Vojačka 2

CIII.

,,Kde by mohli pristáť? Ukryť sa?" zamyslene sa opýtal otec. Stál nad mapou a zamyslene do nej hľadel. Jeden jazdec sedel na kresle a ja na parapete okna a sledoval nádvorie, na ktorom stálo šesť obrovských orlov, ktorí čakali na svojich jazdcov a odmietali sa čo i len pohnúť.
Vstal som, prešiel okolo kresla a podišiel k mape. Zahľadel som sa na ňu.
,,Na ich mieste by som šiel do Yelle. Úplne v poriadku aj do Shollu či Mystralu. Je to ďaleko od všetkého a všetkých, ktorí by si ich mohli všimnúť." povedal som. Otec súhlasne prikývol.
,,Odtiaľ by mali aj blízko k Radanu." pozrel rýchlo na jazdca a znova sa zahľadel do mapy.
,,Určite vedia, že Orlí jazdci patria medzi našich najlepších bojovníkov. Potrebovali ich zničiť ako prvých, aby s nimi nemal kto vo vzduchu bojovať." povedal som zamyslene s pohľadom upreným do okna za Felixom a s rukami prekríženými na hrudi.
,,A čo Olovové jazerá?" opýtal sa Felix.
,,Nie je pri ňom žiadna oblasť s ľudmi, ktorí by si ich všimli a môžu odtiaľ lietať kam len chcú." doplnil som ho a prikývol som. Nastalo ticho.
,,Môžu začať ničiť bez toho, aby sme si to všimli." preglgol som a pozrel na otca.
,,A hlavne tam je Corel." povedal Felix a pošúchal si čelo.
,,Corel sa nepoddá. Sú tam najlepší vojaci. Niektorí s nimi neraz bojovali, vedia ako ich zabiť. A ak by sa aj raz Corel poddal, nejaká nenápadná loď stihne vyplávať. Aspoň malá, aby nás varovali." povedal otec.

Kiežby.

,,Vráťte sa do Roslinu. Skontrolujte aj Lempu. Ak bude všetko v poriadku, nech sa zvolajú bojovníci." vykročil k pracovnému stolu, posadil sa na kreslo a zo stola vytiahol papier a jastrabie pero namočil do atramentu.
,,Môžete skočiť aj do táborov a nakázať generálom aby zverbovali oddiely a okamžite vyrazili sem. My medzi tým zistíme, kde sa Marthaugfovia usadili." vravel pomedzi to, ako písal. Nastalo ticho, ktoré trvalo až pokiaľ pero nepoložil. Papier vložil do obálky a nad sviečkou zohrial v malej železnej pologuli tmavomodrý vosk. Vylial ho na zatvorenú obálku a vtisol doň pečať s hlavou pantera, ktorý bol jeho zver a naposledy som ho videl keď som išiel pre Alessandra.
,,Tam a potom naspäť aj s ostatnými orlami sa budete vracať ponad Forel, aby ste boli nenápadní. Pár by mohlo zaletieť do Velcha, tam poviete kráľovi Aleksandurovi nech takisto pošle armádu a všetci prídete do Ronoru, wyrenskú kráľovnú nech ani nenapadne, aby sa sem vrátila." varovne na Felixa pozrel a ten prikývol. Otec sa poriadne nadýchol.
,,Dvadsať z vás ostane v Kuzyltume, aby chránili Veže a dvadsať pôjde s armádou z táborov, ak by ich náhodou Marthaugfovia našli. Ostatní prídete sem."
,,A keď Roslin a Lempu zničili?" opýtal som sa po chvíli.
,,V tom prípade varujete tábory, pôjdete do Velcha, spravíte čo som povedala a priletíte späť tu, aby sme sa pripravili a nachystali armádu bez orlov. Tento list ukážete generálom a Aleksandurovi." pokýval listom a položil ho na koniec stola. Felix vstal, pristúpil k stolu, vzal list a slabo sa uklonil.
,,Vekter!" zakričal. Dnu vošiel vojak, ktorý stál na chodbe. Zasalutoval.
,,Odveď ho do jedálne za ostatnými. Sluhovia nech im nanosia ďalšie jedlo ak sú hladní a nech ich nabalia jedlom a pitím." vojak znova zasalutoval, vyšiel pred dvere a zavrel.
,,Dávajte pozor. Ak uvidíte niečo podozrivé, čo sem nepatrí, zvoľte iný smer letu tak, aby ste sa tomu vyhli." povedal. Felix prikývol.
,,Môžeš ísť." povedal otec. Felix sa poklonil najprv jemu, potom sa otočil na mňa. Znova sa uklonil a vykročil k dverám.
,,A ak uvidíš Alessandra, povedz mu, že mu zakazujem čo i len sa k marthaugfom priblížiť." povedal. Zamračil som sa a pozrel na otca.
,,Som du vill, din majestät." povedal, pri dverách sa znova uklonil a odišiel. Otec si ťažko vzdychol.
,,Kiežby som vedel ako nájsť Lovynnov." prehrabol si vlasy. Zase nastalo ticho.
,,Vedel si, čo sa deje. Vedel si čo sa diať bude a aj tak si mu dovolil odpojiť sa?" ozval som sa s pohľadom upreným von oknom.
,,Čo som mal robiť?" nadvihol obočie.
,,Prišiel po dvadsiatich troch rokoch. Dvadsaťtri rokov si ho nevidel a po pár dňoch si mu dovolil odísť? Kebyže sa nič nedeje, lenže hrozí vojna a on sa niekde sám túla!"
,,Je s Brumom." povedal pokojným hlasom a prebodával ma pohľadom.
,,Ako si môžeš byť taký istý, že s ním je? Ako vieš, že k nemu našiel cestu?" rozhodil som rukami.
,,Pretože Alessandro Rishvi Meliodas je môj syn. Možno tento kontinent nepozná, no nie je niekto, kto sa hneď stratí. Našiel a aj vždy nájde cestu, pretože je Shadowthorn."
,,To neznamená, že keď je Shadowthorn, tak sa nemôže stratiť alebo že ho nemôže zabiť Duch!" vyštekol som.
,,Ak si si ty nedokázal ustrážiť ženu a dieťa, tak to neznamená, že to nedokážem ja!" zreval a buchol pästou o stôl. Všetky papiere, knihy, pečate a ktovie čo ešte nadskočilo a drevo zapukalo. Zamrzol som. Otec zavrčal a rukou si pretrel tvár.
,,Yezriel..." vstal a rukami sa oprel o stôl.
,,Ja som si ich neustrážil raz. No ty si si nedokázal ustrážiť ani jedného z mojich troch bratov! Yerk a Martan tu stále mohli byť a teraz si dokonca neustrážil ani Alessandra a nie prvýkrát. No... ako vidím, naša rodina vždy vynikala v tom niekoho neustrážiť a stratiť," povedala im pokojným hlasom a vykročil preč.
,,Yezriel!" zavolal. Tresol som dverami a nazúrene sa rútil chodbou.

➳➳

Kráčal som po mačacích hlavách k veľkej záhrade. Potreboval som zo seba nejako dostať hnev, ktorý sa vo mne nahromadil a hoci by som si ho radšej vybil, teraz som nemohol vyzvať vojaka, keď každý je v tejto situácii potrebný.
Prešiel som cez cvičisko, na ktorom proti sebe donedávna bojovali traja ľudský muži a teraz sedeli na lavičke a oddychovali. Hľadeli na mňa, no nechali ma ísť.
Podišiel som ku kovovej bráničke. Potichu som ju otvoril a pomaly vykročil s rukami vo vreckách po bielych kamienkoch pomedzi kríky, ruže všetkých farieb a ďalšie rôzne kvety a stromy, vystríhané do rôznych tvarov a zvierat.

Ak si si ty nedokázal ustrážiť ženu a dieťa, tak to neznamená, že to nedokážem ja!

Stále sa mi to nieslo v hlave. Ozývalo sa to ako nejaká ozvena, ktorá sa nemienila prestať ozývať. Znova a znova sa mi tá veta vynorila v hlave. Pred očami sa mi zjavovala Anika s Espenom v rukách. Ich krásne tváre sa na mňa usmievali a zosielali mi do srdca nekonečnú bolesť.
Okamžite som sa otočil a kráčal späť do hradu so zaťatými pästami.

➳➳

Vrútil som sa do svojej pracovne. Zabuchol som dvere a zamkol.
Pomaly som vykročil k pracovnému stolu, so slzami hnevu aj smútku v očiach. Postavil som sa k jeho boku, zdrapil dosku a stôl prevrátil. S buchotom narazil na mramorovú podlahu a všetko čo na ňom bolo sa rozsypalo.
Aspoň že atrament som včera položil na okno.

Nedokázal si si ustrážiť ženu a dieťa!

Zdrapil som kreslo za operadlo a tresol ho o stenu. Zapraskalo a tri nohy sa mu zlomili. Aj na stene sa objavili praskliny.
Kreslo som hodil na zem a pri náraze sa zlomila aj tá štvrtá noha.
Zvieral som päste tak silno, až to bolelo.
Zohol som sa k stolu, zdvihol ho za dosku a znovu ho hodil o zem. Podišiel som k dvom kreslám. Jedno som hodil naprieč miestnosťou a narazilo do stola a drevo zaprašťalo a druhé som zdvihol a hodil ho o zem. Jedna noha sa mu zlomila.
Zadýchane som sa obzeral po miestnosti. Na stene visel obraz, na ktorom som bol len ja v uniforme, so striebornou šerpou a nízkou zlatou korunou. Zvesil som ho, podišiel k stolu a strelil ním po nohe stola. Rám sa rozlomil a obraz sa roztrhal. Kus, ktorý mi ostal v ruke som hodil naprieč miestnosťou až strelil do dverí. Druhý kus som zdvihol a hodil ho do kozubu, ktorý bol vyhasnutý.
Na okne som si všimol fľaštičku s atramentom. Podišiel som k nej a vzal ju do ruky. Bola zatvorená korkom. Hádzal som si ju v ruke a pomedzi to otočil hlavu na stenu a späť na atrament. Rozohnal som sa a fľašku hodil o stenu. Čierny atrament sa okamžite rozprskol kde mu prišlo a stekal po stene a vpíjal sa do svetlého kresla, ktoré pri nej ležalo. Ako čierna krv.
Otočil som stôl späť s buchotom na nohy a posadil som sa naň. Prsty som si zaboril do vlasov a hľadel do zeme.
Niekto zaklopal.
,,Lämna mig!" zakričal som. Už som len počul, ako niekto odchádza. Zaklonil som sa a ľahol na stôl, z ktorého mi viseli nohy. Hľadel som do stropu a snažil sa z hlavy vyhnať myšlienky na časť mojej mŕtvej rodiny.