Vojačka 2

LXXI.

,,Nikomu o tom ani necekneš, rozumieš?" zavrčal som.
,,Čo chce urobiť?" povedala roztraseným hlasom.
,,Ak sa ťa niekto opýta, prečo som tu bol, povieš, že som tu bol kvôli Aurore, ale nepovieš že je pri Múre, povieš... že je mŕtva. Napríklad. Hocičo, len nie, že je pri Múre."
,,Rozumieš?" zavrčal som znova keď na mňa nepríčetne hľadela.
,,Ale prečo?" vytlačila zo seba.
,,Lebo to tak chcem."
,,To mám klamať aj Malefi? Môže to zistiť..."
,,Nič nezistí. Budeš klamať všetkým." zavrčal som pošepky.
,,Al..."
,,Žiadne ale. Nikomu nič nehovor, pretože ak ti újde čo i len slovko, že je pri Múre niekto, kto tam nemá byť, bude zle."
,,Dobre." zašepkala. Prikývol som.
,,Ďakujem." zamrmlal som, za buchol za sebou dvere a uháňal som dole schodmi.

➳➳

,,Zavolaj mi Hywela." povedal som vojakovi, ktorý mi priviedol sivého koňa. Všetci vojaci mali strieborné brnenia s tmavomodrými plášťami.
,,Pane, Hywel je dneska na obhliadke na druhej strane mesta..." zastavil predo mnou. Nohu som dal do strmeňa a chytil som sedlo.
,,Povedal som, zavolaj mi Hywela." zamrzol som v pohybe a zopakoval som.
,,Áno, pane." prikývol, vyhupol som sa do sedla a vojak už utekal preč.

➳➳

,,Tu sú tie listy," povedal hrubým hlasom vojak a na koňa za mňa vyhodil dva vrecia, ktoré začal priviazovať. Prikývol som a zdvihol pohľad na most, na ktorom stála postava. Malefi stála ako soľný stĺp a hľadela na mňa. Jemne kývla rukou, dlaňou nahor, akoby ukazovala na Ronor.
,,Ďakujem," povedal som pre seba a slabo som kývol hlavou.
,,Je to," povedal vojak a ustúpil. Postavil sa do pozoru, popohnal som koňa a ten sa rozbehol po ceste vykladanej mačacími hlavami, ktorá viedla popod most do mesta.

➳➳

,,Pane!" zvolal niekto spoza mňa. Zvrtol som koňa a po dlhej ulici, pomedzi ľudí, klusal na hnedom koni vojak, ktorého som poslal po Hywela.
,,Kde je?" opýtal som sa keď zastavil predo mnou a dal sa do pozoru.
,,Čaká vás v Striebornom dome." spustil ruku z čela a vystrene sedel.
,,Povedal som, aby si mi ho zavolal, nie dohodol stretnutie." mľaskol som.
,,Viem, pane. Povedal, že on bude tam... že vás tam počká." vytlačil zo seba.
,,Máš šťastie, že viem, aký Hywel je. Choď." potiahol som koňa aby sa otočil. Dal sa do pozoru a po chvíli, keď som mu bol otočený chrbtom, odišiel smerom, akým prišiel.

➳➳

Zastavil som pred bielym, veľkým hostincom, ktorý mal striebornú strechu a rámy okien boli tiež strieborné. Koňa som priviazal o biele drevo, ktoré trčalo z bielej steny a otvoril som vysoké, biele dvere so striebornou kľučkou, ktorá vyzerala ako krídlo draka.
Vo vnútri bolo všetko z bieleho dreva a dva menšie lustre boli zo striebra a horeli na nich vysoké, biele sviečky. Chytil som okoloidúceho chlapca nad lakeť a pritiahol ho k sebe. Vystrašene sa na mňa pozrel.
,,Nebol tu Hywel?" nadvihol som jedno obočie. Hywel bol stará škola, všetci ho poznali.
,,Tak bol?" potiahol som rukou a tým ho zatriasol.
,,N-nie." pokrútil hlavou. Zahľadel som sa na zadné dvere ktoré sa otvorili. Dnu vplávalo svetlo a tieň vysokého wyrena. Vystrel som sa, pustil som chlapca ktorý sa rýchlim krokom vykradol dverami za mojim chrbtom. Ruky som si prekrížil na hrudi a zdvihol bradu.
Hywel, v sivom brnení, prilbou pod pazuchou a modrým plášťom za chrbtom zavrel dvere. Z ľavej ruky si stiahol striebornú rukavicu a prehrabol si nakrátko ostrihané blonďavé vlasy. Postavil sa rovnako ako ja a zahľadel sa mi do očí. Zavrčal som a Hywel sa uškrnul.
,,Ponúknem vám niečo?" opýtala sa wyrenka, ktorá stála medzi nami, zvierala svoje tmavozelené šaty a blonďavé vlasy mala zapletené do vrkoča a prehodené cez ľavé plece. Pohľadom skákala zo mňa na Hywela. Ani neviem ako dlho sme na seba len tak hľadeli.
Sklonil som pohľad z Hywela na ňu.
,,Au..." zamrzol som. Podobala sa na Auroru. Hywel sa zasmial.
Aurora bola akurát vyššia, telo mala samý sval a ten jej zákerný úsmev... a mala čierne vlasy.
Vlastne, vôbec sa nepodobali...
Prebodol som ho pohľadom a vykročil k nemu.
,,Potrebujem od teba niečo." zavrčal som a pozrel som sa na ruku, ktorú mi podával.
,,Vieš, že si s tebou ruku nepodám. Nikto nevie kde si ju strkal. Ktovie či si sa zase nehrabal v hnoji tak ako minule." obrátil som oči v stĺp a on sa zase zasmial. Pokrútil som hlavou.
,,Minule mi tam spadol diamant, mal som ho tam nechať?" uchechtol sa. Neodpovedal som.
,,Tak, čo také potrebuješ, Castian?" opýtal sa po chvíli.
,,Poď so mnou von." zvrtol som sa na päte a kráčal k dverám.
Ruku som položil na kľučku a vyšiel von, už som stál pred hostincom, keď Hywela stále nebolo. Vrátil som sa späť.
,,Hywel!" vyštekol som. Ramenom sa opieral o stĺp, nohy mal prekrížené a niečo zrejme sladké rozprával tej wyrenke, ktorá sa do nás ozvala.
,,Veď už." vzdychol si a vystrel sa.
,,Okamžite." stisol som kľučku.
,,Dám si víno." zapriadol a kráčal za mnou.
,,Nič si nedáš Hywel. Hneď teraz odchádzaš."
,,Som smädný."
,,Môžeš sa napiť aj vody."
,,Ale aj vodu si musím vyjednať tu u..." pozrel na wyrenku.
,,Reeta." usmiala sa a sklonila hlavu.
,,Reety." usmial sa a mykol plecami.
,,Nie ak sa napiješ vody zo žľabu pre kone. Keď si sa hrabal v hnoji, tak toto ti už vadiť nebude. Pohni, nemám na teba celý deň."
,,Jedno víno." povedal Reete rýchlo a potichu.
,,Ja som to počul, Hywel."
,,Nevrč." uchechtol sa a zavrel za nami dvere.
,,Toto donesieš do Ronoru." ukázal som na vrecia.
,,Ronoru? Myslíš, že sa mi tam chce ísť?"
,,Hywel, kráľ ma tu poslal a ty to odnesieš."
,,Prečo to neodnesieš ty?" sadol si na jeden z troch sivých kamenných schodov, ktoré viedli k dverám.
,,Lebo mus... čo sa staráš? Okamžite si zober koňa. Čím skôr odídeš, tým lepšie."
,,Čo za to?"
,,Dva diamanty... v hnoji." odfrkol som a vytiahol koňovi ofinu spod vrchného remeňa ohlávky.
,,Hm, idem si po to víno a prídem sa s tebou rozlúčiť." uchechtol sa.
,,Hywel." vzdychol som si a palcom a ukazovákom som si pošúchal oči. Vošiel dnu a dvere nechal podchýlené.
,,A tak ma teraz napadlo, prečo ja a nie niekto iní?" opýtal sa keď po chvíli vyšiel von a postavil sa predo mňa. Odpil si zo strieborného kalichu, v ktorom boli vyrezané nejaké vzory.
,,Lebo si myslím, že na teba je spoľah."
,,Len na mňa? V kuzyltumskom vojsku sú desiatky tritisíc ročných vojakov, na ktorých je tiež spoľah. Možno väčší." na konci sa uškrnul. Prekrútil som oči a chytil ho pod krk pravou rukou. Ešte si blbec aj odpil.
,,Lebo mám dosť vážne starosti spojené s tým, kto som. A ty jediný vieš kto som a už drž hubu, zober si koňa a odchod!" syčal som mu šeptom do tváre. Pustil som ho.
,,Ahaa, tu ide o to, že nie si Wyren? Niekto na to prišiel?" odšepkal.
,,Bohovia Hywel." vzdychol som, zaklonil som hlavu, rukami som si pošúchal tvár a otočil sa k sedlu. Chrbtom k Hywelovi.
,,Kto je ten šikovný?" zasmial sa. Pomaly som spod sedla z pošvy vytiahol dýku s dlhou čepeľou.
,,Ešte jedno blbé slovo Hywel a budeš mať po jazyku." zvrtol som sa na päte a priložil mu špic dýky pod spodnú peru.
,,Dobre, dobre." oblapil čepeľ rukou v rukavici a pomaly si ju zložil dole.
,,Odchod!" štekol som mu do tváre a tri ďalšie dýky, ktoré som mal pod sedlom som držal za rukoväte v ľavej ruke medzi prstami, aby mi ich Hywel náhodou nezobral.
,,Bohovia, to čo bol za škrek?" zamračil sa keď sa z každej strany na nás dovalil divný krik.
,,Hywel..." dýky som vložil späť do pošiev pod sedlom a spoza pravého ramena som vytiahol meč.
,,Nehovor mi, že to je to, proti čomu sa zbiera armáda." odhodil kalich s vínom, ten sa odbíjal od zeme a kus po kuse sa z neho odlamovalo. Okamžite v rukách zvieral ťažký meč. Hruška rukoväte mala tvar líšky s roztvorenou papuľou, v ktorej sa leskli špicaté zuby. Jeho zver.
,,Mám pocit že áno." meče som hodil na kopu sena vedľa koňa, odviazal som ho, rozrazil dvere hostinca a koňa vpustil dnu.
,,Tým vreciam sa nesmie nič stať! A tomu koňovi tiež!" zabuchol som dvere, zdvihol meč a vyskočil na bielu kobylu, ktorá tam stála. Hywel už sedel na čiernom žrebcovi.
,,Odseknúť hlavy." vyštekol som mu, keď sme sa rozbehli v ústrety kriku s dúfaním, že ideme dobrým smerom.

-----

Ďakujem za 1,09K👁️ na tejto knihe a za 5,06K👁️ na prvej knihe Vojačky ❤️❤️