Vojačka 2

LVI.

,,Čo?" zamračila som sa von oknom.
,,Pozri na ten kopec. Ten osvetlený."
,,Čo s ním?" pozrela som sa na Emersona a potom na kopec, na ktorom bol obrovský kameň, ktorý žiaril na modro.
,,Je to Dvorahov kopec. Ten kameň, to je jeho náhrobok."
,,Uhm?"
,,Vidíš tých vojakov?"
,,Slepa nie som, takže áno, vidím ich." prekrútila som oči a Emerson sa zasmial.
,,O chvíľu sa z nich stanú jazdci, ktorí osedlajú prvýkrát svoje dlovy."
,,Nemáte dlovy od narodenia?"
,,Nie. Ak si malý..."
,,Nasleduje príbeh. Počkaj, ľahnem si." zababušila som sa pod kožušinu a Emerson ma s úškrnom sledoval.
,,Môžem?" zasmial sa.
,,Áno." hlavu som ponorila do voňavého vankúša.
,,Malým chlapcom, okolo desiatich rokov sa sníva sen."
,,Len keď má desať? To tebe sa už sny nesnívajú?" naschvál som sa opýtala a uškrnula som sa.
,,Neprerušuj ma, človek." hodil do mňa malý vankúšik a sadol si k mojim nohám.
,,Pokračuj." zazubila som sa.
,,Sníva sa im sen, no nie hocijaký. Vidia v ňom dlovu. Dlovu, na ktorej raz poletia. Ak sa im tento sen sníva, prídu sem, na hrad a povedia to kráľovi. Ten chlapcov v osemnástich vezme do armády a trénujú ich. Ak nastane deň ako tento, vybehnú na Dvorahov kopec, kedy im sám Dvorah pošle dlovy o ktorých sa im snívalo."
,,A keď si ten sen vymyslí?"
,,Prímu ho, no keď nastane tento deň, jeho dlova nepríde, pretože nijakú nemá. Kráľ to zistí a preradí ho k pešiakom kde bude na hanbu, pretože zneuctil niečo veľmi dôležité. Pešiaci sú väčšinou tí, ktorí buď dlovu nemali alebo o ňu prišli."
,,Ako viete, že tie dlovy posiela Dvorah?"
,,Možno neposiela, no je to už zachované a nikomu sa legendy meniť nechce."
,,A kedy viete že tento deň nastane?"
,,Vieš ako včera bola búrka?"
,,No."
,,Boli Dvorahove narodeniny, no oslavovali sa až dnes spolu s našou svadbou. Raz za niekoľko desaťročí udierajú modro-zlaté blesky, ktoré udierajú do toho náhrobku. Keď sa rozsvieti, vojaci vedia, že ich dlovy prídu a idú tam a sedia tam aj niekoľko dní."
,,Aj ty si raz na tom kopci stál?"
,,Nie. Modrá krv dlovu nehľadá. Dlova hľadá modrú krv."
,,Ako?"
,,Hociako." zvalil sa vedľa mňa a hľadel do stropu zatiaľ čo ja na neho.
,,Ako si našla teba?"
,,Potreboval som sa urýchlene dostať na ľudský kontinent po Vardana a vtedy si po mňa prišla aby ma odniesla."
,,Ty si bol u ľudí?" vyvalila som oči a dvihla som sa na lakeť.
,,Áno."
,,Kedy?"
,,Pred... sedemnástimi rokmi."
,,Ale... veď to ste už boli tu. Nemohli ste ísť za Múr."
,,Mohli. Niekoľko rokov po uzavretí Múru nebola mágia okolo neho taká silná a Giselle mi pomohla dostať sa cez neho, keďže Vardana nechali za ním. Bol na ľudskom kontinente s nejakou ľudskou ženou. Nahneval ma, tak som išiel po neho. Inač by som ho nechal tam."
,,A keď si ho priniesol, normálne si prešiel?"
,,Áno. Tak ako ty. Bez problému. Rok po tom wyrení mágovia našli kúzlo a spojili svoju moc a zapečatili nás tu."
,,Takže Vardan mal rovnakú slabosť pre ľudské ženy tak ako ty." uchechtla som sa.
,,Ja mám radšej Marhaugfky."
,,Čo?" nadvihla som obočie a sadla som si.
,,Vieš Marhaugfky sú také... nepoddajné, zlostné a drzé a... pekné."
,,Teraz mi povedz čo chýba mne." zamračila som sa.
,,Ty si oveľa nepoddajnejšia, zlostnejšia a drzá si ako moja dlova keď je hladná. A to je niečo hrozné." zasmial sa.
,,A som menej pekná?" už som naťahovala ruku za vankúšom, že ho s nim tresnem.
,,Si oveľa krajšia."
,,Och, máš šťastie." pustila som vankúš.
,,Ale to len preto, lebo si polowyrenka. Kebyže si čistý človek, Vardan by ťa od radosti rozdrapil." rozosmial sa.
,,Prasa." zvalila som sa vedľa neho.
,,Vardan je prasa." otočil sa na mňa.
,,Nemal by si byť s tými vojakmi tam?"
,,Nie. Je to ich deň... večer. Nie môj. Ja mám na starosti teraz iné veci."
,,Aké napríklad?"
,,Napríklad potomka." uškrnul sa.
,,To preto tu si tak dlho."
,,Nie, toho si necháme na neskôr." pobozkal ma na líce a vstal.
,,Nech." mykla som plecami.
,,Aj tak si všetci dole myslia, že sme zmizli práve kvôli tomu a prvé, čo sa má matka opýta, keď si ma odchytí bude, či som spravil to, čo som spraviť mal."
,,Čo odpovieš?"
,,Samozrejme. Opýta sa ma, či si nevymýšľam. Odpoviem ,mamička a nechcela si byť rovno pri tom, aby si mi verila?'"
,,Tvoja mama nevie že zajtra odchádzaš?"
,,Nie. Moju mamu zaujímavú len šperky, šaty, účesy, topánky a plesy. Ani trochu ju nezaujíma, že otvárame Múr."
,,To vážne?" vyvalila som oči.
,,Áno. Môže nás hocikto napadnúť a ona bude dve hodiny stáť v šatníku a rozmýšľať, v čom bude utekať do skrýše, čo bude mať obuté a čo bude mať urobené s vlasmi." prekrútil oči a postrapatil si vlasy. Asi aby vyzeral že robil to, čo mal.
,,Heh."
,,Idem. Ráno ti vojak donesie brnenie, najeme sa a odchádzame. Dobre sa vyspi, diabol." uchechtol sa.
,,Od... odkiaľ to vieš?!"
,,Viem veľa vecí. Napríklad aj to, že si bola zamilovaná do Wyrena."
,,Ja som do žiadneho Wyrena zamilovaná nikdy nebola."
,,Teraz už nie, predtým áno."
,,A kto bol ten šťastný?" prekrútila som oči.
,,Alessandro Rishvi Meliodas Shadowthorn."
,,A to je kto?"
,,To je jedno. Už nie je podstatný takže ho ani poznať nemusíš."
,,Aj on mňa miloval?"
,,Neviem a ani ma to nezaujíma." mykol plecami a postavil sa pred posteľ.
,,A ty ma miluješ?" prižmúrila som oči.
,,Si moja manželka. Samozrejme, že áno." oprel sa ramenom o stĺpik ktorý držal baldachýn.
,,Tak prečo si ma ešte nepobozkal?"
,,Cez sobáš som ťa pobozkal."
,,Ale to si musel."
,,Hm." slabo sa usmial a podišiel ku mne.
,,Nemusíš ma pobozkať ak to nechceš." otočila som sa mu chrbtom.
,,Chcem." ruku mi položil na rameno a otočil ma k sebe.
,,Zavolaj mi Vardana, prosím."
,,Načo?" zamračil sa.
,,Potrebujem sa s ním porozprávať."
,,Uhm." zavrčal, zdvihol sa a podišiel k dverám.
,,Naozaj ho pošli. Ešte teraz."
,,Uhm."
,,Ďakujem, dobrú noc."
,,Aj tebe."