Vojačka 2

XLI.

O PÁR DNÍ NESKÔR

,,Poď! Ľavá, práva, ľavá, práva! Rýchlejšie!" Castian sa prechádzal do kruhu okolo mňa a kráľovi vojaci nás očkom sledovali ako korisť.
,,Rýchlejšie to už neviem!" zakričala som cez údery drevenou tyčou do slaméneho panáka, ktorého mali postaveného za ľavým krídlom sídla v Yelle.
,,Ani trochu ma to nezaujíma. Pohyb!"
,,Nakopem ťa!" na päte som sa otočila, keď bol za mnou a priložila som mu tyčou zozadu po kolenách. Kľakol si. Rýchlo som k nemu priskočila a tyč som mu priložila k hrdlu, nachystaná ho zaškrtiť.
,,Neprovokuj," zavrčal a vstal akoby som bola pierko a rukami zvieral tyč, aby som ho nedusila. Visela som mu z pliec ako plášť.
Pevne som sa držala a od vojakov sa ozval smiech. Castian si ma nadhodil, predklonil sa a hodil na zem. Zanadávala som, keď mi zaprašťalo v chrbtici.
Obrátila som sa na brucho, tvár som zaborila medzi kamienky a ruky som si pritisla na chrbát.
,,Au." zakňučala som, keď ma chytil za pás a postavil.
,,Trebalo ti?"
,,Nechaj ma!" odskočila som od neho s pichnutím v chrbte.
,,Ale..."
,,Povedala som!"
,,Aj ja som povedal." teraz nám vojaci venovali plnú pozornosť.
,,Nerozumieš, že keď poviem, že neviem, tak neviem?! Som človek a nerozumieš ľudským limitom, tak ma láskavo nenúť, lebo ťa vlastnoručne natiahnem na škripec!"
,,Bohovia! Koľkokrát ti to poviem?! Nie si človek a rozmýšľaj!"
,,Zabiť sa dokážem aj bez teba!"
,,Snažím sa ťa naučiť ochrániť sa pred zabitím," povedal akoby nič.
,,Vieš čo? Nechaj ma. Nemám chuť s tebou viac bojovať." s kuľhaním a prekonávaním bolesti som kráčala k sídlu.
,,Vzdávaš sa? Takto ľahko a k tomu ešte teraz?" zakričal za mnou.
,,Áno, keď som si poradila doteraz, poradím si aj potom. Bez teba." odkričala som a vojaci sa mi sami uhýbali, aby som mohla prejsť.
,,Aurora!" zakričal, no ignorovala som to a vošla som do sídla.
Bol to menší hrad v tvare U z bieleho kameňa, zvnútra vyobkladaný bielo-sivým mramorom a svetlomodrými kobercami a závesmi.
Kráčala som chodbami a schodiskami do mojej komnaty.
Pred troma hodinami - teda na obed - sme prišli a večer sa mame stretnúť s kráľom na večery.

➳➳

Vošla som do svojej bielomodrej komnaty, veci som hodila na dlážku vedľa vane a čľupla som do vody.

,,Vzdávaš sa?"

Castianove slová mi lomcovali hlavou.

Vždy si si hovorila, že sa nikdy ľahko nevzdáš. Že sa vôbec nikdy nevzdáš, ani keď to bude ťažké a budeš bojovať do konca. No vzdala si sa len pri boji, ktorý ťa má naučiť poraziť Marthaugfa. Vzdala si sa! Mala si oveľa horšie boje a zranenia, ako len to, že ťa prehodil cez seba a teraz ťa bolí chrbát. Nevzdala si sa keď ti presekli lýtko, nevzdala si sa keď si mala zranené rameno, nevzdala si sa, ani keď si umieral v Dachu. Tak sa nevzdávaj pri cvičení!

Kričalo vo mne niečo. Chcela som to zahnať, no bola to čistá pravda. Vzdala som sa pri boji, ktorý mi pomôže prežiť. Zdupkala som ako malé decko.

Ako chceš bojovať proti Marthaugfom? Castian ich pozná, ty nie. Vie, čo robí.

➳➳

Vyšla som pomaly z vane, obliekla som si čisté čierne nohavice a modrú košeľu, našťastie už nie takú priesvitnú, aby mi bolo vidieť znak a cez prsteň som zavolala na Oleka. Spomedzi rúk mi začal vychádzať dym, až ma celú obmotal a zmizol až v Podzemí.
,,Vitaj." usmial sa Olek.
,,Ahoj." hľadela som za dymom z môjho prsteňa, ako sa plazí preč.
,,Budem hádať prečo si tu."
,,Hádaj."
,,Mám ťa cvičiť?"
,,Áno. Môj otec zomrel kvôli Duchovi a keď som ho chcela zabiť, nestihla som. Mečom som nestihla. Možno kebyže viem, ako naňho poslať dym, bol by mŕtvy."
,,Och... to mi je ľúto."
,,Najhoršie je, že som sa s ním predtým pohádala."
,,Môžem ti niečo ukázať." chytil ma za ruku a presunuli sme sa do inej miestnosti s celami.
,,Čo to je?" nadvihla som obočie.

Väzenie, žeby?

,,Týchto som chytil ešte dávno pradávno." otvoril jednu celu. Vo vnútri sa tlačili traja Marthaugfovia a keď sa pred nimi zjavil Olek, natlačili sa do rohu.
,,Prečo mám zabíjať Marthaugfov?"
,,Chceš hádam zabíjať ľudí?"
,,Nie."
,,Tak?"
,,Vybral si si ich len tak?"
,,Hej." dve ženy a jeden muž.
,,Len tak?"
,,Áno." zopakoval.
,,Si krutý."
,,Sme rodina, sestrička." zasmial sa.
,,Och." prekrútila som oči.
,,Ukážem ti to na nej." ukázal na ženu v hnedých šatách s čiernymi vlasmi a tmavými očami. Na tvári sa jej zračil strach, no neplakala.
Dym ju vyhnal z cely a potom zabuchol mreže.
,,Uhm." prikývla som.
Uprene sa díval na ženu. Stál rovno ako svieca s bradou trochu hore.
Lúskol prstami, z ruky mu vyšiel dym a v sekunde vošiel žene do nosa. Začala kašľať a driapať sa za hrdlo.
,,Dusí sa. Teraz ty," povedal, odvrátil od ženy pohľad a ďalší dym otvoril celu.
,,Tú druhú." kývla som na ženu v červených šatách.
,,Dobre." dym ju odtiaľ vytiahol, aj keď silou mocou nechcela.
,,Teraz?"
,,Zameraj všetku svoju pozornosť na ňu. Hľaď jej do očí a ignoruj všetko okolo seba. Vnímaj len ju. Hej, ale najprv sa zmeň." uškrnul sa.
,,Aha." uchechtla som sa a potom som sa zmenila.
,,Mysli na dym nad ohňom, ktorý ťa toľkokrát štípal v očiach." uprene som sa zahľadela na ženu s tmavohnedými vlasmi po bradu. Ozval sa rachot.
Obaja sme sa otočili na mŕtvu ženu ležiaci za nami. Z úst sa jej, ako tmavá tekutina, pomaly plazil dym až k Olekovým nohám. Ten sa odvrátil späť ku mne.
,,Zdvihni ruku." na tej jeho sa zjavil dym. Silou mocou som myslela na dym, od ktorého som ako človek aj polowyren tak utekala zo strany na stranu, pretože mi išiel do tváre.
,,Mysli na dym," zašepkal.
Ruku som stiahla v päsť a snažila som sa do nej dostať dym. Začalo ma páliť v hrdle. Roztvorila som dlaň a myhol sa na nej malý plamienok dymu. Rozkašľala som sa, no stále som sa snažila stáť rovno. Začali ma štípať pľúca a z očí sa mi púšťali čierne slzy.
,,Do pekla." zasyčal Olek keď sa na mňa zahľadel.
,,Prestaň!" skríkol.