CIV.

181 11 0
                                    

POHĽAD AURORY

Stála som na balkóne pred Erunisinou komnatou. Lakťami som sa opierala o kamenné zábradlie a hľadela na vodopády oproti. Olek išiel hľadať Nisseho a mne, samozrejme, nakázal ostať tu.
,,Viem, že to je pre teba ťažké." ozvala sa Erunis a postavila sa vedľa mňa.
,,Je to viac ako len ťažké." odpovedala som potichu a vystrela som sa.
,,Spravila si chybu, ktorú teraz musíš napraviť a ty ju napravíš."
,,Ako som mohla byť tak hlúpa? Ani... ani nikto by nevypustil Marthaugfov a ja som to urobila. Namiesto toho, aby som zastavila Duchov som vypustila Marthaugfov. A k tomu nás to ešte aj zabilo."
,,Bolo toho na teba veľa. Vzala si si na svoje plecia všetko, čo sa dalo, len aby si ochránila ostatných. Aby oni boli v bezpečí, zatiaľ čo ty budeš príšerne trpieť. Už si nevedela čo máš robiť, pretože si vo svojom vnútri vedela, že len Wyreni nedokážu Duchov zastaviť. Že niekoho na pomoc potrebujú. Tým, že si vedela o Øistenreidare tak málo, samozrejme musel niekto využiť."
,,Castian?" zašepkala som.
,,Áno. Vedel, že máš kľúč a vedel, že si odhodlaná všetkých zachrániť, tak to využil, pretože vedel aj to, že ty za ten Múr pôjdeš a že sa aj vrátiš. A nevrátiš sa sama."
,,Verila som mu." povedala som bez citu.
,,Každý sa musí v niekom zmýliť, niekedy aj v tom, komu verí najviac." položila mi ruku na rameno. Zdvihla som zrak a zahľadela som sa jej do očí. Do očí, ktoré mi tak veľmi niekoho pripomínali, no nemohla som si spomenúť koho.
,,Prečo keď nás viete oživiť, neoživíte aj seba a všetkých ostatných bohov a nejdete kontinenty zachrániť?"
,,Pretože po kontinentoch už chodí niekto iný, ktorý ich dokáže zachrániť aj bez nás."
,,My?" kývla som bradou k oblúku, po ktorom spomedzi stĺpov vyšiel Olek a za ním Nisse. Prikývla.
Boli rovnako oblečený a rozprávali sa.
,,Nie je na teba nahnevaný." povedala, keď videla kam stále pozerám.
,,Je. A poriadne. Zabila som ho."
,,Už si to nedávaj za vinu. Zabila si vás, ale ja vás oživým a všetko napravíš, dobre?" slabo sa usmiala.
,,Toto ma len tak rýchlo neopustí." pokrútila som hlavou.
,,Si príliš mladá na takéto starosti. Máš na pleciach toľko, že by to neuniesol ani hocijaký storočný Wyren," povedala. Začali sa k nám približovať kroky, až Olek a Nisse zastavili pri nás.
,,Nisse." oslovila ho Erunis a on sa uklonil. Hľadela som naňho spoza nej a on na mňa. Bez nejakého prívetivého výrazu. Odvrátila som pohľad a zahľadela na vodopády.
,,Som rada, že tu ste už všetci traja." cítila som, že sa otočila na mňa, no ďalej som hľadela na vodopády. Nastalo ticho.
Sklonila som hlavu a po lícach mi začali stekať slzy. Jednou rukou som si ich utrela a vystrela som sa. Pomaly som sa otočila na Oleka.
,,Prepáč. Prepáčte mi." zašepkala som im a rozplakala. Pokrútila som hlavou a zvrtla som sa. Vykročila som k veži, hoci som cez slzy ani poriadne nevidela.

➳➳

Vyšla som na tretie poschodie a zvalila som sa k stĺpu. Oprela som sa oň chrbtom, nohy som si pritiahla k sebe, objala som ich rukami a čelo som si položila na kolená a plakala a vzlykala.
,,Aurora." ozval sa niekto. Zdvihla som pohľad. Na schodoch stál Nisse a Olek už sedel vedľa mňa. Od ľaku ma trhlo. Ani som ich nepočula ani necítila, že vôbec prišli.
Zamyslene sa pozeral pred seba.
,,Prepáč mi to." povedala som a slzy sa mi začali zase púšťať po lícach. Hlavu pomaly otočil na mňa. Natiahol ruku, objal ma okolo pliec a pritiahol si ma k sebe. Zase som sa rozplakala.
,,Pšššt." pohladil ma po vlasoch. Nisse sa ku nám pomaly priblížil.
,,Kebyže viem, čo ideš robiť, zastavil by som ťa." povedal. Slabo som prikývla.
,,Kedy... kedy nás chce Erunis oživiť?" opýtala som sa potichu.
,,Neviem. Možno ak pôjdeme za ňou, tak aj teraz." odpovedal. Nastalo ticho, ktoré prerušoval len štebot vtákov poletujúcich okolo alebo sediacich na veži.
,,Alessandro išiel na ostrov." povedal Nisse odrazu. Olek rýchlo zdvihol pohľad.
,,Čo? Načo?" zamračil sa. Pomaly som zdvihla pohľad najprv na Oleka a potom na Nisseho.
,,Chcel vedieť, či náhodou nevieš kde Aurora je a chcel vedieť dalších niekoľko vecí, na ktoré som ja nemohol odpovedať, pretože si mi nič nepovedal."
,,Aký Alessandro?" opýtala som sa.
,,Išiel sám?"
,,Aj s Irianom, Torstenom a Asbjørnom a možno trpaslíkmi."
,,Musíme ísť za Erunis." povedal.
,,Aký Alessandro?" opýtala som sa dôraznejšie. Obaja sa na mňa zahľadeli. Pozrela som Olekovi do očí.
,,Ten Erunisin praprapravnuk." povedal a postavil sa.
,,Prečo chcel vedieť kde som?" zamračila som sa aj cez to, že mi po tvári ešte sem tam stiekla slza. Natiahol ku mne ruku a pomohol mi postaviť sa. Mykol plecami a vydali sa ku schodom.
,,A kto je Torsten, Irian a Asbjørn?"
,,Naši priatelia, Orlí jazdci." odvetil Nisse a začali sme schádzať dole.
,,Ten Alessandro... ide po mne? Chce ma tiež zabiť?"
,,Myslím, že by to bolo to posledné, čo by chcel urobiť." odvetil Olek.
,,Tak prečo ma hľadá?"
,,Každý, kto nevie, že si mŕtva, ťa hľadá." povedal Nisse. Vzdychla som si.
,, A tí Orlí jazdci... čo sú zač?" nadvihla som obočie.
,,Wyreni, čo jazdia na orloch." povedal Olek.
,,Povedzte mi o nich niečo, možno sa mi to bude hodiť pri Emersonovi. Mená orlov... vzhľad tých troch..."

➳➳

Erunis sedela na huňatom koberci pri jeleňovi a vyzerali, že sa rozprávajú.
Postavili sme sa medzi stĺpy a hľadeli na nich.
,,Život tvojho zvera som ušetrila." povedala bez toho, aby zdvihla pohľad a pohladila Arcalimona po krku. Olek a Nisse si vymenili pohľady a pozreli na mňa.
,,Teylie?" spomenula som si na svoju medvedicu, ktorá bojovala pri prieplave.
,,Áno." povedala a vstala.
,,Ešte žije?"
,,Áno. Duchovia nevedia, že máme zvery, tak ich nezabíjajú, pretože sa zvery tvária, že sú to normálne zvieratá a vtedy, keď im to príde vhodné, zaútočia. Samozrejme, niektoré bojujú s vojakmi." prikročila k nám a lietala medzi nami pohľadom.
,,Alessandro išiel na Sopečný ostrov." povedal Olek. Erunis nadvihla obočie a pozrel naňho.
,,Zrejme si myslel, že vieš, kde je Aurora." povedala.
,,Áno. Musíte nás oživiť. Čo najskôr."
,,Dobre. Poďte so mnou." povedala. Arcalimon zdvihol hlavu, zafunel, postavil sa a vykročil za nami.

➳➳

Vyšli sme asi ďalšie štyri poschodia, až sme sa ocitli na poslednom, pod šikmou strechou, ktorá mala okná.
Vošli sme do miestnosti bez stĺpov a bez jediného okna, v ktorej sa miešali krásne vône. Od ovocia až k rastlinám.
Na každej stene bola polička a na nich fľašky.
Erunis podišla k poličke a mávnutím ruky naznačila, aby sme k nej podišli.
Každému podala jednu zazátkovanú flašku s tmavozelenou tekutinou. Usmiala sa a bez slova vykročila von. Nisse ako posledný zatvoril dvere a nasledovali sme ju. Po chvíli chôdze zabočila k dverám, ktoré boli v streche. Otvorila ich a vyšla von.
Za dverami boli skaly. Kráčali sme po hore. Arcalimon, aj cez to, že mal niekoľko tisíc rokov a bol to najvzešenejší jeleň pod slnkom skákal zo skaly na skalu ako kamzík a pohadzoval hlavou. Erunis sa na ňom pomedzi chôdzu smiala.
Neďaleko bol biely, kamenný altánok, uprostred ktorého nebolo nič.

➳➳

Postavili sme sa do altánku oproti Erunis. Znova sa usmiala.
,,Môžete ich otvoriť." povedala. Pomaly som chytila zátku a vytiahla ju von. Z fľašky okamžite vyšla vôňa, ktorá mi pripomínala materinu dúšku, no tá farba mi k tomu akosi nesedela. Erunis natiahla ruku, aby sme jej dali zátky.
,,Vonia to krásne, že?" preletela po nás pohľadom. Prikývla som. 
,,Načo to je?" opýtal sa Nisse.
,,Dokážem vás oživiť aj bez toho, no keďže potrebujem, aby ste boli na zemi čo najskôr, najlepšie dnes večer, musíte to vypiť a urýchli to váš presun. Bez toho by ste sa presúvali aj päť dní. Napite sa." kývla bradou. Hrdlo fľašky som si priložila k perám a naliala som si do úst. Ešte to aj chutilo, akoby som prežúvala materinu dúšku. Preglgla som.
,,Je to na zakrytie smradu a chuti toho, z čoho to bolo vyrobené." potichu sa zasmiala a ja som sa zamračila.
,,Z čoho je toto?" opýtal sa Olek a prezeral si flašku.
,,Z vody z močiara, miezgy a nejaké bylinky a kúzla." odvetila. Vyvalila som oči a s Nissem sme si vymenili pohľady.
Kebyže som to nepolkla, teraz by som to aj vypľula.
V bruchu som zacítila nepríjemné mravčanie.
Erunis ku mne pristúpila a teplú dlaň mi položila na čelo a zavrela oči.
,,Jag befriar dig från sjukdomen som förbjuden dig att se rök. Du kommer att slåss och ingenting kan någonsin hindra dig från att se röken igen." povedala. Odtiahla ruku a spravila krok dozadu.
,,Už uvidíš Oleka aj na zemi." slabo sa usmiala.
,,Ak som to správe pochopila a skôr ako odídem... keď prídem na zem, všetko bude tak ako doteraz, akurát nebudem zaslepená Emersonovov "záchranou" a budem vidieť Dymy?"
,,Áno a musíš sa tváriť, že je všetko tak, ako to bolo doteraz. Musíš sa tváriť, že ho stále akože miluješ a chceš mu pomôcť. Nemôžeš urobiť nič, čo by ukázalo, že som ťa od malej časti kliadby oslobodila a teraz, skôr, ako zmiznite vám poviem, čo musíte urobiť na to, aby ste prežili a zničili Marthaugfov." povedala.
,,A ako zlomiť Olekovú kliadbu, ktorá mu kradne moc."

Vojačka 2Where stories live. Discover now