Vojačka 2

XXXI.

,,Skončili ste?" zavrčal od stromu.
,,Čo zase chceš?" podišla som bližšie k nemu a Castiana som nechala za chrbtom.
,,Povedal som, že si to s nim vybavím." ukázal naňho hrotom dýky.
,,A ja som ti povedala, že si nič s nikým riešiť nebudeš!"
,,Aurora, nepleť sa do toho."
,,Budem sa do toho pliesť." zavrčala som.
,,Mňa to netrápi."
,,Ale malo by. Necháš ho na pokoji."
,,Veľký Castian si nevie ochrániť svoj zadok? Povedz mi čo ťa na ňom tak priťahuje?"
,,Žiarliš, že je moja a nie tvoja?" opýtal sa spoza mňa Castian.
,,Nie."
,,Vôbec." pokrútila som hlavou.
,,Sľúbil som mu vyrovnanie účtov. Len si s ním zabojujem."
,,Mám ti povedať prečo ťa nemilujem?"
,,Až keď dobojujeme."
,,Nie. Nikto nebude bojovať." vyštekla som a zdvihla zo zeme meč, ktorý mi tam Castian odhodil a potom som ho nevedela nájsť. Ten divný... môj meč.
,,Alebo si mám najprv zabojovať s tebou? Nechcem ťa zraniť." zamračil sa.
,,Tá tvoja ukecaná držka..." obtočila som prsty okolo rukoväte.
,,Pusti ho!" skríkol Castian. Hlavou mi prešlo bubnovanie a ozývala sa mi v nej ozvena jeho kriku. Všetko bolo čiernobiele a medzi stromami stál ten červeno vlasý muž. Z Alessandra bola kostra. Muž na mňa žmurkol a rozplynul sa. Rozbehla som sa na kostru. Vyskočila som do vzduchu a kopla som ju do hrude. Spadla na zem a kosti sa jej zatriasli. Stúpla som jej na hruď a hrot som jej položila na čelo.
,,Necháš. Ho. Na. Pokoji." prehovorila som, no nebol to môj hlas, ale iný. Možno mužský, možno ženský. No bol prastarý. Možno hlas meča. Muž stál zase predo mnou a za ním obrovský drak s rohami.

Dlova?

Bola celá červená a až príliš obrovská. Vrhala tieň na celú lúku. Obrovské krídla mala stiahnuté pri bokoch a nozdry sa jej rozťahovali. Neďaleko rohov mala čierne oči. Celý chrbát až po chvost mala posiaty tŕňmi.
Niekto mi vyrazil meč. Zrazu bolo všetko farebné a plecia mi zvierali čiesi ruky a opierali o strom.
,,Aurora!" zatriasol mnou Castian. Alessandro už stál tam, kde som ho zvalila.
,,Čo si jej spravil?" zasyčal Alessandro.
,,Ja nič. Kebyže sa o ňu zaujímaš..."
,,Zaujímam sa o ňu." skočil mu do reči.
,,Zaujímaš sa iba o to, kto s ňou spí. O nič iné sa nestaráš." uvoľnil zovretie.
,,Nevieš sa zmieriť s tým, že ťa nemilujem. No nemáš na výber. Zmier sa s tým." mykla som plecami a obzerala som sa kde je tá dlova.
,,Vidím, že... to je jedno." pokrútil hlavou a vošiel späť medzi stromy.
,,Čo si videla?" opýtal sa pošepky.
,,Zase toho muža a dlovu. Bola... obrovská."
,,A aj tak to nebola na najsilnejšia."
,,To vážne?"
,,Áno."
,,Ako vieš?"
,,Pretože tá dlova neposlúcha nikoho a sedí v tme pod ich hradom."
,,Och... poďme radšej späť, bude obed." zahľadela som sa na svoj tieň ktorý bol skoro zarovno so mnou.
,,Dobre."
,,Dúfala som, že ma odnesieš. Hm, nabudúce." vydýchla som a zrazu som bola vo vzduchu.
,,Aj teraz."
,,Nevyhrala som. Ani raz." nadvihla som obočie.
,,Skoro si kvôli mne zabila princa. To sa počíta." usmial sa. Pravú ruku som mu položila na plecia a ľavú som si položila do lona.
,,Nemalo by to platiť."
,,Môžem ťa položiť." pustil mi nohy.
,,Nemusíš." vycerila som naňho v úsmeve zuby. Vyceril na mňa tesáky a zdvihol ma späť.
,,Si ľahká... ješ ty vôbec niečo?" nadhodil ma.
,,No... áno."
,,Ten kúsok niečoho čo si zhltla ráno? Tomu ty hovoríš jedlo? Bohovia. Nečudujem sa, že si taká slabá." pokrútil hlavou.
,,Takže mám viac jesť?"
,,No mala by si."
,,Aj tak mi to nepomôže."
,,Začni si veriť. Ide mi na nervy ako sa stále zhadzuješ."
,,Kebyže žiješ môj život, robil by si to isté."
,,Prečo si vtedy odišla?"
,,Kedy?"
,,Pri jazerách a vrátila si sa až za tmy."
,,Och..."
,,Prepáč ak som sa ťa dotkol."
,,To je v poriadku." sklonila som hlavu.
,,Tvoji rodičia ťa nevychovali?"
,,Vyrástla som bez rodičov. Pätnásť rokov a potom sa ma ujali vojaci."
,,Prepáč."
,,Nevedel si to." mykla som plecami.
,,Ak ma za Múrom zabijú, na čo im to bude? Čo im to pomôže?" zmenila som tému.
,,Im je všetko na niečo. Budeme cvičiť. Hneď ako sa skončí schôdzka, pustíme sa do toho. No najprv sa najem lebo umieram od hladu."
,,Prečo mi tak veľmi chceš pomôcť?"
,,Pretože moje tajomstvo je u teba ako na nitke. Niečo urobím zle a už to vedia všetci." uchechtol sa.
,,Neveríš mi?"
,,To som nepovedal."
,,Naznačil si to."
,,Verím ti, neboj sa."
,,Neveríš."
,,Verím."
,,Ne-ve-ríš."
,,Ve-rím."
,,Viem svoje."
,,Aj ja viem svoje." usmial sa.
,,Polož ma."
,,Prečo?"
,,Polož ma." zopakovala som. Pustil mi nohy a ruku mi stále držal na chrbte.
,,Pôjdeme neskôr."
,,Uhm?"
,,Chcem bojovať. Päsťami. Nešetri ma. Monokel ma možno naštve a zobudí."
,,Mám ťa zabiť?"
,,Pre mňa za mňa."
,,Ak sa nechám ovládnuť, už teraz si mŕtva."
,,Tak to ovládni."
,,Moja dvestoročná sila sa len tak ovládnuť nedá."
,,Tak sa budeme učiť spolu. Ty ovládať svoju silu a ja sa budem učiť bojovať."
,,No dobre."
,,Ukáž mi ešte niečo, vďaka čomu sa ubránim."
,,Vieš prečo ti tak ľahko podkopnem nohy?"
,,Lebo som slabá?" prekrútila som oči.
,,Aj. Ale ja ti kopem do kotníkov a ty mne do lýtok."
,,Uhm."
,,Kebyže mi kopneš do kotníkov, bolo by to lepšie."
,,Aj tak nespadneš."
,,Nie, ale môžem stratiť rovnováhu a potom ma môžeš zvaliť."
,,Ešte niečo?"
,,Budeme najprv skúšať toto."
,,Dobre." vydýchla som a pozorne som ho pozorovala. Rozbehol sa a ja proti nemu. Podkopla som si nohu a prešmykla som sa pomedzi tie jeho. So šmykom som sa postavila no on už stál otočený ku mne.
,,Povedal som, že ma budeš podkopávať a nie podšmykávať."
,,Mala som to v pláne no si rýchli... príliš. Rýchli na človeka."
,,Nie si človek."
,,Telom možno nie, no dušou áno a tá ma nepustí tu skákať ako Wyren."
,,Ako dlho si Wyren?"
,,Niečo okolo šiestich mesiacov."
,,To by si už o svojom tele mala čo-to vedieť."
,,Neviem o ňom nič."
,,Zrejme ti budem musieť pomôcť."
,,No zrejme áno." prekrútila som oči.
,,Kašleme na podkopávanie. Nahnevaj sa."
,,Nemám sa prečo nahnevať."
,,Nahnevaj sa na Alessandra. Nahnevaj sa na mňa." mykol plecami.
Pomyslela som na všetko okolo Alessandra. Ako sa správa, no o mne sa nedá povedať nič lepšie. Správam sa horšie ako on. Iba som sa spravila, že som nahnevaná a rozbehla som sa na neho.

Musí existovať aj iný spôsob ako bojovať bez hnevu.