Vojačka 2

CI.

POHĽAD AURORI

Pomaly ale isto som začala vnímať. Do nosa mi prúdil príjemný chladný horský vzduch.
Pomaly som otvorila oči. Párkrát som žmurkla aby sa mi zrak prispôsobil na ostré, bielo-zlaté svetlo.
Zdvihla som ruku, že si pretriem oči. Len čo som ňou pohla mi do celého tela vystrelila bolesť a ruka mi padla na niečo mäkké podo mnou. Zakňučala som. Pomaly som zdvihla hlavu, no to mi do tela zoslalo ešte väčšiu bolesť a hlava mi spadla na vankúš.

Do pekla.

Opatrne som natočila hlavu. Všade okolo boli postele a na nich telá.
Vedľa mňa bola posteľ a niekto na nej ležal. Mal na sebe bielu sukňu so širokým, zlatým opaskom a za ním, v diaľke boli vysoké, vyrezávané biele stĺpy a spoza nich prúdilo zlaté svetlo. Aj spomedzi postelí vychádzalo niekoľko stĺpov aby držali strop, ktorý bol nenormálne vysoko.
Opatrne som hlavu otočila na druhú stranu. Aj tu bola posteľ a aj na nej niekto ležal. Bol podobne oblečený ako ten po mojej ľavici. Niekde o niekoľko postelí ďalej sa zjavilo zlaté svetlo. Vyzeralo to ako mrak zlatých trblietok. Skrúcal sa, až nakoniec pomaly klesol a po chvíli zmizol. Zamračila som sa a trochu sklonila hlavu. Na sebe som mala biele šaty s voľnými rukávmi, ktoré sa nosili pod ramenami.
Takmer som vykríkla.
Na ramene som mala jazvy, ktoré sa podobali na blesky. Akoby ma nimi niekto pokreslil.

Čo sa stalo?

Vrátila som hlavu na miesto a pozrela som sa na druhé rameno. Bolo pokryté rovnakými jazvami.
Na posteli vedľa mňa som zachytila pohyb. Pomaly som zdvihla hlavu na muža. Pozeral na mňa s prižmúrenými očami.
,,Aurora?" opýtal sa zachrípnutým hlasom. Chvíľu som naňho zamyslene hľadela.
,,To som ja. Olek." povedal potichu a pomaly. Zamračila som sa. Po celej hrudi, rukách, ramenách a krku mal rovnaké jazvy ako ja.
,,Kde to sme?" zachrapčala som a hlavu otočila na strop, na ktorom bolo niečo namaľované.
,,V Mirimë."
,,To je čo?"
,,Krajina mŕtvych." odkašľal si. Zamrzla som.
,,Čo?" zamračila som sa a bez toho aby som rozmýšľala, som naňho rýchlo otočila hlavu. Pridusene som zakvílila a do očí sa mi nahrnuli slzy.
,,Čo si to urobila?"
,,Čo som urobila?"
,,Zabila si nás. Čo ti to napadlo vypustiť Marthaugfov?"
,,Ja... chcela som pomôcť. Nevedela som, že nás brána zabije."
,,Ak by to nespravila brána, tak Marthaugfovia." zavrčal a hlavu otočil na druhú stranu.
,,Olek..." zašepkala som a slzy mi od bolesti tiekli po lícach. Niekde obďalieč sa znova objavil mrak trblietok. Tancoval, zvýjal sa, až sadol.
Odniekiaľ sa ozvali tiché kroky. Pomaly som otočila hlavu. Cez uličku medzi posteľami kráčala mladá žena. Aspoň vyzerala mlado.
Blonďavé vlasy mala zapletené do troch hrubých vrkočov, ktoré jej siahali do pol pása a spomedzi nich jej vytŕčali špicaté uši a na sebe mala podobné šaty ako ja. Tie jej boli prešívané zlatom a vyzerali viac prepracovane.
Zachytila môj pohľad. Postavila sa mi k nohám. Pozrela na Oleka a potom späť na mňa.
,,Poďte so mnou." povedala. Jej hlas znel tak vznešene a krásne.
Postavila sa medzi postele a teplou dlaňou nás s Olekom chytila za ruky.
,,Jag ger dig styrka. Kom igen." zašepkala a pustila nás. Vykročila preč. Olek pomaly vstal. Zatriasol hlavou a kráčal za ňou. Nadvihla som obočie a zdvihla som ruku. Žiadna bolesť. Akoby mi ani nič pred chvíľou nebolo.
Pomaly som sa posadila a spustila som bosé nohy na biely mramor so zlatými žilami. Napočudovanie nechladil.
Postavila som sa a opatrne vykročila za nimi. Sem tam sa mi podlomili nohy.
Kráčali sme po obrovskej miestnoti, ktorú celú zaplňali postele s telami.
Na konci miestnosti znova zablikal zlatý mrak a po chvíli sadol na posteľ a zmenil sa na telo. Preglgla som a pozrela na ženu pred nami. Kráčala a hľadela pred seba.
Chcela som dobehnúť Oleka, no moje nohy neboli najsilnejšie a bola som rada, že vôbec kráčam.
Po chvíli sme prešli popod stĺpy, za ktorými bol balkón s kamenným zábradlím a za ním zelená krajina s kopcami a obrovskými horami. Bol to ako obrovský biely palác, v ktorom sa ozýval buchot vody.
Podišla som k zábradliu a pozrela dole. Spod balkóna vytekali obrovské vodopády a padali dole, kde sa rozdeľovali na niekoľko potokov, neskôr sa spojili a vytvorili rieku. Tá prúdila do diaľky, v ktorej sa črtali biele domy.
Palác vyzeral, akoby bol postavený do nejakej hory a mal tvar U.
Práve sme sa nachádzali v oblúku. Nad nami bolo niekoľko poschodí s rovnakými obrovskými stĺpmi. Nikde neboli sklenené okná.
Na krajoch paláca boli dve obrovské veže, tvorené len z medziposchodí a stĺpov. Žiadna stena. Na ich vrchu bola biela strecha so zlatou vlajkou a v strede mala vyšitú bielu holubicu.
Žena pred nami išla bez jedného cekutia. Chcela som sa niečo opýtať, no niečo vo vnútri mi hovorilo, aby som bola už radšej ticho.
Prešli sme okolo niekoľkých stĺpov a žena zabočila medzi ne. Stále boli všade postele. Niektoré s telami a niektoré prázdne.
Na konci miestnoti bolo široké schodisko, ktoré sa potom rozdeľovalo na dva a každé išlo do inej strany.
Pozrela som sa hore. Nad nami bolo poschodie, ktorého podlaha bola so skla. Už tam neboli postele.
Nadvihla som obočie.
Vyšli sme po schodoch. Žena aj s Olekom kráčali po skle akoby nič. Vydýchla som a vykročila za nimi. Mala som pocit, akoby sklo podo mnou praskalo. Pridala som do kroku.
Miestnosť už mala aj steny a bola orámovaná rastlinami v bielych kvetináčoch a v niektorých boli aj menšie stromy s jedlými plodmi.
Žena prešla popod stĺpy späť na balkón.
Ani raz sa neobzrela. O Olekovi ani nehovorím. Ten má zrejme chuť roztrhať ma v zuboch.
Žena po chvíli zase zabočila dovnútra na sklenenú podlahu a zastavila. Po obvode celej obrovskej miestnosti boli obrovské tróny zo zlata, no boli prázdne. Až na jeden, rovno pred nami, na ktorom sedela žena v podobných šatách ako mala žena, ktorá nás tu priviedla. Z pliec jej visel tenký, zlatý plášť a na hlave mala zlatú korunu, ktorá pripomínala stonky a lístky. Bola tom skôr čelenka po bokoch hlavy.
Vlasy mala zložito zapletené do rôznych vrkočov.
Žena pred nami sa uklonila. S Olekom sme urobili to isté.
,,Tack, Restalon." povedala žena. Mala ešte vznešenejší hlas ako žena pred nami. Restalon sa uklonila a odišla.
,,Poďte." vstala a vykročila popri trónoch. Pozrela som na Oleka, no ten o mňa ani nezakopol pohľadom. Vydal sa za ženou a ja za nimi.

➳➳

Prešli sme po balkóne až skoro k jednej z veží. Žena zabočila medzi stĺpy a ocitli sme sa v miestnosti s obrovskou posteľou v strede, veľkým stolom so stoličkami napravo od postele a zlatou vaňou naľavo. Lúskla prstami a obrovské vchody medzi stĺpmi sa zatiahli veľkými závesmi. Vnútro osvecoval obrovský kryštálový luster so sviečkami.
,,Posaďte sa." ukázala na stoličky za veľkým stolom. Olek vdačne kývol hlavou a podišiel k stolu. Žena si nejakým kúzlom odsunula stoličku a sadla si. Potom tým kúzlom odsunula stoličky aj nám.
,,Nepredstavila som sa vám. Som Erunis. Dávna kráľovna a Požehnaná. A vy ste kráľ Ohnivých dymov a ľudská princezná, ktorá si získala srdce môjho praprapravnuka." usmiala sa a ja som sa zamračila.
,,Emerson je váš vnuk?" nadvihla som obočie.
,,Nie, je to Wyren, ktorého si nepamätáš. Si pod zámkou kliadby, ktorú ja nedokážem zlomiť. Nie, pokiaľ je marhaugfská čarodejnica za zrkadlom. Každé protikúzlo sa od neho odrazí a tak ti nedokážem pomôcť. Jediné čo môžem urobiť je, že sa vy dvaja budete znova vidieť a s teba sa stane znova Dym." povedala mi.
,,To ide?" opýtal sa Olek.
,,Áno. Pretože ste tu obaja a zdroj kúzla má Aurora v hlave. Ak by som chcela, aby znova vedela kto je môj vnuk, moje kúzlo musí nájsť Giselle, pretože zdroj je ona. Ona zabraňuje tomu, aby si spomenula, nie Aurora ani jej hlava. Giselle to poriadne zamotala. Zatiaľ čo by ju chcel niekto odkliať, aby videla Dymy, posielal by protikúzla k Giselle a ona by tak pre zmenu zosilnila oba kúzla, pretože by vedela, že sa niekto o niečo snaží. A zase naopak. Čiže žiadna šanca na úspech."
,,Ale veď... teraz sa vidíme, nie?" pozrela som na Oleka a potom na Erunis.
Odniekiaľ sa ozvalo hlasné zafunenie.
,,Áno. Ale ak vás dostanem späť medzi živých, nebudete sa."
,,Chcete nás oživiť?" nadvihol obočie Olek.
,,Áno. Aurora ťa ako jediná vie vyslobodiť s kliadby a ty si kráľ Ohnivých dymov, ktorých sa Marthaugfovia boja. Ste len vy. Vy a Nisse a vaše Dymy. Wyreni môžu byť legendárni bojovníci, Orlí jazdci, čokoľvek. No Marthaugfovia boli za Múrom dosť dlho na to, aby zo seba spravili demolačné monštrá. Oproti Wyrenom... sú lepší." nastalo ticho.
,,Čiže, žiadna pomoc. Chcú nás zabiť." povedala som potichu. Erunis prikývla.
,,Chcela som pomôcť. Myslela som... myslela som, žeby oni vedeli pomôcť."
,,Viem." znova prikývla a slabo sa na mňa usmiala.
,,Takže som zatratila celé kontinenty? Len preto, že ma oklamali?" zdvihla som pohľad na Oleka a potom Erunis.
,,Nezatratila, ak to napravíš." povedala jemne. Zahľadela som sa na stôl.
,,A ak to nedokážem? Ak zlyhám?"
,,Nad tým nesmieš rozmýšľať. Nepripúšťaj si to. Mysli len na to, ako ich porazíš."
,,Čo bude ak prídem na zem? Budem aj ja zabíjať Wyrenov? Zabijem nejakého ďalšieho?" neodpovedala. Odvrátila som od nich pohľad a zahľadela na stĺpy. Po lícach sa mi začali púšťať slzy. Zase sa ozvalo zafunenie.

Čo som to urobila?

,,Poď ďalej, Arcalimon." povedala Erunis. Závesy sa odhrnuli a dnu vošiel jeleň. Obrovský biely jeleň s obrovskými bielymi parohmy. Padla mi sánka.