Vojačka 2

CXVII.

,,Vieš, že Björna mať nemôžu," povedal, keď sme boli dosť ďaleko.
,,Ako si môžeš byť tak istý?" opýtal som sa.
,,Björna zabil ešte Mogens, čo bolo pred tritisíc rokmi. Nie je šanca aby Björn prežil tritisíc rokov a ty to vieš." zavládlo ticho. Postavil som sa pred strom a čelo oprel o kmeň. Akoby som mu načúval.
,,A čo ak ho Mogens nezabil?" opýtal som sa po chvíli.
,,Potom by mal v Aksarsku zbytočne postavenú sochu," povedal akoby nič.
,,Toto už nie je zábavné, Aakil."
,,Viem, snažím sa nájsť odpoveď," povedal a zase zavládlo ticho.
,,Musel ho zabiť. Bolo to monštrum, ktoré sa inak ako smrťou zastaviť nedalo," povedal po chvíli zamyslene.
,,Tak ako to, že žije?" otočil som sa naňho s otázkou v očiach.
,,Vojak mal možno halucinácie. Videl si, v akom stave bol..."
,,Ale pozri, ako ďaleko bol. Ako to, že bol stále živý? Ak by ho ťahali tak dlho a ďaleko, bol by mŕtvy už dávno." pokrútil som hlavou.
,,Možno majú niečo, čo ho držalo pri živote. Alebo majú niečo, čo ich buď presunulo, alebo prispelo na chrbte," povedal vážne.
,,To dúfam, že nie." pokrútil som zase hlavou. Zase zavládlo hlboké ticho.
Ani z tábora sa neozýval ten hlboký smiech, ktorý ešte znel keď sme boli blízko Ronoru.
Blížili sme sa k záhube a všetci to veľmi dobre vedeli. Išli sme smrti naproti.
,,Možno to je nejaká ich zábavka. Nejako sa tu dostali aj s vojakom, stretli nás, a tak mu nahovorili sprostosti. Bol mimo, uveril by tomu."
,,Aj tak sa mi tomu nechce veriť..." pošúchal som si chrbtom ruky čelo.
,,Čomu?"
,,Ani sám neviem čomu verím a čomu nie. No ten Björn..." zavrtel som hlavou, akoby som myšlienku na Björna chcel odtiaľ vytriasť.
Zase zavládlo ticho, ktoré prerušoval len šum listov.
Oprel som sa ramenom o strom a hľadel na neďaleký tábor.
Aakil sa postavil vedľa mňa a palce si strčil za opasok.
,,Zajtra ráno pošlem Skuggmordare dopredu. Budú pri prieplave skôr, a tak aj skôr uvidia čo sa tam deje," povedal po chvíli.
,,Podľa mňa sa k prieplavu nedostanú. Duchovia nebudú len tam. Tu ich je možno pár ale tam... bude ich ako mravcov. Hlavne okolo Mordonu až k najsevernejšiemu ronorskému potoku. Vedia, že prídeme. Pripravia sa na túto armádu najlepšie ako vedia. Už Uhoľné bane sú nebezpečné," povedal som ustarane a zdvihol pohľad na hviezdy, ktoré svietili pomedzi listy na jasnej oblohe. Aakil urobil to isté.
,,Ak Bent príde včas do Nhoku a varuje flotily, budeme mať aspoň lode, ktoré by nám taktiež vedeli pomôcť. A do Darcie a Corelu sa už dostane rýchlejšie a ak sa vyšlú bojové lode z Corelu..." slabo si kývol hlavou. Stíchli sme a nemo hľadeli na hviezdy.
,,Myslíš, že nám prídu pomôcť?" opýtal som sa po chvíli. Pokrútil neisto hlavou a mykol plecami. Pozrel som naňho.
,,Neviem," vydýchol. Vzdychol som si a vykročil pomedzi kríky späť do tábora.

Ak by ľudské armády prišli, bola by to aspoň aká-taká pomoc... a ak by s nimi prišli aj kentauri...

➳➳
POHĽAD AURORY

,,Paratowch y milwyr. Rydyn ni'n gadael bore yfory." začula som Emersonov hlas. Otvorila som pomaly oči a otočila na chrbát.
V stane bola tma, akurát medzi vchodovými plachtami stál Emerson a hľadel von.
,,Ewch. Ar doriad yr haul, gadewch i bawb fod yn barod," povedal.
,,A'r frenhines?" opýtal sa známy, hrubý hlas. Castian.
,,Bydd yn aros yma," povedal Emerson akoby nič. Hoci neviem čo povedal, to slovo, čo povedal Castian som počula už hádam stokrát a veľmi dobre viem, že ide o mňa.
Emerson sa bez slova otočil do stanu. Rýchlo som zatvorila oči a tvárila sa, že spím.
Pustil plachty a kráčal k stolu.
,,Toto som našiel v hlavnom stane," povedal pokojne, dokonca príjemným hlasom a niečo s cinknutím položil na drevenú dosku stola. Ďalej som hrala že spím.
,,Nie je to moje, ani mojich bratov, takže to bude jedine tvoje." zaštŕngala pracka opasku a na posteľ vedľa mňa dopadlo niečo ľahké.
,,Viem, že nespíš," povedal a zašpliechala voda. Pootvorila som oko.
Na posteli vedľa mňa ležala tunika a Emerson sa skláňal nad vaňou a umýval si svalnaté ruky a krk.
Vlasy už mal zase zapletené do vrkôčikov.
Chvíľu som na neho hľadela, až sa zdvihol a rukami zaprel do okraja vane. Vzdychol si s pohľadom stále upreným do vody.
,,Toto všetko je tvoja vina," vydýchol. V duchu som zavrčala a snažila sa ostať ticho.
,,Čo napríklad?" opýtala som sa a v duchu si dala facku.
,,To, ako sa správam." vystrel sa a otočil na mňa.
,,To je vina tvojich rodičov, nie mňa." prekrútila som oči. Aj v tme, ktorú slabo prebíjal žltý kameň položený vedľa vchodu, som videla, ako sa uškrnul.
Vykročil k posteli a do stehien mu udieral rozopnutý opasok, ktorý ticho cinkal. Chytil ho za pracku a vytiahol z remienkov.
Otočila som sa mu chrbtom.
Opasok hodil na stôl, no pomaly sa zošúchol na zem.
Cítila som, ako si ľahol. Celá posteľ sa zavlnila.
,,Si na mňa nahnevaná?" opýtal sa odrazu. Aj som sa od prekvapenia zabudla nadýchnuť.
,,Nie," zamrmlala som a zavrela oči.
,,Si. Tak teda... ako by som to mohol odčiniť?" zase. Všetko by len odčiňoval.
Posteľ sa zase zavlnila a jeho teplá ruka mi jemne zovrela rameno. Cítila som, ako blízko si ku mne ľahol. Jeho dych sa mi zrazu obtieral o krk.
Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
Prstom zachytil golier tenkej tuniky, v ktorej som spala a trochu ho potiahol.
Rozmýšľala som čo povedať.
,,Hm?" zamrmlal a pobozkal ma na holé miesto medzi krkom a ramenom.
,,Odčiníš to tak, že si ľahneš a už budeš ticho. Spala som. Veľmi dobre som spala, až kým si ma nezobudil, tak si láskavo ľahni a nechaj ma spať ďalej," povedala som do tmy stále so zatvorenými očami.
,,Minule sa ti to ale páčilo alebo?"
,,To nikto nepovedal," odvetila som a prekrútila oči.
Ticho sa zasmial a rukou mi prešiel z ramena pod krk. Ak by chcel, tou jednou rukou by ma práve teraz dokázal zadusiť.
Otvorila som oči, zamračila sa a prestala dýchať.
,,Aký silný krk," zamrmlal a zase ma pobozkal pod ucho. Zachechtal sa.
,,Vieš, čo sa mi ako jediné na ňom nepáči?" opýtal sa a posunul sa trochu vyššie tak, že si bradu oprel o vrch mojej hlavy. Ruku mi stále držal na krku.
Bola som ticho. Každé moje slovo ma teraz mohlo zabiť.
,,Tá retiazka." obmotal si ju okolo prstu a už ma začínala tlačiť a zarezávala sa mi do kože. Snažil sa obmotať si ju aj další raz, no už sa nedala. Prstom mi tlačil do krku, presne na to jedno prekliate miesto, kam tlačiť trebalo.
Chvíľu len tak ležal a mne sa čoraz horšie dýchalo. Mala som pocit, akoby aj zaspal.
,,Ale... veď treba mať nejaké ozdoby, nie?" opýtal sa po chvíli akosi viac veselo a stiahol si retiazku z prstu. Potichu som sa čo najviac nadýchla a vydýchla.
Ruku mi prehodil cez pás a pobozkal ma do vlasov.
,,Dobrú noc, drahá," zapriadol a vydýchol.
Od zarazenia som ani nemohla zaspať.