Vojačka 2

XXXIII.

Dym odstúpil. Predo mnou bola dlhá chodba z čierneho kameňa a po jej bokoch dva rady obrovských plameňov nad ktorými sa skrúcali čierne dymy. Bolo tu strašné teplo z toľkých ohňov.

Peklo?

,,Poď." zasyčal dym a vlnil sa predo mnou. Nasledovala som ho a hľadela som do ohňov.
,,Kde to sme?"
,,V našom kráľovstve v Podzemí."
,,Načo som tu?"
,,Na to ti odpovie náš pán." čierno čierne dymy sa vlnili nad červenými plameňmi ktoré osvetľovali chodbu.

➳➳

Nasledovala som dym tmavými chodbami, strmými schodiskami až sme zastali vo veľkej miestnosti, na ktorej konci bol čierny trón a na ňom niekto sedel. Dym sa zavlnil, akoby sa uklonil.
,,Princezná Aurora Clalerdon." prehovorila postava.
,,Kto si?"
,,Olek Velyoson. Kráľ Ohnivých dymov." ľavú nohu mal prehodenú cez operadlo trónu a z rúk mu vychádzali dymové obláčiky.
Vstal a zahľadel sa na mňa. Z očí mu vychádzal čierny dym a vlasy mal takisto dymovo čierne a dlhé po lopatky.
,,Prečo som tu?"
,,Chcem ti poďakovať."
,,Za čo?" nadvihla som obočie. Pomaly vstal.
,,Nebudeš predsa stáť." lúskol prstami a dym, ktorý ma tu doviedol, sa poskrúcal do kresla.
,,Posaď sa." usmial sa. Sadla som si. Dymové kreslo bolo mäkké ako najmäkkší vankúš. Pomaly ku mne vykročil.
,,Vyslobodila si nás, patrí ti vďaka." slabo sa uklonil. Jeho trón sa vzniesol a premiestnil predo mňa.
,,Ako som vás vyslobodila? O ničom neviem."
,,Oslobodila si nás, keď si prvýkrát okúsila silu meča." zniva sa usadil.
,,Uhm?" nepochopila som.
,,Keď si vzala do rúk ten meč a uvidela si kostru svojho priateľa, vyslobodila si nás."
,,Len teraz? Ten meč som držala už stokrát."
,,Áno, ale jeho mágia platí len tu."
,,Prečo ste boli uveznení v tom meči?"
,,Všimla si si ako rýchlo Castian tasil meč a zaútočil?" zasyčalo moje kreslo.
,,Chcel ma... zachrániť?"
,,Možno. Urobil to preto, lebo Marthaugfovia sa nás boja. Sme silnejší ako oni." pousmial sa Olek a aj cez čierny dym, ktorý ním prudil mal biele zuby aj pokožku.
,,Aha? A prečo ste v ňom boli?"
,,Lebo sme silnejší a báli sa nás, pretože si mysleli, že sa spolčíme s Wyrenmi a tak nás radšej zakliali do meča."
,,Takže dôvod, prečo ten meč po ukradnutí chceli späť je taký, že sa báli, že vás niekto vyslobodí?"
,,Áno a tebe sa to podarilo. Chcem sa ti odplatiť."
,,Ako?"
,,Príjmi ma ako svojho brata. Budeš musieť prejsť cez bolesť, no potom budeš ako ja."
,,Navždy? Moje telo zmizne?"
,,Navždy a nie, nezmizne. Budeš sa môcť zmeniť z tvojho tela do takého to. Aby si sa dokázala uchrániť pred Marthaugfmi." ukázal rukami na seba.
,,Akú bolesť?"
,,Vypálime ti znak. Potom už bude všetko v poriadku. Sľubujem."
,,Neviem..." zamyslela som sa.
,,Je to na tebe."
,,Prečo som videla Castiana a ostatných ako kostri a môj zrak bol čiernobiely?"
,,Lebo si hľadela cez dym. Napríklad, ja neviem ako vyzeráš. Vidím iba tvoju kostru."
,,Načo to je dobré?"
,,Nezapamätáš si tvár toho čo si zabila."
,,Nevieš sa zmeniť na človeka?"
,,Viem."
,,Prečo sa nezmeníš?" žmurkla som a predo mnou sedel úplne iný muž s bielymi vlasmi, opálenou krásnou tvárou a v čiernej tunike a nohaviciach. Čierne oči ma pohlcovali a biele zuby sa leskli. Na hlave mal zlatú korunu s hrotmi, na ktorých boli čierne drahokamy.
,,Lebo som viac ako tisíc rokov strávil v tele kráľa Ohnivého dymu."
,,Je ti to príjemnejšie? Byť... dym?"
,,Áno." slabo sa usmial a zmenil sa. Koruna zmizla, z očí mu zase išiel dym a opálená pokožka sa zmenila na bielu.
,,Naozaj nemáš očné bulvy?" žmúrila som naňho.
,,Nie." zasmial sa. Dym mu išiel z očných dier ako zo zhasnutej fakle.
,,Prímam to."
,,Dobre." usmial sa a vstal. Chytil ma za ruku a zrazu sme boli v inej miestnosti. Jeden z dymov sa vlnil pri ohni a držal v ňom železnú tyč, na ktorej konci bola železná placka.
,,Ľahni si." Olek ukázal na ďalší dym, ktorý sa zmenil na lôžko. Ľahla som si a iný dym mi vyhrnul košeľu na chrbte. Olek ponoril so zasyčaním tyč do vody aby ju trochu schladil a potom pristúpil ku mne.
,,Prímaš stať sa mojou sestrou a prijať dar kráľa Ohnivých dymov?"
,,Prímam." prikývla som a ďalej si už len niečo mrmlal popod nos. Posledné, čo som stihla predtým, ako mi priložil placku na pravú lopatku, bolo, že som zaťala zuby. Hneď ako sa vriace železo stretlo s mojou kožou som vykríkla. Môj pohľad preblikával z farebného na čiernobiely obraz. Popred oči sa mi vlnil dym a obtieral sa mi okolo kože.
Kričala som od bolesti celý čas, čo mi to tam držal a aj potom čo to dvihol. Priložil mi na to ruku a prestalo to bolieť. Stiahol mi košeľu. Posadila som sa a zahľadela sa na neho. Chvíľu sme len tak hľadeli na dym, ktorý sa mi obkrúcal okolo nôh.
,,Ako sa zmením?"
,,Pomysli si na dym."
,,To je všetko?"
,,Áno." prikývol. Zatvorila som oči a pomyslela som si na dym, ktorý bol všade okolo mňa.
,,Môžeš otvoriť oči." počúvala som. Všetko bolo čiernobiele a cítila som, ako sa mi okolo celého tela obtiera Ohnivý dym. Olek vyzeral rovnako ako predtým. Usmial sa. Zmenila som sa bez akéhokoľvek bubnovania alebo hučania v hlave...
,,Wyreni ani Marthaugfovia to zo mňa nebudú cítiť?"
,,Nie. Naďalej ťa budú cítiť ako Wyrenku."
,,Dobre." prikývla som.
,,Ak budeš potrebovať pomoc, stačí ak vložíš ruku do ohňového dymu. Pošlem po teba dym."
,,Ak nebudem mať poruke ohňový dym?"
,,Tak si vlož do dlaní tento prsteň a povedz moje meno." ukázal na dym a ten sa poskrúcal do prsteňa.
,,Viem s tým aj nejako bojovať?" vzala som si prsteň a nastokla si ho na prst.
,,Dokážeš udusiť stvorenie z vnútra."
,,Ako?"
,,Ideš na to prirýchlo, nezdá sa ti?" uchechtol sa a zahľadel sa mi na zaschnutú krv na čele.
,,Máš pravdu. Budem sa musieť vrátiť, máme stretnutie."
,,Dobre. Vieš čo máš urobiť aby si ma privolala."
,,Áno... dokážem sa premiestňovať tak ako ty... vy?"
,,To, bohom žiaľ, nie. Iba za pomoci toho prsteňa a aj to musíš ísť najprv ku mne. A tým že si vojačka, máš viac sily a už by si dokázala poraziť aj Castiana." usmial sa. Pristúpil ku mne dym a obmotal ma.
,,Ako sa mám zmeniť naspäť?"
,,Pomysli na svoje telo."
,,Ďakujem." bolo posledné čo som stihla povedať predtým, ako som zmizla.