Vojačka 2

CII.

,,Toho jeleňa poznám." povedala som a stále hľadela na jeleňa, ako pomaly a vznešene kráčal k nám.
,,Zomrel?" opýtala som sa.
,,Áno. Je to môj zver." povedala Erunis. Jeleň k nej podišiel. Poškrabala ho po nose a jeleň zafunel. Pozrel sa na nás, otočil sa a zvalil sa k stene na veľký biely a huňatý koberec.
,,Tak čo robil u ľudí?"
,,Strážil môjho vnuka. A nie len on. Strážilo ho niekoľko dalších zverov nás mŕtvych, akurát Arcalimon bol najznámejší."
,,On mi aj ukázal cestu. K Múru."
,,Áno. To som mu nakázala."
,,Aj cez to, že ste vedeli, že ma zabije? Že vypustím Marthaugfov?" nadvihla som obočie.
,,Áno. Ak by si išla druhou stranou, išla by si niekoľko týždňov. Marthaugfovia by ešte viac zosilneli a pokiaľ by si sa vrátila, boli by silnejší ako hocikto iný. Preto som ti ukázala cestu. Aby nemali čas zmocnieť ešte viac a aby ťa to zabilo, aby som vás dostala tu."
,,Čiže to všetko bol plán? Zabiť nás?" nadvihla som obočie.
,,Dalo by sa to tak nazvať."
,,Ale Marthaugfovia sú aj tak voľní." povedal Olek.
,,Áno, ale ja verím, že dlho nebudú a zabijete ich." usmiala sa.

➳➳
POHĽAD ALESSANDRA

,,Hľadáme už pol dňa." posťažoval sa Torsten. Vzdychol som si.
,,Aj tak to tu musí niekde byť." povedal som a zoskočil z orla. Torsten ma nasledoval.
,,Možno Asbjørn niečo našiel." zamyslel som sa. Mykol plecami a vykročili sme po suchej tráve ku kusom obrovských, čiernych kameňov. Neďaleko za nimi bola zaschnutá čierna žieravina, ktorá viedla až na vrch vysokej sopky.
,,Kedy naposledy vybuchla?" opýtal som sa a pätou pobúchal po kamennom plášti, ktorý pokrýval sopku.
,,Pred dvadsiatimi rokmi, približne."
,,To nie je až tak dávno." skonštatoval som a zahľadel na jej vrchol.
,,Bol to dosť ničivý výbuch. Vidíš tu trávu a stromy? Ešte stále sa nevedia uchytiť. Do vzduchu vypľula toľko popola, že ešte teraz sa zem spamätáva."
,,Øistenreidar nevyzerá, žeby ho to nejako zasiahlo." vydali sme sa po okraji kamenného plášťa.
,,Mágovia, čarodejnice... všetci okolo sopky spravili štít. Vedeli, že ak by popol priletel k nám, nebolo by to najlepšie. Aspoň na rok by nás to zasiahlo. Našu úrodu, dobytok." povedal. Ďalej sme potichu kráčali s orlami za chrbátmi.
Zastavil som.
,,Čo ak je vchod vnúti?" zdvihol som pohľad na sopku.
,,Vnútri sopky?"
,,Hej." prikývol som.
,,To by nebol najhorší nápad."
,,Ideme tam?" otočil som sa naňho.
,,Vzduchom ide Asbjørn. Možno ho napadne sa tam pozrieť." povedal a kráčal ďalej.
,,Čo ti včera povedal?" zamračil som sa.
,,To je to. Nič."
,,Niečo ti povedať musel." dobehol som ho.
,,Prečo?"
,,Pretože ak by ti nič nepovedal, bol by si... kľudnejší. Si naňho nahnevaný, no nie preto, že ti nepovedal to, čo si ty chcel."
,,Hej, niečo mi povedal, ale nevysvetlil."
,,Čo také?"
,,Nepochopil som to. Ak to chceš vedieť, musíš sa opytáť jeho. Aby som to náhodou nepovedal zle." prekrútil oči.
,,Kebyže viem, že sa tu rozhádate, idem sám." zamrmlal som.
,,Sme priatelia, Alessandro, nie?"
,,Hej."
,,A priatelia si pomáhajú. Tvoja Aurora síce zrejme už dopredu zahubila celý kontinent, ale stále si môj priateľ."
,,Vďaka." slabo som kývol bradou.
,,Ešte mi neďakuj." povedal.

➳➳
POHĽAD EMERSONA

Plošiny a dlovy sa pomaly vracali.
Sedel som v hlavnom stane so zatvorenými očami a načúval hluku, ktorý prichádzal z vonku.
Vojak odhrnul plachtu vchodu a dnu vošlo svetlo a spolu s ním moji bratia. Otvoril som oči. Sadli si okolo kruhového stolu a z hláv zložili prilby.
,,Ako Roslin?" opýtal sa Xayah.
,,Aký Roslin?" nadvihol som obočie. Zasmiali sa a venovali mi tajomné úsmevy.
,,Čo Yelle?" pozrel som na Therrona.
,,Ostalo tam pár ľudí." mykol plecami a prehrabol si vrkôčiky.
,,Živí?" nadvihol som obočie.
,,Hej. Sú priviazaní o koly." uchechtol sa. Kútik sa mi zdvihol do úsmevu.
,,Darcia a Eyll?" pohľad som zameral na Farrada.
,,Ako si si prial. Nezostalo z nich nič, len zrúcaniny."
,,Ľudia?"
,,Niekoľko je pri koloch a niekoľkým sme venovali tú česť, že sme ich živých odniesli a hodili do vody. Ale väčšina je mŕtva, keďže sa nám stavali na odpor." povedal. Prikývol som a pozrel na Xayaha a Dashiella.
,,Lode sme zničili. Všetky, ktoré boli v prístave. Ľudia sú mŕtvi a tí živí sú pripútaní. Bez dosahu na jedlo či pitie." odpovedal Dashiell.
,,Žiadne problémy neboli?" opýtal som sa ďalej.
,,Trochu. Námorníci sa na nás pustili, aby bránili Wyrena, ktorý chcel ujsť, zrejme do Ronoru, ale všetkých sme zabili. Skontrolovali sme celé okolie do posledného konáru a nikto neodišiel. Ani po zemi, ani po vode." doplnil Xayah.
,,A..." začal Dashiell.
,,A?" opýtal som sa, keď nepokračoval.
,,...zabili dvoch vojakov." dokončil.
,,Vždy lepšie ako troch. Aj keď ani tí dvaja sa mi nepáčia." povedal som a on prikývol. Nastalo ticho. Všetci sme hľadeli na postavičky na mape.
,,Čo teraz?" opýtal sa Therron. Prst som pritlačil na mapu.
,,Výcvikové tábory." povedal som.
,,Všetci?" opýtal sa Dashiell.
,,Všetci. Niekto si musel všimnúť, že sa na Radane niečo robí. A je to tam samí vojak, čiže tam budeme musieť byť všetci."
,,Kedy?" venoval mi ďalšiu otázku Farrad.
,,Dneska v noci. Choďte spať." nakázal som. Všetci sa postavili a vzali prilby do rúk.
,,Kde je Vardan?" opýtal sa Dashiell.
,,Netuším, ale keď ho uvidíte, pošlite ho tiež spať." odpovedal som a on prikývol. Zasalutovali a odišli.
Vnútro stanu opäť zahalila tma. Oprel som sa o mäkké operadlo kresla, zatvoril som oči a vydýchol.

➳➳
POHĽAD YEZRIELA

Len nedávno odbili hradné hodiny dvanásť.
Sedeli sme v jedálni a obedovali. Ja, otec, Ress s Chaolom a s Andrewom a niekoľko dalších Wyrenov.
V celom zámku vládlo nepríjemé ticho a nálada, ktorá sa všetkým zarývala do špiku kosti. Väčšina vyššie postavených Wyrenov bola arogantná, pretože boli vynervovaní z Duchov, ďalšia časť bola ustráchaná z toho, čo s nimi bude a čo sa stane s kráľovskou rodinou ak ju Duchovia premôžu. A hlavne čo bude potom s kontinentmi.
Jedálňou sa niesol len zvuk príbora narážajúceho o stieborné taniere.
Väčšina armády bojovala pri priechode s ľudského na náš kontinent. Zabíjali Duchov no aj tak sa vždy našli nejakí, ktorí si cestu pomedzi armádu našli a stratili sa na kontinente a potom robili šarapatu v nejakej dedine. Našťastie sa ich vždy podarilo zabiť. Žiadna dedina ani mesto nehlásili útok Duchov, ktorí by nezvládli. Našťastie.
Zajtra ráno som sa k armáde mal pripojiť. Vziať so sebou ďalšiu légiu, ktorá nahradí zranených vojakov. Samozrejme, že Ress, Chaol a Andrew sa ku mne neodbitne hlásili, že aj oni idú. Aj za cenu toho, žeby sa už nevrátili.
,,Nehrab sa v tom." povedal potichu otec. Až teraz som si uvedomil, že som zamyslene sedel a jazdil vidličkou po tanieri a tá škrípala. Ospravedlňujúco som kývol bradou a vidličku položil.
Odkedy sa pred niekoľkými týždňami od nás Alessandro oddelil, som sa poriadne nenajedol. Zožieral ma zlý pocit, že je sám v krajine, ktorú nepozná a hľadá Auroru, ktorá tu už ani nemusela byť. Nie na tomto kontinente a možno ani na žiadnom inom.
Nevedel som, čo budem robiť, ak vzíjde, že môj už tretí brat je mŕtvy. Nechcel som na to myslieť, no táto cela situácia mi k tomu len dopomáhala.
Odsunul som stoličku a vstal.
,,Far." otočil som sa k otcovi. Zdvihol na mňa pohľad. Sklonil som hlavu, zdvihol a vykročil som, až som zastavil pri mužoch.
,,Príďte za mnou do pracovne." povedal som ľudským mužom. Prikývli a vykročil som ďalej.
Dvere sa rozleteli a dnu vbehol hradný vojak. Zadychčaný, akoby utekal až od prieplavu.
,,Ers Majestät!" zasalutoval.
,,Ja?" zamračil sa otec.
,,Eagle Riders kom. Med brådskande meddelande!" povedal hlasno. Pozrel som sa na otca a späť na vojaka.
,,Odveď ich do mojej pracovne!" zavelil, servírkou si utrel ústa a vstal. Vojak zasalutoval a rozbehol sa preč.
Všetci okolo stolu sa postavili a uklonili hlavami, keď otec okolo nich prechádzal.
Vyrazil som za ním a pri dverách sme sa stretli.
,,Myslíš, že Duchovia zaútočili na Roslin a Lempu?" opýtal som sa, keď sme kráčali po neobyčajne tichej chodbe.
,,Bojím sa niečoho horšieho, ako Duchov." odvetil. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
,,Nemali ako..." povedal som. Otec zastavil okoloidúcu dvojicu vojakov. Zasalutovali.
,,Gå under jorden för att kontrollera nyckeln. Men där är han, göm honom i ett hemligt omslag." vojaci zasalutovali a klusom sa pobrali smerom, ktorým sme prišli.
,,Ak by aj ukradli kľúč, vedeli by sme o tom, nie? V hrade nebol žiaden nežiadaný pohyb." vykročil som za ním.
,,Vždy je lepšia kontrola." odvetil.