Vojačka 2

V.

,,Prečo si mi vlastne hneď prezradil kto si?"
,,Už by som nevydržal skrývať sa pred tebou."
,,Och, nehraj na city." prekrútila som oči a prikryla som sa hnedo-bielou kožušinou. Alessandro sedel na stole pred oknom a hľadel na oblohu posiatu hviezdami s veľkým mesiacom.
Fakle hádzali svetlo na jeho zlaté ozdôbky na zopár vrkôčikoch, ktoré sa pri každom miernom pohybe rozhojdali.
,,Viem, že mi neveríš a ani mi veriť nebudeš. Hneď ako sa nám podarí zastaviť armádu, odídem..."
,,Ako chceš." mykla som plecami. Slabo prikývol a nastalo ticho.
Otočila som sa mu chrbtom. Vzdychol si a potom som sa ponorila do tmy.

➳➳

,,Vstávaj... ako sa voláš...? Christoph," zavrčala som zo spánku keď som spoza okna začula dupot a hluk.
,,Christoph," vyštekla som potichu, no on ďalej spal. Musel byť dobre unavený keď jeho wyrenské zmysli nič nezaregistrovali.
,,Zaškrtím ho." otočila som sa k nemu a ďalej som mala zatvorené oči. Odkryla som si nohy, ktoré som mala ľadové. Vytiahla som si ich k sebe a otvorila som rozmazané oči. Pomaly si privykli.
Bol ku mne otočený chrbtom, na ktorom sa mu črtali vypracované svaly. Kožušinu mal vytiahnutú len po pás a chrbát mal holý. Chodidlá som mu pritlačila pod lopatky. Zavrčal, vytočil ruku a chytil ma ňou za kotník a odtiahol ho čo najďalej od svojho chrbta.
,,Alessandro!" spomenula som si na meno a pätu som mu zatlačila do chrbta.
,,Čo je?" otočil sa na mňa. Odtlačila som sa od neho a otočila na druhý bok.
,,Skry sa." vstala som keď niekto neuveriteľne nahlas zabúchal na dvere komnaty.
,,Čo?" opýtal sa pošepky do dverí.
,,Skry sa a nevychádzaj odtiaľ, nech sa deje čo chce! Neopováž sa nepočúvať!" napravila som si košeľu, prehrabla som si vlasy a počkala, kým sa schová.
Zviezol sa aj s kožušinou na zem a zaliezol pod posteľ. Znovu niekto zabúchal.
,,Otvorte!"

Och, ja som zamkla.

Obzrela som sa a keď nebolo vidno, že je pod posteľou, otvorila som.
,,Čo... je..." zastavil sa mi dych keď pred dverami stali aspoň ôsmi vojaci Juhu. Od hlavy po päty ozbrojení a v striebornom brnení.
,,Ideš s nami," povedal vysoký, starý vojak.
,,Pre... hej!" zavrčala som keď ma dvaja razom chytili pod pazuchy a ruky vykrútili za chrbát. Ďalší dvaja mi dali na zápästia a kotníky kovové putá. Nestihla som ich ani kopnúť.
,,Lebo ťa volá princ Henry," povedal vojak a vyviedli ma na chodbu, na ktorej stálo ďalších niekoľko po zuby ozbrojených vojakov.

Zradil ma... Henry ma vážne zradil.

Obkľúčili ma, a tak ma viedli von do tmy.
Reťaz na nohách bola príliš krátka na to aby som robila kroky, ktoré by stíhali tomu ich ráznemu pochodu.
Všetci došľapávali naraz a znelo to, akoby išiel jeden ťažký muž.

➳➳

Na dvore stál lord s manželkou a Luckom.
,,Odvedieme ju. Viac o nej nebudete počuť," zachrčal vojak a sotili ma dopredu. Padla som na tvár rovno pred rodinu lorda.
,,Zdvihnite ju!" rozkázal Luck. Vojaci ma zdrapili a vytiahli na nohy. Každý a jeden sa uklonil lordovi a potom ma ťahali cez celý dvor až k mostu, na ktorom bolo niekoľko vojakov a veľký, väzenský voz s mrežami.
Pokiaľ ho otvorili, nenápadne som sa pozrela do okna svojej komnaty. V okne sa zaleskli jeho zlaté ozdôbky.
Ani som to nestihla nejako zaregistrovať a už som letela medzi štyri mrežové steny. Ani ich nenapadlo žeby mi dali dole tie okovy.

Že sa ešte nad tým zamýšľam... nedali by mi ich dole ani keby čo bolo.

Divne smrdeli... naozaj veľmi divne. A možno aj ja som tak smrdela keď som bola v službách.
,,Hijó!" skríkol vojak na kozlíku. Kone zaerdžali, voz sa pohol a mňa sotilo o mreže.
Zanadávala som a ruky som si pretiahla popod nohy a položila som si ich do lona.
Vydláždenou cestou sme prechádzali okolo lesa a medzi kríkmi som zbadala medveďa.
Vrčal a kone nevyzerali dvakrát kľudne, a tak ich ešte viac popohnali, až sa medveď stratil a vydláždena cesta sa premenila na prašnú. Rameno som si zakliestila medzi mreže aby ma toľko nehojdalo a aby som sedela na jednom mieste.

➳➳

,,Kam ideme?!" zakričala som na vojaka na kozlíku keď sme odbočili na západ a mali sme ísť na juhovýchod.
,,Niekam." vojak, ktorý klusal vedľa vozu spomalil koňa, aby mohol ísť vedľa mňa.
,,Pýtam sa..." zavrčala som.
Mesačný svit mu zasvietil na tvár. Bola posiata vráskami s drobnými jazvami, čierne oči mal zapadnuté a vlasy mal skryté pod prilbou, tak ako všetci ostatní.
,,Uvidíš. Nikto ti nepomôže, keďže si si od seba všetkých odohnala."
,,Mýliš sa." žmurkla som na neho a otočila som sa mu chrbtom.

Alessandro nebude isto len tak nečinne sedieť.

,,Myslíte si, že je nebezpečná?" zakričal na mužov. Bolo ticho a keď som sa tak zahľadela na mužov za nami, niektorí prikývli.
,,Teraz už nie." zasmial sa. Počula som, ako brnenie zaštrngalo o mreže, no ignorovala som to. Odrazu ma zdrapil za rameno. Trhol ním a strelil o mreže. Skríkla som od bolesti, keď mi v ramene zaprašťalo a celá ruka mi oťažela.
Celá som sa od bolesti roztriasla a posadila som sa čo najďalej o mreží. Stískala som si rameno a slzy sa mi liali po lícach.
Píchalo ma v ňom a pálilo.

Toto je asi osud, ktorý si zaslúžim.

➳➳

Išli sme celú noc. Slnko pomaly vychádzalo a obloha sa sfarbovala do rúžova a žlta.
Triasla som sa od bolesti a aj od chladu. Na spánok som aj zabudla.
Na sebe som mala len čiernu košeľu a voľné nohavice zo zelenej látky. Ani čižmy či nejaký prekliaty plášť do ktorého by som sa zabalila alebo aspoň aby som si ošetrila ruku.
,,Zastavte! Najeme sa a budeme pokračovať." ozvalo sa spredu. Všetci zastavili na kraji cesty a posadali si kde sa dalo. Otočila som sa im chrbtom a hľadela som v druhú stranu.
,,Myslel som si, že nás budeš prosiť aby sme ti dali najesť." ignorovala som hlas, no potom ma pichlo medzi lopatkami. Razom som sa otočila a vojak odložil meč.
,,Radšej zdochnem." zamračila som sa.
,,To by bolo len dobré." zasmial sa a otvoril mreže.
,,Nechaj ma!" aj by som zaútočila, no veľmi dobre vedel, prečo mi poškodil rameno. A ja som to vedela tiež.
,,Nevyvádzaj." zdrapil ma a vyhodil von. Spadla som rovno na rameno a slzy sa mi rozkotúľali po lícach.
,,Nebodaj plačeš." zdvihol ma.
,,Nechaj ma." vyštekla som od bolesti a vykopla nohu. Udrela som ho za jeho koleno a podlomila som mu nohu. No mal až príliš silné nohy na to, aby zletel.
,,Takže ty tak?" zasmial sa a päsťou mi udrel do spánku. Všetko pohltila tma a cítila som len náraz, ako som spadla na zdravé rameno.