. Slúžky sa okamžite poklonili a ja takisto.
,,Nerozumela." vystrela som sa.
,,Povedala, že si krásna." upravila si čisto červené šaty. Z ramien jej visel dlhý červený zamatový plášť lemovaný bielou kožušinou ktorý ťahala tak meter a pol za sebou. Dve slúžky ho držali vo vzduchu aby ho nemusela ťahať a aby ju neťažil.
,,Och, ďakujem." pozrela som na slúžku. Usmiala sa a postavila bokom.
,,Upravte mi tie vlasy." tri slúžky k nej priskočili a upravovali povolené červené pramienky. Potom odstúpili.
,,Som rada, že si Emerson konečne našiel ženu. Bolo na čase." usmiala sa.
,,Čo bude s vami?"
,

,So mnou a kráľom?"
,,Áno. Emerson bude kráľ,"
,,Pri Mori máme sídlo kam chodia králi a kráľovné. Ak sú pripravení, ich duša opustí telo a umrú."
,,Vy umierate?" vyvalila som oči.
,,Áno, no niektorí stále žijú, samozrejme." posadila sa na štokerlík.
,,Takže hneď potom, ako vládu preberie najstarší potomok sa ich veličenstvá presunú preč a nikto o nich viac nepočuje?"
,,No... áno." prikývla.
,,Aha."
,,Killean, Aynan a Aleissa budú tvoje družičky. Budem musieť ísť." usmiala sa.
,,Dobre." prikývla som a poklonila som sa keď už stála pri dverách na odchod.
,,Ty sa mi už nemusíš klaňať." odišla.

➳➳

,,Princezné majú nevýrazné šaty preto, aby neboli krajšie ako nevesta." pošepkala mi slúžka keď ma viedla chodbou na ktorej boli princezné a s nadvihnutým obočím som hľadela na ich bielo-sivé šaty.
,,Si krásna." vyhŕkla Aleissa hneď ako som pristúpila.
,,Ďakujem." usmiala som sa.
,,Som šťastná že sa Emerson žení." zatlieskala Killean.
,,Killean ukľudni sa." prekrútila oči Aynan a slúžky mi ešte upravili dlhý závoj.
,,Som šťastná, nechaj ma." zavrčala.
,,Veľmi radi sa hašteria." uchechtla sa Aleissa. Obrovské dvojkrídlové dvere sa podchýlili a na chodbu cez malú špárku nakukol vojak.
,,Je čas." zašepkal a tak ako sa zjavil aj zmizol. Poriadne som vydýchla a postavila som sa pred dvere. Prikývla som a vojaci otvorili dvere. Skoro som odpadla pri pohľade na dlhú miestnosť, ktorá vyzerala že nemá konca. Po bokoch bolo plno ľudí a stredom sa tiahla ulička s červeným kobercom. Spomedzi radov ľudí vychádzalo štrnásť stĺpov, ktoré podopierali strop. No neboli kamenné ale sklenené a vyzerali, že sú plné vody a v nich plávali červené kráľovské plášte a koruny. Napočudovanie stáli na mieste a neklesali dole alebo sa nepohybovali tak ako plášte.
Po bokoch koberca stáli vojaci v brneniach s kopijami a s dvihnutými bradami. Znova som sa nadýchla a vydýchla a zišla som po schodoch na koberec.

➳➳
POHĽAD ALESSANDRA

,,Otec." prikmotril som sa k nemu naproti ohňu. Všetci spali a on sa len tak náhodou zobudil. Všetci spali ako zarezaný. Teda dúfam.
,,Áno?" zachripel.
,,Potrebujem s tebou hovoriť. Poď, prosím."
Odtiahol som si ho ďalej od táboru aby nás nikto nepočul.
,,Hm?" pretrel si oči.
,,Ako sa dostanem ku kráľovi Ohnivých dymov?" zašepkal som.
,,Ten je zakliaty."
,,Nie, nie je. Kde má sídlo?"
,,V Podzemí." zamračil sa.
,,A presnejšie?"
,,Na Sopečnom ostrove." vydýchol.
,,Ako sa dá k nemu dostať?" preglgol som.
,,Načo ti to je?" prižmúril oči.
,,Lebo... on bude vedieť kde je Aurora."
,,Ako vieš že to bude vedieť?"
,,Lebo to viem. Prosím."
,,Naozaj ti na nej tak veľmi záleží?"
,,Viac ako si myslíš."
,,Naozaj chceš ísť na Sopečný ostrov?"
,,Áno."
,,Choď to Shollu a nájdi Bruma. Ukáže ti cestu k niekomu, kto ťa na Sopečný ostrov zavedie." vzdychol a slabo sa usmial.
,,Brum. Dobre, ďakujem." prikývol som.
,,Dávaj si na seba pozor. Duchovia môžu byť všade. Zober si so sebou nejakého vojaka."
,,Ako vieš že idem teraz?"
,,Nemyslím si žeby si tu ostal do rána."
,,Aj tak o chvíľu bude svitať a... pôjdem sám."
,,Si si istý?"
,,Áno."
,,Dobre teda." vzdychol.
,,Ešte raz ďakujem." vrátil som sa k ohňu a vzal som kapsu a nahádzal do nej zopár kusov jedla a dve čútory s vodou, ktoré si naplním pri Buldule.
,,Si dva dni od Shollu. Choď na sever."
,,Dobre." vysadol som na koňa.
,,Nezabudni sa vrátiť." pohladil môjho bieleho Alerona po nose a podal mi kompas.
,,Nezabudnem." prikývol som a to ma už Aleron niesol preč.

Dneska to bude tretí deň čo jej už niet.
Nájdem ťa Aurora. Nájdem a privediem späť.