Vojačka 2

LXXXIX.

POHĽAD AURORY

Takto rýchlo som ešte v živote neutekala, aspoň som mala taký pocit.
Šprintovala som cez lúku a za mnou bolo počuť vojakov.
Bola som už niekde pred polovicou lúky a odrazu akoby sa brána začala vzďaľovať a stehná ma pálili.
Mala som za sebou polovicu a veľmi dobre som vedela, že spomaľujem. Zle som si prerozdelila sily. Doteraz som mala utekať povoľno a až sem, za polovicou som sa mala poriadne rozbehnúť.
Vypľula som krv a pomedzi to som sa rýchlo nadýchla a snažila rýchlejšie rozbehnúť.

Ešte trochu! Už keď vypustíš Emersona, budeš v bezpečí! Len tam dobehni!

Kričalo vo mne niečo. Prehltla som sliny zmiešané s krvou a urobila som pár skokov na jednej nohe aby som dýku strčila do čižmy. V tráve predo mnou niečo trčalo. Zamračila som sa a v tom som do niečoho zakopla a zletela som na zem. Ponad hlavu mi preleteli tri šípy.

Do riti!

Na topánkach a nohaviciach som mala krv kríženca a ďalej od jeho rozsekaného tela bola hlava a v nej šíp. Museli ho zabiť stráže pri Múre.

Stráže pri Múre.

Bleskovo som sa postavila a pozrela na bránu. Nikto tam nebol. Po bitke museli odísť do tábora.
Vydýchla som a s veľkou biedou som sa rozbehla. Stehná aj hrdlo ma pálili a krv na nohaviciach mi presiakla a nepríjemne ma chladila a lepila nohavice na kožu.
Niekoľko metrov za mnou bol nejaký vojak. Na nešťastie on si dobre rozložil sily. Zavrčala som, v behu vytiahla meč a otočila som sa. Vojak zreval keď sa mu meč zaryl do krku. Zapotácala som od šoku. Potiahla som meč a vytiahla som mu ho z hrdla. Hlavu mu držala už len koža. Ozval sa rev od vojakov ktorí boli až príliš blízko. Pri stanoch som zahliadla lukostrelcov ako napínajú tetivy.
Zvrtla som sa a rozbehla s mečom v ruke.

Už len kúsok!

Obzrela som sa. Šípy vo vzduchu práve začali padať a natáčali sa hrotom na mňa. Bolo ich päť a každý bol presne namierený na moju líniu ktorou som chcela bežať. Vypľula som ďalšiu dávku krvi a zabočila som do prava, pod šípy a ešte trochu ďalej, čím už nebola šanca aby na mňa spadli. O pár krokov som zabočila späť do ľava a rozhodla sa použiť všetky zvyšné sily na posledných tridsať metrov k bráne. Zúrivo som zavrčala. Vojaci boli pár metrov za mnou a každým krokom ma dobiehali.
Možno mi na začiatku nestíhali, no teraz mali všetci dosť sily na to, aby ma chytili. Zase som raz bola hlúpa.
Posledných dvadsať metrov a už mám vojakov za chrbtom. Dychčala som tak nahlas, až mi to robilo zle na uši, v ústach som cítila samú krv a až ma napínalo na zvracanie z toho, koľko som jej polka.
,,Nemáš kam újsť!" zakričal niekto. Desať metrov. Pomaly som zdvíhala meč do roviny kladky. Päť... tri a meč som vrazila do ploskej diery. Niečo tam prasklo. Otočila som pohľad na vojakov a ďalej zvierala meč.
,,Nie!" zreval Tax.
,,Neskoro." usmiala som sa.

Čo to tej kladke toľko trvá?!

,,Chyťte ju." zavrčal Tax.

Otvor sa!

Dvaja vojaci ku mne podišli. Pustila som meč a chcela som sa ohnať päsťou, no vojak ju chytil a pevne zovrel a stočil mi ju za chrbát. Zasyčala som od bolesti. Tretí vytrhol meč z kladky.
,,Aj tak je neskoro." zamrmlala som. Jeden vojak ma chytil za jednú ruku a druhý za druhú. Vojak odkráčal s mojim mečom za mňa k Taxovi.
,,Vedel som, že sa ti nedá veriť." postavil sa po ľavici vojaka, ktorý ma držal.
,,Tak si ma mal zabiť." vyštekla som.
,,Aj by som to spravil, no teraz mi to už nič nepomôže."
,,Máš pravdu." prikývla som a hľadela na kladku.
,,Ak by Yoneha nezabili Duchovia, teraz by som ho asi zabil ja za to, že ťa sem vôbec odvliekol." zavrčal, otočil sa a kráčal preč. Vojaci ma začali ťahať od brány. Začala som sa mykať, no držali ma príliš silno.
,,Pustite ma!" vyštekla som. V bráne niečo zapraskalo. Všetci zastali a vrhli na ňu pohľady. Kladka silno praskla a otvorila sa. Ústa sa mi začali skrúcať do úsmevu. Z kľúčovej diery začalo vychádzať svetlo a po celej bráne sa objavili svietiace žily, ktoré akoby vchádzali do kladky.
,,Skit." povedal vojak ktorý mi zvieral pravú ruku.
,,Vad nu, Tax?" opýtal sa nejaký vojak.
,,Vad vill du göra när ingenting kan göras?" zavrčal Tax. Diera začala svietiť čoraz silnejšie.
,,Blixten kommer att döda oss alla!" vyštekol vojak ktorý mi držal ľavú ruku.
,,Jag vet!" skríkol Tax.
,,Gör något!" zavrčal vojak po mojej pravici. Z diery vystrelil blesk rovno do mňa.

POHĽAD EMERSONA

,,Na to sa nedá pozerať." zkonštatoval Vardan.
,,Na čo?" nadvihol obočie Therron.
,,Na to ako už nevládze!" hodil rukou smerom k utekajúcej Aurore.
,,Tak sa nepozeraj." zamrmlal Dashiell.
,,Teraz keď ju strelia..." zamrmlal Xayah keď lukostrelci vystrelili šípy.
,,Cachu!" skríkli všetci moji bratia potom, ako sa Aurora o niečo potoka a zletela na zem. Ponad hlavu jej preleteli vystrelené šípy. Hneď na to sa pozviechala a rozbehla ďalej.
,,Tí ľudia ju predsa len niečo naučili." uškrnul sa Vardan keď v otočke zabila vojaka. Znudene som sa naňho pozrel. Obrátil oči v stĺp a otočil pohľad na ňu.
,,I uffern." zašepkal som, keď už leteli ďalšie šípy. Farrad s Vardanom zapískali, keď ich hravo podbehla a šípy sa zapichli do zeme.
,,Teraz už len aby sa nič nezvrtlo..." povedal Vardan. Po pár metroch zdvihla meč. Vojaci už boli len pár krokov od nej.
,,Paratowch!" skríkol som na armádu, hoci som pozeral do Múru. Autora zapichla meč a držala sa ho ako kliešť. Prehodila si pár slov s Wyrenom, až ju dvaja chytili a tretí vytiahol meč.
,,Teraz neviem, či to stihla alebo nie." pozrel na mňa Therron. Pokrútil som hlavou a mykol plecami. Therron si vzdychol a zahľadel späť. Ťahali ju od Múru a vojak s mečom odišiel za nich. Wyren, s ktorým sa predtým rozprávala sa postavil vedľa nich a zase sa zarozprávali. Musel to byť veliteľ alebo čo.
Vydali sa preč. Držali ju za ruky a ťahali. Visela im v rukách, päty ťahala po zemi a hľadela na bránu. V tom sa ozvalo silné prasknutie. Na tom ničom pred nami sa začali objavovať žily a kamene. Bratia na mňa pozreli.
,,Podarilo sa." doširoka som sa usmial a hľadel som na Auroru, ktorá pomaly mizla za kameňmi. Úsmev mi zamrzol na tvári, keď sa odniekiaľ objavilo silné svetlo a už som len videl, ako od nej odhodilo vojakov, ktorý ju držali.