Vojačka 2

II.

Nikdy som si nemyslela, že by som sa niekedy s toľkým strachom predierala lesom.
Nebo bolo pokryté mrakmi, z ktorých bolo vidno, že zachvíľu spŕchne a vietor mi sem tam privial medvedí smrad.
Vracala som sa úplne inou cestou, akou som prišla. Mohol by ma na tej starej čakať.
Dýku som zvierala v ruke a obzerala som sa, hoci som nič nezacítila a ani nepočula.

Čo keď ten Wyren prišiel z Ronoru, lebo dostal varovanie a teraz tu niekoho alebo niečo potrebuje nájsť... hoci neviem prečo, ale potrebuje?

Nie. Nedostal správu.

V duchu som vrčala a nadávala. Nájdem ho, no teraz ešte nemám tú odvahu.
Obloha ešte viac potemnela a z minúty na minútu sa rozpršalo.
Bola som za to rada, lebo zmyje moju pachovú stopu a ten druhý Wyren s medveďom ma tak ľahko nenájdu... keď ma už teda nenašli.

➳➳

Z lesa som vyšla premočená do poslednej nitky a kráčala som k hradbám.
Neďaleko od nich som sa pozrela medzi stromy. Bol tam.
Stislo mi srdce a nohy sa mi skoro podlomili. Srdce som mala úprimne až v gatiach.
Začala som cúvať, no stále som sa na neho pozerala.
Dážď nezmyl len moju stopu, ale aj jeho, preto som ho necítila.
Pravú ruku si položil na brucho a uklonil sa. Srdce mi vynechalo úder keď ďaleko od neho vyšiel medveď, ktorý na mňa uprene hľadel.

Čo ma učili keď uvidím medveďa?

To bolo úplne posledné na čo som mohla myslieť, hlavne keď oproti mne stál Wyren ako hora. Rozbehla som sa šprintom k hradbám a ani som sa neobzrela. Cez špáru som sa prepchala dnu, zabuchla som bránu a oprela som sa o ňu. Zviezla som sa na zem a hľadela som si na čižmy.

Celý čas išiel za mnou. Našiel ma a ja som o tom nevedela. Mohol ma hocikedy zabiť.

No zrejme to neplánoval, lebo by to už dávno urobil. Prerívane som dýchala a odložila som dýku, ktorú som stále zvierala.
,,Kde si bola?!" trhlo ma, keď som zbadala, ako sa ku mne cez nádvorie rúti Aster. Červené šaty zvierala v rukách a niesla ich nad zemou, zatiaľ čo ku mne letela hlava-nehlava.
,,Nikde." pokrútila som hlavou.
,,Chýbala si na raňajkách. Všakže si nebola za tým mužom?"
,,Nie. Uvidíme sa neskôr, sľubujem," vstala som a rozbehla som sa do knižnice. Možno nájdem nejaké knihy o wyrenoch...

➳➳

,,Nič... nič... nič... ale do pekla." posadila som sa do kresla. Ani jedna kniha o wyrenoch. Nohy som si vyložila na rúčku kresla a hľadela som do zeme.

Aj tak... čo by tu robili wyrenské knihy? Načo by ich potrebovali?

Pomaly som sa vyškriabala na nohy a znovu som začala pomaly prehľadávať regále.
Otvárala som knihu za knihou a čítala dúfajúc, že tie o wyrenoch budú zabalené v úplne inom obale, v akom by mali.

➳➳

,,Ja som to vedela!" zasmiala som sa keď som našla prvú knihu. Prehľadala som už osem obrovských regálov z každej strany, každý rad dvakrát, ak by mi ten prvýkrát niečo ušlo.

Už ma aj boleli ruky z toľkého presúvania rebríkov a otvárania kníh.

Posadila som sa do kúta za stôl a otvorila ju.
Hlboko som vydýchla. Všetky strany boli pokreslené a popísané nejakými znakmi, zrejme Wyrenčinou.
Prevracala som stranu za stranou dúfajúc, že možno sa objaví niečo, čomu budem rozumieť.